Aj v kultúrnej politike. Vytvoriť systém, v ktorom aj nezávislá kultúra má svoje miesto. Veď kde inde, ako na nezávislej scéne by mohlo vzniknúť také podhubie odporu voči štátnej zlovôli, keď oficiálny priestor bol celý zamorený? Pamätám sa, ako v tých časoch Blaho Uhlár v súvislosti s rozkradnutou opachou nedostavaného Národného vysvetľoval novinárom, aký je rozdiel medzi miliónom a miliardou korún: „Keby ste presne každú sekundu dali bokom jednu korunu, o dva týždne máte milión. To sa dá zvládnuť. Ale na jednu miliardu musíte dávať bokom každú sekundu tú istú korunu celých tridsaťtri rokov!“ Hromžil Blaho nad megalomanskou štátnou kultúrnou politikou. Vtedy sme ešte mali nádej, že kultúra sa dá robiť aj efektívnejšie a inak, než „zhora“ ako ju robili komunisti, musíme len prežiť dlhú mečiarovskú zimu a nehospodárne plytvanie sa aspoň zmierni. Túto nádej nám definitívne zobrala garnitúra slušných, pomečiarovských politikov na čele s Milanom Kňažkom ako ministrom kultúry. Nezmenil absolútne nič. Jeho funkcia bola čisto okrasná a reprezentačná. Kurz boľševického riadenia kultúry ostal nezmenený, a to bol posledný klinec do rakvy nášho nezávislého divadla. Teraz, keď Kňažko tak rozhorčene vyzýva boľševika do boja, je už neskoro. Svoju historickú príležitosť zabiť draka dávno premárnil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.