Bezdomovec vytiahol z ošúchanej plátennej tašky knihu. Na obálke som zazrel: Noosfé... Práve mi vyšla kniha, to je pre teba, povedal a podal ju sobášnemu podvodníkovi. A začali hovoriť o veciach, ktorým som už veľmi nerozumel. Už to však neboli bezdomovec a sobášny podvodník. Spomenul som si na nich, keď som sa dočítal, že v Moskve v rámci galériového boomu otvoria aj galériu Anatolija Zvereva, jurodivého moskovského génia, legendy výtvarnej avantgardy 50. rokov. Človeka ako z iného sveta, zo sveta obrazov. Za svoj svet si kupoval ten druhý, cudzí, v ktorom musel žiť: maľoval za alkohol, jedlo, nocľah, čím pripomínal gruzínskeho túlavého maliara primitivistu Pirosmaniho, svojím žiadnym vzťahom k materiálnemu svetu (z výtvarnej školy ho vyhodili pre úplný nezáujem o to, čo má oblečené) zasa V. Chlebnikova. Maľoval rýchlo, akoby sa bál, že mu v tom niečo zvonku alebo zvnútra zabráni. Jeho dobrovoľne zvolená sloboda sa prejavuje aj v jeho obrazoch. Pôsobia, akoby vznikli celkom bez námahy, ľahko, vzdušne, radostne. Platí pre ne heslo ruských anarchistov: Anarchia je matka poriadku. Sú dynamické, ako keď dirigent impulzívne diriguje zbor farieb a čiar tak, že zo zdanlivo chaotických pohybov jeho ruky vzniká poriadok. Zverev bol anarchista, alkoholik a z pohľadu štátu, v ktorom žil, schizofrenik a príživník. A pritom to bol iba romantik, čo nemohol nemaľovať. Maľoval ustavične, všetkým, čo zanecháva farebnú stopu, ktorá toho, čo ju vníma, nadchýna a oslobodzuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.