Producenti a divácka verejnosť tvorcov Sherlocka Stevena Moffata a Marka Gatissa oceňuje a médiá ich milujú tak, že o ich najnovšej sérii sa hovorilo toľko, ako keby šlo o „breaking news“.
Aby som vám ukázal, aká lajdácka a infantilná je práca tvorcov seriálu, zastavím sa pri jednej epizóde tohto seriálu BBC s názvom Prázdne máry. Po tom, ako Sherlock Holmes zdanlivo zomrel s Moriartym, Holmes ožíva. Ocitne sa v diktátorskej krajine z dôvodov, ktoré sa nám autori neobťažovali objasniť. Jeho brat Mycroft, v knihách Conana Doyla iba okrajová postava, v televíznom seriáli všemocný úradník, ktorý dokáže všetko vyriešiť a neustále sa tam aj objavuje, ho zachráni pred umučením. Ako sa človek zo štátnej sféry dostane z Whitehallu do nejakej slovanskej väznice, zostáva opäť nevysvetlené. Holmes sa vráti do Londýna, kde si Watson medzitým našiel novú priateľku. Bez toho, aby o tom vedel, je to bývalá atentátnička, ktorá zabíjala pre CIA, ako to už v týchto časoch zvykne robiť mnoho iných dievčat, všakáno? A namiesto vysvetlenia, ako sa Holmes zachránil pred smrťou s Moriartym, Moffat a Gatiss servírujú divákom početné teórie prevzaté z fanatických a príšerných internetových stránok venovaných televíznemu Sherlockovi. Natoľko túžia po interakcii s publikom, že namiesto toho, aby nechali hercov hrať, pustia obsedantných fanúšikov aj do scenára.
.zločin až na treťom mieste
Kvôli motívu, ktorý si autori scenára nechávajú pre seba až do poslednej epizódy, neznámi muži unesú Watsona a nechajú ho spútaného na mieste, kde má vypuknúť požiar, pokiaľ sa včas nedostaví Holmes. Skutočná záhada, ktorú má Holmes vyriešiť, zaberá menej ako štvrtinu časti. Týka sa Severokórejčanov, ktorí chcú vyhodiť do povetria budovu parlamentu. Ich dôvody opäť zostávajú utajené. V poslednej epizóde vyjde najavo, že Watsonova nová láska je bývalá atentátnička CIA. K tomu ešte Moriarty vstane z mŕtvych a ovládne každý počítač a televíznu obrazovku v Británii.
V románoch Conana Doyla ide o zločin. V modernej adaptácii je zločin na treťom mieste. Najdôležitejší je pre autorov scenára blízky vzťah medzi Holmesom a Watsonom, Holmesom a Mycroftom, Holmesom a Mycroftom a ich rodičmi, Watsonom a jeho snúbenicou, Holmesom a jeho možnými láskami. Kriminálna zápletka nastupuje až potom, pričom sa objavuje a stráca ako voda v piesku.
Vidieť vystupovať jedného z najlogickejšie uvažujúcich detektívov v popletenej detektívnej fraške je utrpenie. Prvou úlohou scenáristu je vytvoriť imaginárny svet, ktorý vo svojich vlastných parametroch pôsobí logicky. Conan Doyle možno ponúkal autorom radu, keď jeho Holmes povedal Watsonovi: „Ako často som vám hovoril, že keď eliminujete nemožné, to, čo zostane, aj keby to bolo akokoľvek nepravdepodobné, je pravda?“ Moffat s Gatissom neprodukujú zápletky, ktoré aj keby boli akokoľvek nepravdepodobné, pôsobili by ako pravda. Ba ani sa o to nesnažia.
.hlavne bez záväzkov, Sherlock!
Kto píše príbeh, prijíma pevný záväzok. A vystavuje sa odmietnutiu. Publikum môže jeho príbeh vysmiať ako absurdný či nudný, prípadne ho na základe morálnych kritérií vyhlásiť za odpudzujúci. Môže odmietnuť svoju stranu záväzku a nevydrží s príbehom do konca. Najmä pre autorov detektívok je najhorším zlyhaním, keď si neudržia čitateľov. Lebo na záverečných stránkach prichádza riešenie, a ak sa tam čitateľ nedopracuje, už nikdy si ich knihy neprečíta. Holmes a Watson majú pevné miesto v imaginácii sveta. No ak by Conan Doyle nevkladal do poviedok záverečné riešenia, ktoré osvetlili všetko, čo sa dialo predtým, nik by si ich nebol zapamätal.
Sherlock sa však vyhýba scenáristickým záväzkom a nemieni si zaviazať k vernosti ani divákov. Moffat s Gatissom sú ako komici na javisku. Ak sa vám ich príbeh nepozdáva, akoby vám hovorili: „Len pokoj, je tu ďalší. Chabé zápletky ledva držia pokope, postavy sú plytké, ale ponúkame iróniu, zlé rodinné vzťahy, priateľstvo, ktoré sa rozpadáva a opäť vzniká, vtipy, romantiku, narážky, technológie, prekáranie medzi postavami, špeciálne efekty a grafiku, milí diváci!“
Seriál poklonkuje fanúšikom, ktorí seriál posadnuto rozoberajú na internete. Sherlock znechutí milovníka príbehov, ale pre generáciu vychovanú webom predstavuje jeho neurotické preskakovanie medzi námetmi a emóciami to najpodobnejšie k internetu, čo sa dá medzi televíznymi seriálmi nájsť. Nemusíte súhlasiť s výrokom amerického spisovateľa Nicholasa Carra „Google z nás robí hlupákov“, aby ste si uvedomili, že internet podporuje prelietavosť, ktorú vyburcovali diaľkové ovládače v 80. rokoch.
Na webe sa zriedka ponoríte do jedného zážitku tak ako pri dobre napísanej knihe alebo pri sledovaní dobrého televízneho diela. Preskakujete z Twitteru na YouTube, potom k článku, ktorý lajkovali na Facebooku. Prečítate tri odseky, začnete sa nudiť a oči vám zaletia k filmovému traileru. Venujete mu 90 sekúnd a chcete si na webe kúpite lístok. No kým sa rozhodnete obetovať dve hodiny v kine, ešte sa vrátite na Twitter, či nemáte nového followera, či niekto preposlal váš žartík a či niekto nelinkoval niečo zaujímavé a vtipné za tých desať minút, čo ste tam neboli. Skáčete od fikcie k správam a k známym, nikde sa nezdržíte dosť dlho, aby ste dočítali príbeh, aby ste pochopili, čo sa skrýva za titulkom, aby ste s niekým vytvorili ozajstné priateľstvo. Nečudo, že Sherlock je populárny. Vyhovuje týmto časom.
.prichádza teleneuróza
Internet je hlavným zábavným médiom rozvinutého sveta. Televízia od neho len závisí. Jej budúcnosť predstavujú iplayery a pravdepodobne aj v neurotických príbehoch, ktoré sa stránia záväzkov, teda v Sherlockovi.
Nechcem prorokovať smrť televíznych seriálov. Tak ako „smrť románu“ alebo „smrť novín“, ani tá nikdy nenastane. Ale seriály ako Sherlock budú stále okolo nás, zaplnia obrazovku pestrými útržkami príbehov a potom zmiznú.
Nic Cohen/
Britský novinár a politický komentátor. Narodil sa v roku 1961 v Stockporte, vyrastal v Manchestri. Študoval na Hertford College na Oxforde. V minulosti písal pre London Evening Standard a New Statesman, momentálne píše komentáre pre novinový týždenník Observer a bloguje na stránke týždenníka Spectator. Pre mesačník Standpoint, kde vyšiel aj tento článok, píše televízne kritiky. Cohen napísal päť kníh, jeho kritika Blairovej ľavice What’s Left (2007) získala v roku 2008 Orwellovu cenu. Jeho poslednou knihou je You Can’t Read This Book (2012), kde kritizuje novú podobu cenzúry a ambivalentný vplyv internetu a sociálnych sietí. Spolu s manželkou a synom žije v Islingtone.
Aby som vám ukázal, aká lajdácka a infantilná je práca tvorcov seriálu, zastavím sa pri jednej epizóde tohto seriálu BBC s názvom Prázdne máry. Po tom, ako Sherlock Holmes zdanlivo zomrel s Moriartym, Holmes ožíva. Ocitne sa v diktátorskej krajine z dôvodov, ktoré sa nám autori neobťažovali objasniť. Jeho brat Mycroft, v knihách Conana Doyla iba okrajová postava, v televíznom seriáli všemocný úradník, ktorý dokáže všetko vyriešiť a neustále sa tam aj objavuje, ho zachráni pred umučením. Ako sa človek zo štátnej sféry dostane z Whitehallu do nejakej slovanskej väznice, zostáva opäť nevysvetlené. Holmes sa vráti do Londýna, kde si Watson medzitým našiel novú priateľku. Bez toho, aby o tom vedel, je to bývalá atentátnička, ktorá zabíjala pre CIA, ako to už v týchto časoch zvykne robiť mnoho iných dievčat, všakáno? A namiesto vysvetlenia, ako sa Holmes zachránil pred smrťou s Moriartym, Moffat a Gatiss servírujú divákom početné teórie prevzaté z fanatických a príšerných internetových stránok venovaných televíznemu Sherlockovi. Natoľko túžia po interakcii s publikom, že namiesto toho, aby nechali hercov hrať, pustia obsedantných fanúšikov aj do scenára.
.zločin až na treťom mieste
Kvôli motívu, ktorý si autori scenára nechávajú pre seba až do poslednej epizódy, neznámi muži unesú Watsona a nechajú ho spútaného na mieste, kde má vypuknúť požiar, pokiaľ sa včas nedostaví Holmes. Skutočná záhada, ktorú má Holmes vyriešiť, zaberá menej ako štvrtinu časti. Týka sa Severokórejčanov, ktorí chcú vyhodiť do povetria budovu parlamentu. Ich dôvody opäť zostávajú utajené. V poslednej epizóde vyjde najavo, že Watsonova nová láska je bývalá atentátnička CIA. K tomu ešte Moriarty vstane z mŕtvych a ovládne každý počítač a televíznu obrazovku v Británii.
V románoch Conana Doyla ide o zločin. V modernej adaptácii je zločin na treťom mieste. Najdôležitejší je pre autorov scenára blízky vzťah medzi Holmesom a Watsonom, Holmesom a Mycroftom, Holmesom a Mycroftom a ich rodičmi, Watsonom a jeho snúbenicou, Holmesom a jeho možnými láskami. Kriminálna zápletka nastupuje až potom, pričom sa objavuje a stráca ako voda v piesku.
Vidieť vystupovať jedného z najlogickejšie uvažujúcich detektívov v popletenej detektívnej fraške je utrpenie. Prvou úlohou scenáristu je vytvoriť imaginárny svet, ktorý vo svojich vlastných parametroch pôsobí logicky. Conan Doyle možno ponúkal autorom radu, keď jeho Holmes povedal Watsonovi: „Ako často som vám hovoril, že keď eliminujete nemožné, to, čo zostane, aj keby to bolo akokoľvek nepravdepodobné, je pravda?“ Moffat s Gatissom neprodukujú zápletky, ktoré aj keby boli akokoľvek nepravdepodobné, pôsobili by ako pravda. Ba ani sa o to nesnažia.
.hlavne bez záväzkov, Sherlock!
Kto píše príbeh, prijíma pevný záväzok. A vystavuje sa odmietnutiu. Publikum môže jeho príbeh vysmiať ako absurdný či nudný, prípadne ho na základe morálnych kritérií vyhlásiť za odpudzujúci. Môže odmietnuť svoju stranu záväzku a nevydrží s príbehom do konca. Najmä pre autorov detektívok je najhorším zlyhaním, keď si neudržia čitateľov. Lebo na záverečných stránkach prichádza riešenie, a ak sa tam čitateľ nedopracuje, už nikdy si ich knihy neprečíta. Holmes a Watson majú pevné miesto v imaginácii sveta. No ak by Conan Doyle nevkladal do poviedok záverečné riešenia, ktoré osvetlili všetko, čo sa dialo predtým, nik by si ich nebol zapamätal.
Sherlock sa však vyhýba scenáristickým záväzkom a nemieni si zaviazať k vernosti ani divákov. Moffat s Gatissom sú ako komici na javisku. Ak sa vám ich príbeh nepozdáva, akoby vám hovorili: „Len pokoj, je tu ďalší. Chabé zápletky ledva držia pokope, postavy sú plytké, ale ponúkame iróniu, zlé rodinné vzťahy, priateľstvo, ktoré sa rozpadáva a opäť vzniká, vtipy, romantiku, narážky, technológie, prekáranie medzi postavami, špeciálne efekty a grafiku, milí diváci!“
Seriál poklonkuje fanúšikom, ktorí seriál posadnuto rozoberajú na internete. Sherlock znechutí milovníka príbehov, ale pre generáciu vychovanú webom predstavuje jeho neurotické preskakovanie medzi námetmi a emóciami to najpodobnejšie k internetu, čo sa dá medzi televíznymi seriálmi nájsť. Nemusíte súhlasiť s výrokom amerického spisovateľa Nicholasa Carra „Google z nás robí hlupákov“, aby ste si uvedomili, že internet podporuje prelietavosť, ktorú vyburcovali diaľkové ovládače v 80. rokoch.
Na webe sa zriedka ponoríte do jedného zážitku tak ako pri dobre napísanej knihe alebo pri sledovaní dobrého televízneho diela. Preskakujete z Twitteru na YouTube, potom k článku, ktorý lajkovali na Facebooku. Prečítate tri odseky, začnete sa nudiť a oči vám zaletia k filmovému traileru. Venujete mu 90 sekúnd a chcete si na webe kúpite lístok. No kým sa rozhodnete obetovať dve hodiny v kine, ešte sa vrátite na Twitter, či nemáte nového followera, či niekto preposlal váš žartík a či niekto nelinkoval niečo zaujímavé a vtipné za tých desať minút, čo ste tam neboli. Skáčete od fikcie k správam a k známym, nikde sa nezdržíte dosť dlho, aby ste dočítali príbeh, aby ste pochopili, čo sa skrýva za titulkom, aby ste s niekým vytvorili ozajstné priateľstvo. Nečudo, že Sherlock je populárny. Vyhovuje týmto časom.
.prichádza teleneuróza
Internet je hlavným zábavným médiom rozvinutého sveta. Televízia od neho len závisí. Jej budúcnosť predstavujú iplayery a pravdepodobne aj v neurotických príbehoch, ktoré sa stránia záväzkov, teda v Sherlockovi.
Nechcem prorokovať smrť televíznych seriálov. Tak ako „smrť románu“ alebo „smrť novín“, ani tá nikdy nenastane. Ale seriály ako Sherlock budú stále okolo nás, zaplnia obrazovku pestrými útržkami príbehov a potom zmiznú.
Nic Cohen/
Britský novinár a politický komentátor. Narodil sa v roku 1961 v Stockporte, vyrastal v Manchestri. Študoval na Hertford College na Oxforde. V minulosti písal pre London Evening Standard a New Statesman, momentálne píše komentáre pre novinový týždenník Observer a bloguje na stránke týždenníka Spectator. Pre mesačník Standpoint, kde vyšiel aj tento článok, píše televízne kritiky. Cohen napísal päť kníh, jeho kritika Blairovej ľavice What’s Left (2007) získala v roku 2008 Orwellovu cenu. Jeho poslednou knihou je You Can’t Read This Book (2012), kde kritizuje novú podobu cenzúry a ambivalentný vplyv internetu a sociálnych sietí. Spolu s manželkou a synom žije v Islingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.