Nejde teraz o medzinárodné právo a jeho nedávne porušenie zo strany Ruska. Rusi v roku 1968 vedeli, že Československo môžu „dočasne“ okupovať, ale nemôžu ho vlastniť. Obyvateľstvo bolo voči Rusom nepriateľsky naladené a ako ukazuje nová kniha Igora Lukeša Československo nad propastí (Prostor 2014), Stalin si po druhej svetovej vojne nemohol byť istý, či sa Československo stane súčasťou sovietskeho bloku, o sympatiách verejnosti k Moskve po roku 1968 nemôže byť ani reči.
Ak možno ruskú anexiu Krymu s niečím z našich dejín porovnať, je to skôr nárok Budapešti na Košice v roku 1918, zopakovaný v roku 1938. Maďari považovali Košice za svoje mesto, historickú aj kultúrnu súčasť Maďarska. A Košičania to videli dosť podobne, čo okrem iného potvrdzuje aj vítanie Horthyho v meste. Napokon, košický rodák a najvýznamnejší spisovateľ mesta Sándor Márai mal k Maďarsku asi taký vzťah, ako ukrajinskí spisovatelia Gogoľ či Bulgakov k Rusku. A to bol Márai etnický Maďar, zatiaľ čo autori Tarasa Buľbu či Bielej gardy boli Ukrajinci.
Vážnejšie je však iné historické porovnanie. V Krymskej vojne z rokov 1854 až 1856 stáli proti sebe Rusi s Bulharmi a západné mocnosti Francúzi, Briti, Sardínčania s Turkami na strane druhej. V tejto vojne sa zrodila nová podoba sveta, najmä vojensky, ale de facto aj geopoliticky. Pár rokov predtým, ako sa Rusi rozhodli zaútočiť na turecké dŕžavy, mali v Európe a na Západe skvelý imidž.
Keď v marci 1814, po porážke Napoleona, vstúpil ruský cár Alexander spolu so svojimi kozákmi do Paríža, davy prevolávali na jeho slávu Vive l’empéreur Alexandre! Nielen Európa vtedy Rusko obdivovala. Americký prezident Thomas Jefferson mal v svojej pracovni Alexandrovu bustu a francúzsko-švajčiarska spisovateľka madame de Staëlová cestovala do Ruska, aby sa tam „nadýchala slobody“. Rusko malo mať pred sebou najlepšie obdobie svojich dejín, v skutočnosti sa však začalo rútiť do kataklizmy.
Ruská armáda nemala v prvej polovici 19. storočia na kontinente rivala. Rakúsko, Prusko aj Francúzsko boli v jej tieni a keď prišli revolučné roky 1848/1849 Moskva a Londýn, ako povedal lord Palmerston, boli jediné dve veľmoci, ktoré „stáli vzpriamené“.
Rusko na prvý pohľad prudko ekonomicky aj demograficky rástlo. Medzi rokmi 1804 a 1860 vzrástol počet tovární z 2 400 na vyše 15 000, vďaka importom zo Západu sa budovala železnica, produkcia železa sa zdvojnásobila, rástli ruské mestá aj hospodárstvo – ruské HDP medzi rokmi 1830 a 1860 o päťdesiat percent – krajina jednoducho prežívala svoju priemyselnú revolúciu. Navyše, v roku 1816 malo Rusko 51 miliónov, v roku 1880 už 100 miliónov obyvateľov. Lenže stala sa chyba.
Mikuláš I. bol prílišný autokrat, sníval o kombinácii blahobytu a obmedzení osobných slobôd a svoju ríšu vohnal do pasce. Malo to svoje politické aj ekonomické dôsledky. Ako ukazuje Paul Kennedy v skvelej knihe Vzostup a pád veľmocí (1988), krajina trpela „chronickým nedostatkom kapitálu, nízkym dopytom spotrebiteľov, mizivou strednou triedou“ čo spolu s geografickými limitmi (podnebie, obrovské vzdialenosti) možnosti ruského boomu výrazne obmedzovalo. Policajný štát zamestnával značné množstvo represívnych zložiek udržiavaním pokoja v Poľsku a na Ukrajine, a hoci Rusko po každej stránke rástlo, v skutočnosti čoraz viac zaostávalo. Zatiaľ čo Rusi zdvojnásobili produkciu železa, Briti ju stridsaťnásobili. A bola to práve Krymská vojna (1854 – 1856), ktorá ukázala slabiny Ruska v plnej nahote. Rusi nedokázali držať krok v zásobovaní frontu, nemali prostriedky na zdravotnú starostlivosť a ďalšie sociálne služby. A tak sa dostavil ich postupný úpadok, ktorý zavŕšil rok 1917 a následný komunizmus.
Mnohé dnes vyzerá inak. Ruská populácia klesá, stredná vrstva je najsilnejšia v ruských dejinách. Na ruské dejiny sa však treba pozerať s perspektívou vývoja. Vladimír Putin má síce obrovskú zásluhu na tom, že sa Rusko nerozpadlo a že bol schopný posilniť moc centra, ale v záujme zachovania vlastnej moci čoraz viac uťahuje autokratický režim. Policajné a bezpečnostné zložky štátu čoraz viac zamestnáva rastúci podiel moslimov a migrantov a napätie so Západom tlačí Rusko do osobitej izolácie. Ak sa k tomu pridá očakávaný prepad cien ropy a koniec funkčného obdobia prezidenta Putina, Rusko opäť čaká hodina pravdy.
Pre strednú Európu je dobrou správou, že anexia Krymu vedie k zavŕšeniu formovania ukrajinského národa a azda aj stabilite Ukrajiny. Západ však musí za sporom o Krym vidieť viac a musí myslieť aj na Rusko, nielen na Ukrajinu.
Ak možno ruskú anexiu Krymu s niečím z našich dejín porovnať, je to skôr nárok Budapešti na Košice v roku 1918, zopakovaný v roku 1938. Maďari považovali Košice za svoje mesto, historickú aj kultúrnu súčasť Maďarska. A Košičania to videli dosť podobne, čo okrem iného potvrdzuje aj vítanie Horthyho v meste. Napokon, košický rodák a najvýznamnejší spisovateľ mesta Sándor Márai mal k Maďarsku asi taký vzťah, ako ukrajinskí spisovatelia Gogoľ či Bulgakov k Rusku. A to bol Márai etnický Maďar, zatiaľ čo autori Tarasa Buľbu či Bielej gardy boli Ukrajinci.
Vážnejšie je však iné historické porovnanie. V Krymskej vojne z rokov 1854 až 1856 stáli proti sebe Rusi s Bulharmi a západné mocnosti Francúzi, Briti, Sardínčania s Turkami na strane druhej. V tejto vojne sa zrodila nová podoba sveta, najmä vojensky, ale de facto aj geopoliticky. Pár rokov predtým, ako sa Rusi rozhodli zaútočiť na turecké dŕžavy, mali v Európe a na Západe skvelý imidž.
Keď v marci 1814, po porážke Napoleona, vstúpil ruský cár Alexander spolu so svojimi kozákmi do Paríža, davy prevolávali na jeho slávu Vive l’empéreur Alexandre! Nielen Európa vtedy Rusko obdivovala. Americký prezident Thomas Jefferson mal v svojej pracovni Alexandrovu bustu a francúzsko-švajčiarska spisovateľka madame de Staëlová cestovala do Ruska, aby sa tam „nadýchala slobody“. Rusko malo mať pred sebou najlepšie obdobie svojich dejín, v skutočnosti sa však začalo rútiť do kataklizmy.
Ruská armáda nemala v prvej polovici 19. storočia na kontinente rivala. Rakúsko, Prusko aj Francúzsko boli v jej tieni a keď prišli revolučné roky 1848/1849 Moskva a Londýn, ako povedal lord Palmerston, boli jediné dve veľmoci, ktoré „stáli vzpriamené“.
Rusko na prvý pohľad prudko ekonomicky aj demograficky rástlo. Medzi rokmi 1804 a 1860 vzrástol počet tovární z 2 400 na vyše 15 000, vďaka importom zo Západu sa budovala železnica, produkcia železa sa zdvojnásobila, rástli ruské mestá aj hospodárstvo – ruské HDP medzi rokmi 1830 a 1860 o päťdesiat percent – krajina jednoducho prežívala svoju priemyselnú revolúciu. Navyše, v roku 1816 malo Rusko 51 miliónov, v roku 1880 už 100 miliónov obyvateľov. Lenže stala sa chyba.
Mikuláš I. bol prílišný autokrat, sníval o kombinácii blahobytu a obmedzení osobných slobôd a svoju ríšu vohnal do pasce. Malo to svoje politické aj ekonomické dôsledky. Ako ukazuje Paul Kennedy v skvelej knihe Vzostup a pád veľmocí (1988), krajina trpela „chronickým nedostatkom kapitálu, nízkym dopytom spotrebiteľov, mizivou strednou triedou“ čo spolu s geografickými limitmi (podnebie, obrovské vzdialenosti) možnosti ruského boomu výrazne obmedzovalo. Policajný štát zamestnával značné množstvo represívnych zložiek udržiavaním pokoja v Poľsku a na Ukrajine, a hoci Rusko po každej stránke rástlo, v skutočnosti čoraz viac zaostávalo. Zatiaľ čo Rusi zdvojnásobili produkciu železa, Briti ju stridsaťnásobili. A bola to práve Krymská vojna (1854 – 1856), ktorá ukázala slabiny Ruska v plnej nahote. Rusi nedokázali držať krok v zásobovaní frontu, nemali prostriedky na zdravotnú starostlivosť a ďalšie sociálne služby. A tak sa dostavil ich postupný úpadok, ktorý zavŕšil rok 1917 a následný komunizmus.
Mnohé dnes vyzerá inak. Ruská populácia klesá, stredná vrstva je najsilnejšia v ruských dejinách. Na ruské dejiny sa však treba pozerať s perspektívou vývoja. Vladimír Putin má síce obrovskú zásluhu na tom, že sa Rusko nerozpadlo a že bol schopný posilniť moc centra, ale v záujme zachovania vlastnej moci čoraz viac uťahuje autokratický režim. Policajné a bezpečnostné zložky štátu čoraz viac zamestnáva rastúci podiel moslimov a migrantov a napätie so Západom tlačí Rusko do osobitej izolácie. Ak sa k tomu pridá očakávaný prepad cien ropy a koniec funkčného obdobia prezidenta Putina, Rusko opäť čaká hodina pravdy.
Pre strednú Európu je dobrou správou, že anexia Krymu vedie k zavŕšeniu formovania ukrajinského národa a azda aj stabilite Ukrajiny. Západ však musí za sporom o Krym vidieť viac a musí myslieť aj na Rusko, nielen na Ukrajinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.