Paco de flamenco

Popularizátor andalúzskeho folklóru to pritom nemal jednoduché, pretože svojimi najslávnejšími projektmi z 80. rokov sa podľa „strážcov tradície“ zapredal modernému diablovi. Samozrejme, saxofón či basgitara mali k pôvodnému flamenco puro pomerne ďaleko, no spôsob, akým ich Lucía dokázal do svojej hudby „adoptovať“ presvedčil, a v konečnom dôsledku opantal  i konzervatívnejších vyznávačov tohoto živelného štýlu. Gitarový génius ostával pritom flamencovej tradícii verný telom i dušou: „Jednou rukou sa pevne pridržiavate koreňa a tou druhou zvedavo preskúmavate nové možnosti. Môžete prakticky zájsť kamkoľvek – nikdy však nesmiete opustiť podstatu, z ktorej vychádza identita a esencialita flamenca.“ Podobne zmýšľajúcich hudobníkov otvorenej mysle prizval de Lucía do svojho legendárneho sexteta, dodnes referenčného a napodobňovaného súboru štýlu flamenco nuevo. Dokonalý crossoverový oheň v ňom rozdúchavali flautista/saxofonista Jorge Pardo, basgitarista Carles Benavent či perkusionista Rubem Dantas. Dôkazom, že de Lucíovi nikdy nechýbalo „duende“, sotva opísateľný výraz, označujúci ducha piesne či absolútne preniknutie do umenia, je trojica albumov sexteta (napríklad debut Solo Quiero Caminar, 1981), hoci puritánom budú zaiste bližšie nahrávky s dominujúcim rozohneným prejavom legendárneho speváckeho kráľa andalúzskych Cigánov El Camaróna de la Islu.
Ešte koncom 70. rokov sa začal de Lucía stretávať na pódiu s jazzovými gitaristami Johnom McLaughlinom a Larrym Coryellom, ktorí frenetické možnosti flamencovej hry pokladali za obrovskú výzvu. Coryella nahradil Al Di Meola a raketový nástup akustického gitarového tria prekvapil natoľko, že pokiaľ by relevantný magazín zostavoval rebríček najvplyvnejších gitarových albumov, koncert Friday Night in San Francisco (1981) tria Al Di Meola, John McLaughlin a Paco de Lucía by nemohol chýbať. Mnohí dodnes spomínajú na ľahkosť a úžasnú atmosféru, akými ich tento akustický trialóg opantal. Sanfranciská piatková noc bola dôkazom, že rendezvous majstrov rôznorodých štýlov sa môže skončiť dokonalým splynutím. Úspech tria zintenzívnil vplyv flamenca ako jednej z najexponovanejších podôb world music a spopularizoval ďalšie de Lucíove projekty, napríklad fúziu starej hudby, jazzu a flamenca na albume Zyryab (1990) s hosťujúcim Chickom Coreom.
Omladenú podobu svojho sexteta so spevákom Duqendem a tanečníkom Farrucom predstavil de Lucía pred takmer štyrmi rokmi v Bratislave. Napriek ubúdajúcemu plynu a niekoľkým inováciám (ústna harmonika namiesto flauty či prítomnosť klávesových nástrojov) bola osobná skúsenosť s de Lucíovým novým flamencom zážitkom. Ďalšiu šancu, žiaľ, nedostaneme – po 25. februári nám po flamencovom novátorovi ostali len nahrávky.