Deviaty december 1989. Karel Kryl stojí s gitarou na pódiu, skrehnutými prstami udrie do strún svojej španielky a začne spievať Děkuji. Na hlavy stotisícového davu padajú snehové vločky. „Děkuji, děkuji za bolest...“ znie do úplného ticha. Blízko neho stojí jeden z „mužov Novembra“ Ladislav Agnes Snopko. „Keď spieval Děkuji, so slzami v očiach som si uvedomil, že už to padlo, že už nejdeme nič vylepšovať a tento hnusný režim zrušíme,“ spomína dnes Snopko.
Keď Kryl dohral, podišiel k nemu dlhovlasý mladík, ktorý mal na starosti ozvučenie mítingov. Bol to Whisky, dnes spevák známej skupiny Slobodná Európa, vtedy „bedňák“ Tublatanky, ktorá organizátorom mítingov zapožičala ozvučovaciu techniku. „Spýtal som sa ho, či by nechcel spraviť celý koncert. On že veľmi rád. Tak sme šli na Pasienky, dohodli priestor, zohnali aparatúru a večer sa koncert naozaj uskutočnil. Nikdy na to nezabudnem,“ hovorí Whisky, ktorý s Krylom udržiaval kontakt aj v neskorších rokoch.
.veľký návrat
Karel Kryl sa vrátil do Československa po dvadsiatich rokoch emigrácie. Odišiel v roku 1969 ako 25-ročný autor najvýraznejšej zvukovej stopy augusta 1968. Pieseň Bratříčku, zavírej vrátka a rovnomenný album, ktorý ešte v roku 1969 stihol vyjsť, mal počas dvadsiatich rokov husákovskej normalizácie symbolizovať vzdor a statočnosť, na ktorú sa v Československu už iba spomínalo.
Hoci Karel Kryl emigroval, jeho piesne tu zostali, hrali sa ďalej. Humoristu a scenáristu Jána Ladislava Kalinu aj za ich počúvanie odsúdili na dva roky väzenia, mnohých ďalších vyhodili zo škôl či zamestnaní. Keď sa však o dvadsať rokov vrátil, davy na námestiach jeho pesničky poznali.
Kryl sa po odchode z Československa usadil v Mníchove, kde najprv ako externý spolupracovník a neskôr ako interný redaktor pracoval v Rádiu Slobodná Európa. Vďaka tomu si uchoval kontakt so svojím publikom, ktoré naňho nezabudlo. Zhodou okolností mohol Kryl prísť do Československa už 30. novembra 1989. Od vtedy ešte vládnucich komunistov dostal povolenie na jednodňovú návštevu na pohreb svojej matky (povolenie neskôr predĺžili na 10 dní). A keď potom spolu s Karlom Gottom zaspieval z balkóna Melantrichu na Václavskom námestí československú hymnu a neskôr vystúpil na Námestí SNP v Bratislave, môžeme povedať, že – napriek svojej nižšej postave – sa vrátil v „nadživotnej veľkosti“.
Keď Agnes Snopko hovorí, že Kryl bol „ikonou Novembra,“ vôbec nepreháňa. Paradoxne, sa ňou nestal v Prahe, ale skôr v Bratislave, kde v novembrových dňoch trávil viac času. Medzi jeho priateľov patrila aj slovenská pesničkárka Zuzana Homolová. Bola hosťkou na viacerých jeho koncertoch a Karel ju oslovil, aby sa stala aj „krstnou materou“ jeho albumu poézie Dvě půle lunety s hudbou Mariána Vargu a jeho poslednej platne Monology. S Krylom sa pritom zoznámila až po revolúcii, na jeho koncerte v PKO: „Blížila som sa dlhou chodbou a zrazu som videla, ako oproti mne v prítmí kráča malý mužíček. Už z diaľky rozťahoval ruky a keď prišiel ku mne, skočil a objal ma. Netušila som, že o mne vie. Bolo to veľmi dojemné, až prekvapivé,“ spomína speváčka. Podľa nej bol Kryl láskavým a pozorným človekom, ale dokázal hovoriť aj veľmi ostro: „Veľmi rada som ho počúvala, jeho reči boli tvrdé, nezvyčajné a neobvyklé a nám do uší príliš nešli, pretože sme chceli, aby to bolo inak.“
.všetko je inak
Po prvých euforických mesiacoch sa Kryl začal meniť. Nechcel byť len chodiacim pomníkom, ale človekom, ktorý reaguje na súčasnú dobu. Stal sa z neho ostrý kritik nových pomerov, pustil sa do prezidenta Václava Havla a jeho kamarátov (nazýval ich Timur a jeho parta), porozumenie, naopak, našiel u vtedajšej sociálnodemokratickej opozície. Neznášal Klausa, zato Mečiarovi vedel odpustiť mnohé a nevšimol si, že vedie Slovensko do záhuby.
Jeho kritika bola nezvyčajne tvrdá, čo si jeho kritici vysvetľovali ako prejav samoľúbosti. Bola to pravda do istej miery. Kryl bol solitér, ktorý nikam nepatril. Keď sa po dvadsiatich rokoch vrátil, Československo už bolo inou krajinou než tou, z ktorej odchádzal. A všeobecne sme sa vtedy na emigrantov-navrátilcov, ktorí nám vraveli, čo treba robiť ináč, pozerali s pochopiteľnou podozrievavosťou.
Napriek vypredaným sálam sa tak Karel Kryl druhýkrát začal svojej krajine vzďaľovať. No na rozdiel od roku 1968 to bolo vzďaľovanie dobrovoľné. „Posílají mě tam, odkud se – byť vždy jen načas – vracím. Vadím, zase jednou,“ píše v jednej zo svojich úvah z roku 1992. S odstupom času sa zdá, že Kryl sa v mnohých veciach nemýlil. „Mysleli sme si, že keď nás odkľajú, budeme rovní, slobodní, dobrí ľudia. Čerta starého! Boli sme ako zver zo zoo, ktorú vypustia do voľnej prírody. V klietke mala všetko. A načo je jej sloboda, keď ju nikto nenakŕmi? To je problém, ktorý nás kvári dodnes,“ hovorí Agnes Snopko a dodáva, že v istých veciach Kryl nemal pravdu. Hlavne keď išlo o to, kto je za to zodpovedný. Kryl považoval ponovembrové smerovanie za „prúser“ a podľa neho by za to mal niesť niekto zodpovednosť. „A tam niekde je jeho nesprávny pohľad. Nie je to chyba ani Klausa, Mečiara, ani Havla. Je to chyba nás, že si zvolíme cestu späť do zoo a nie slobodu,“ dodáva Snopko.
Whisky si spomína, že nevedel pochopiť, prečo je Kryl taký skeptický k budúcnosti tejto krajiny. „My sme prežívali revolučnú eufóriu a naivne sme si mysleli, že o päť rokov sa budeme mať ako na Západe, že za všetko mohli iba komunisti a že teraz príde obdobie prosperity, slušnosti a šťastia. Jemu bolo jasné, čo nastane.“
.česko či Slovensko?
Po hádkach a naťahovačkách s „havlovským“ krídlom prišla ďalšia rana. V roku 1992 sa rozpadlo jeho milované Československo. Karel Kryl bol presvedčený Čechoslovák. Jeho láska k Slovensku bola úprimná a nepopierateľná. Vyplývala z viacerých vecí. Bol Moravák, ktorý mal k Slovensku aj geograficky blízko. Miloval slovenské ľudové pesničky, považoval nás za „neskazený“ národ, ktorý vie, keď treba, aj buchnúť do stola. Vo svojich článkoch a na koncertoch v tom búrlivom období rozpadu Slovensko bránil, aj keď jeho priatelia pripomínajú, že jeho predstava o Slovensku bola značne skreslená. Vyplývala aj z toho, že zatiaľ čo v Česku hral v kluboch a kulturákoch, u nás stále napĺňal aj veľké haly.
„Mal o nás zidealizovanú predstavu. Keď sa vrátil do Česka, nachádzal tam nezhody a výboje, aj preto chodil radšej k nám. Keď prišiel, bol často obklopený tlupou žien, starších aj mladších, to mu asi robilo veľmi dobre,“ spomína Agnes. „Hovoril o tom, že by si tu kúpil dom a chcel sa sem nasťahovať, ale nakoniec sa to neudialo,“ dodáva Zuzana Homolová. Zároveň poukazuje aj na inú stránku Krylovej osobnosti – navonok sa prejavoval ako bohém, no podľa nej bol empatickým človekom, ktorý ochotne ľuďom pomáhal, aj jej osobne. „Mám zriedkavú genetickú chorobu, ide o očnú degeneráciu, ktorá postihuje ľudí v staršom veku. Naši očiari o tom nevedeli nič, potom som sa dostala do Viedne k jednému špecialistovi, od ktorého som sa dozvedela, že niekde na Západe na to existujú drahé kvapky. Moja kamarátka to Krylovi v mojej neprítomnosti povedala. Až do svojej smrti ma zásoboval týmito podpornými liekmi. Som mu za to veľmi vďačná,“ spomína slovenská folkerka.
.piesne zostávajú
Spevák zomrel 3. marca 1994 doma v Mníchove krátko pred 50. narodeninami. Ak vezmeme do úvahy aj jeho exil v roku 1969, tak to bolo druhýkrát, čo nás predčasne opustil a nestihol sa ani rozlúčiť. Z tohto sveta odišiel so zmiešanými pocitmi: „Nepatřím sem. Důkazem toho je i to, že jsem nic pořádného nenapsal. Ale je to i moje vina. Vyčerpal jsem se – křikem, zlostným povykováním, spory s lidmi, kteří mi za to nestáli...“ To boli jeho posledné slová z knižného rozhovoru Půlkacíř, ktorý pred smrťou poskytol novinárovi Milošovi Čermákovi. Ľudia sa dnes pýtajú, kým by bol, keby neodišiel tak skoro. Zmieril by sa s Václavom Havlom? Ako by komentoval mečiarizmus? Čo by hovoril na to, že naňho ŠtB donášal Jarek Nohavica? Všetci sa asi zhodneme na tom, že by určite zostal Krylom – osamelým vlkom, ktorý by šiel vždy proti prúdu a ktorý by hľadal ochranu v ženskom objatí. Z toho by možno vzišlo zopár krásnych songov, ako sú Anděl, Morituri te Salutant či Salome.
Je dvadsať rokov po Krylovej smrti. To je rovnako dlhý čas, ako Kryl prežil v nemeckom exile, a znova si uvedomujeme, že jeho pesničky prežili nielen normalizáciu, ale aj jeho smrť. K jeho tvorbe sa stále hlásia nové generácie. K tej novembrovej patrí samozrejme Whisky „Nepamätám sa, kedy som ho počul prvýkrát, od detstva sa hral u nás doma z kotúčaku,“ spomína spevák, ktorý má dodnes z jeho hudby zimomriavky. „Ovplyvnil ma aj ako textára, to sú veci, ktoré človeka formujú a ostávajú v ňom do smrti.“
K veľkým Krylovým fanúšikom patrí aj Lucia Piussi, ktorá nahrala jeho pesničku Karavana mraků. Hovorí, že s objavením Kryla akoby svet získal náboženský rozmer: „Tak ako sa iní modlia, tak som ja počúvala Kryla – v tme, pred spaním, až keď všetko stíchlo. Po objave Krylových pesničiek sme už vedeli, kde žijeme, že ten náš socializmus je niečo krivé a perverzné. Krylov génius je nezameniteľný a nenapodobiteľný. Jeho krása trvá. Je bolestná a čistá ako krv. Dokonalá Krylova pesnička dokáže zmeniť ľudský život.”
Láska ku Krylovi podnietila Maroša Hečka, aby v roku 2010 spolu s priateľom Ivanom Jurášom vytvoril projekt Krylovci, kde oživujú jeho pesničky. Ku Krylovi sa dostal ešte na gymnáziu, keď mu kamarát dal na kazete nahratú platňu Bratříčku, zavírej vrátka. Nahrávka mu rýchlo vliezla pod kožu a dodnes ju v histórii Československa šesťdesiatych rokov považuje za kľúčovú. „Nie som veľkým milovníkom folku. Ale Bratříčku, zavírej vrátka je platňa, ktorá sa mi vôbec neobohrala. Krylova poézia ponúka obrazy ako vo veľkej galérii. Človek v nej môže stráviť celé hodiny. Jeho melanchólia je dnes veľmi aktuálna,“ vysvetľuje hudobník, filmár a šéfdramaturg Rádia_FM.
Krylov odkaz sa presúva z generácie na generáciu. Nepočúvajú ho len, tí ktorí ho ako tínejdžeri zachytili na Námestí SNP, ale aj oveľa mladšie ročníky. „Piesne Karla Kryla som prvýkrát počul z televízie v roku 1989 počas revolúcie,“ hovorí spevák skupiny Talkshow Andreas Imrich. „Neskôr na základke mal spolužiak pásky s jeho pesničkami, tak sme si to nahrávali na dvojkazeťáku. No a, samozrejme, prvé pesničky, ktoré sme hrali na španielke, asi tak vo ôsmej triede, boli Anděl, Salome a Bratříčku, zavírej vrátka.“
Pre speváka skupiny Teskohippies a spolupracovníka .týždňa Renata Khalla je Karel Kryl „kameň istoty vo svete, kde nič nie je isté, človek, ktorého slová aj piesne prosto platia a môžem im veriť.“
.sitniansky rytier
Karel Kryl bol síce nižšej postavy, ale mal niečo, čo dnešným pesničkárom chýba. „Mal v sebe silu bojovníka. Preto je aj taký obľúbený. To prastaré čosi, čo patrilo mužom, ktorí sa postavia so šabľou v ruke a idú príkladom,“ vysvetľuje Snopko, ktorý pripomína, že napriek tomu, že odišiel do emigrácie, získala jeho osoba akýsi mýtický rozmer. „Bol to rozmer sitnianskeho rytiera, že niekde je ešte niekto, kto nám dáva vieru a silu, že sa môžeme proti režimu postaviť. Jeho silu sme si neuvedomovali len my, ale aj druhá strana. Vedeli, že nemali proti jeho hudbe šancu. Sila muža je silou odhodlania, ktorá prekonáva silu nejakých pochodujúcich vojakov. Kryl tú silu mal a dodával ju aj nám,“ hovorí známy organizátor koncertov a dodáva: „V období 70. a 80. rokov komunisti hovorili, že so Sovietskym zväzom na večné časy, no ľudia radi dodávali, že s Karlom Krylom naveky.“
Keď Kryl dohral, podišiel k nemu dlhovlasý mladík, ktorý mal na starosti ozvučenie mítingov. Bol to Whisky, dnes spevák známej skupiny Slobodná Európa, vtedy „bedňák“ Tublatanky, ktorá organizátorom mítingov zapožičala ozvučovaciu techniku. „Spýtal som sa ho, či by nechcel spraviť celý koncert. On že veľmi rád. Tak sme šli na Pasienky, dohodli priestor, zohnali aparatúru a večer sa koncert naozaj uskutočnil. Nikdy na to nezabudnem,“ hovorí Whisky, ktorý s Krylom udržiaval kontakt aj v neskorších rokoch.
.veľký návrat
Karel Kryl sa vrátil do Československa po dvadsiatich rokoch emigrácie. Odišiel v roku 1969 ako 25-ročný autor najvýraznejšej zvukovej stopy augusta 1968. Pieseň Bratříčku, zavírej vrátka a rovnomenný album, ktorý ešte v roku 1969 stihol vyjsť, mal počas dvadsiatich rokov husákovskej normalizácie symbolizovať vzdor a statočnosť, na ktorú sa v Československu už iba spomínalo.
Hoci Karel Kryl emigroval, jeho piesne tu zostali, hrali sa ďalej. Humoristu a scenáristu Jána Ladislava Kalinu aj za ich počúvanie odsúdili na dva roky väzenia, mnohých ďalších vyhodili zo škôl či zamestnaní. Keď sa však o dvadsať rokov vrátil, davy na námestiach jeho pesničky poznali.
Kryl sa po odchode z Československa usadil v Mníchove, kde najprv ako externý spolupracovník a neskôr ako interný redaktor pracoval v Rádiu Slobodná Európa. Vďaka tomu si uchoval kontakt so svojím publikom, ktoré naňho nezabudlo. Zhodou okolností mohol Kryl prísť do Československa už 30. novembra 1989. Od vtedy ešte vládnucich komunistov dostal povolenie na jednodňovú návštevu na pohreb svojej matky (povolenie neskôr predĺžili na 10 dní). A keď potom spolu s Karlom Gottom zaspieval z balkóna Melantrichu na Václavskom námestí československú hymnu a neskôr vystúpil na Námestí SNP v Bratislave, môžeme povedať, že – napriek svojej nižšej postave – sa vrátil v „nadživotnej veľkosti“.
Keď Agnes Snopko hovorí, že Kryl bol „ikonou Novembra,“ vôbec nepreháňa. Paradoxne, sa ňou nestal v Prahe, ale skôr v Bratislave, kde v novembrových dňoch trávil viac času. Medzi jeho priateľov patrila aj slovenská pesničkárka Zuzana Homolová. Bola hosťkou na viacerých jeho koncertoch a Karel ju oslovil, aby sa stala aj „krstnou materou“ jeho albumu poézie Dvě půle lunety s hudbou Mariána Vargu a jeho poslednej platne Monology. S Krylom sa pritom zoznámila až po revolúcii, na jeho koncerte v PKO: „Blížila som sa dlhou chodbou a zrazu som videla, ako oproti mne v prítmí kráča malý mužíček. Už z diaľky rozťahoval ruky a keď prišiel ku mne, skočil a objal ma. Netušila som, že o mne vie. Bolo to veľmi dojemné, až prekvapivé,“ spomína speváčka. Podľa nej bol Kryl láskavým a pozorným človekom, ale dokázal hovoriť aj veľmi ostro: „Veľmi rada som ho počúvala, jeho reči boli tvrdé, nezvyčajné a neobvyklé a nám do uší príliš nešli, pretože sme chceli, aby to bolo inak.“
.všetko je inak
Po prvých euforických mesiacoch sa Kryl začal meniť. Nechcel byť len chodiacim pomníkom, ale človekom, ktorý reaguje na súčasnú dobu. Stal sa z neho ostrý kritik nových pomerov, pustil sa do prezidenta Václava Havla a jeho kamarátov (nazýval ich Timur a jeho parta), porozumenie, naopak, našiel u vtedajšej sociálnodemokratickej opozície. Neznášal Klausa, zato Mečiarovi vedel odpustiť mnohé a nevšimol si, že vedie Slovensko do záhuby.
Jeho kritika bola nezvyčajne tvrdá, čo si jeho kritici vysvetľovali ako prejav samoľúbosti. Bola to pravda do istej miery. Kryl bol solitér, ktorý nikam nepatril. Keď sa po dvadsiatich rokoch vrátil, Československo už bolo inou krajinou než tou, z ktorej odchádzal. A všeobecne sme sa vtedy na emigrantov-navrátilcov, ktorí nám vraveli, čo treba robiť ináč, pozerali s pochopiteľnou podozrievavosťou.
Napriek vypredaným sálam sa tak Karel Kryl druhýkrát začal svojej krajine vzďaľovať. No na rozdiel od roku 1968 to bolo vzďaľovanie dobrovoľné. „Posílají mě tam, odkud se – byť vždy jen načas – vracím. Vadím, zase jednou,“ píše v jednej zo svojich úvah z roku 1992. S odstupom času sa zdá, že Kryl sa v mnohých veciach nemýlil. „Mysleli sme si, že keď nás odkľajú, budeme rovní, slobodní, dobrí ľudia. Čerta starého! Boli sme ako zver zo zoo, ktorú vypustia do voľnej prírody. V klietke mala všetko. A načo je jej sloboda, keď ju nikto nenakŕmi? To je problém, ktorý nás kvári dodnes,“ hovorí Agnes Snopko a dodáva, že v istých veciach Kryl nemal pravdu. Hlavne keď išlo o to, kto je za to zodpovedný. Kryl považoval ponovembrové smerovanie za „prúser“ a podľa neho by za to mal niesť niekto zodpovednosť. „A tam niekde je jeho nesprávny pohľad. Nie je to chyba ani Klausa, Mečiara, ani Havla. Je to chyba nás, že si zvolíme cestu späť do zoo a nie slobodu,“ dodáva Snopko.
Whisky si spomína, že nevedel pochopiť, prečo je Kryl taký skeptický k budúcnosti tejto krajiny. „My sme prežívali revolučnú eufóriu a naivne sme si mysleli, že o päť rokov sa budeme mať ako na Západe, že za všetko mohli iba komunisti a že teraz príde obdobie prosperity, slušnosti a šťastia. Jemu bolo jasné, čo nastane.“
.česko či Slovensko?
Po hádkach a naťahovačkách s „havlovským“ krídlom prišla ďalšia rana. V roku 1992 sa rozpadlo jeho milované Československo. Karel Kryl bol presvedčený Čechoslovák. Jeho láska k Slovensku bola úprimná a nepopierateľná. Vyplývala z viacerých vecí. Bol Moravák, ktorý mal k Slovensku aj geograficky blízko. Miloval slovenské ľudové pesničky, považoval nás za „neskazený“ národ, ktorý vie, keď treba, aj buchnúť do stola. Vo svojich článkoch a na koncertoch v tom búrlivom období rozpadu Slovensko bránil, aj keď jeho priatelia pripomínajú, že jeho predstava o Slovensku bola značne skreslená. Vyplývala aj z toho, že zatiaľ čo v Česku hral v kluboch a kulturákoch, u nás stále napĺňal aj veľké haly.
„Mal o nás zidealizovanú predstavu. Keď sa vrátil do Česka, nachádzal tam nezhody a výboje, aj preto chodil radšej k nám. Keď prišiel, bol často obklopený tlupou žien, starších aj mladších, to mu asi robilo veľmi dobre,“ spomína Agnes. „Hovoril o tom, že by si tu kúpil dom a chcel sa sem nasťahovať, ale nakoniec sa to neudialo,“ dodáva Zuzana Homolová. Zároveň poukazuje aj na inú stránku Krylovej osobnosti – navonok sa prejavoval ako bohém, no podľa nej bol empatickým človekom, ktorý ochotne ľuďom pomáhal, aj jej osobne. „Mám zriedkavú genetickú chorobu, ide o očnú degeneráciu, ktorá postihuje ľudí v staršom veku. Naši očiari o tom nevedeli nič, potom som sa dostala do Viedne k jednému špecialistovi, od ktorého som sa dozvedela, že niekde na Západe na to existujú drahé kvapky. Moja kamarátka to Krylovi v mojej neprítomnosti povedala. Až do svojej smrti ma zásoboval týmito podpornými liekmi. Som mu za to veľmi vďačná,“ spomína slovenská folkerka.
.piesne zostávajú
Spevák zomrel 3. marca 1994 doma v Mníchove krátko pred 50. narodeninami. Ak vezmeme do úvahy aj jeho exil v roku 1969, tak to bolo druhýkrát, čo nás predčasne opustil a nestihol sa ani rozlúčiť. Z tohto sveta odišiel so zmiešanými pocitmi: „Nepatřím sem. Důkazem toho je i to, že jsem nic pořádného nenapsal. Ale je to i moje vina. Vyčerpal jsem se – křikem, zlostným povykováním, spory s lidmi, kteří mi za to nestáli...“ To boli jeho posledné slová z knižného rozhovoru Půlkacíř, ktorý pred smrťou poskytol novinárovi Milošovi Čermákovi. Ľudia sa dnes pýtajú, kým by bol, keby neodišiel tak skoro. Zmieril by sa s Václavom Havlom? Ako by komentoval mečiarizmus? Čo by hovoril na to, že naňho ŠtB donášal Jarek Nohavica? Všetci sa asi zhodneme na tom, že by určite zostal Krylom – osamelým vlkom, ktorý by šiel vždy proti prúdu a ktorý by hľadal ochranu v ženskom objatí. Z toho by možno vzišlo zopár krásnych songov, ako sú Anděl, Morituri te Salutant či Salome.
Je dvadsať rokov po Krylovej smrti. To je rovnako dlhý čas, ako Kryl prežil v nemeckom exile, a znova si uvedomujeme, že jeho pesničky prežili nielen normalizáciu, ale aj jeho smrť. K jeho tvorbe sa stále hlásia nové generácie. K tej novembrovej patrí samozrejme Whisky „Nepamätám sa, kedy som ho počul prvýkrát, od detstva sa hral u nás doma z kotúčaku,“ spomína spevák, ktorý má dodnes z jeho hudby zimomriavky. „Ovplyvnil ma aj ako textára, to sú veci, ktoré človeka formujú a ostávajú v ňom do smrti.“
K veľkým Krylovým fanúšikom patrí aj Lucia Piussi, ktorá nahrala jeho pesničku Karavana mraků. Hovorí, že s objavením Kryla akoby svet získal náboženský rozmer: „Tak ako sa iní modlia, tak som ja počúvala Kryla – v tme, pred spaním, až keď všetko stíchlo. Po objave Krylových pesničiek sme už vedeli, kde žijeme, že ten náš socializmus je niečo krivé a perverzné. Krylov génius je nezameniteľný a nenapodobiteľný. Jeho krása trvá. Je bolestná a čistá ako krv. Dokonalá Krylova pesnička dokáže zmeniť ľudský život.”
Láska ku Krylovi podnietila Maroša Hečka, aby v roku 2010 spolu s priateľom Ivanom Jurášom vytvoril projekt Krylovci, kde oživujú jeho pesničky. Ku Krylovi sa dostal ešte na gymnáziu, keď mu kamarát dal na kazete nahratú platňu Bratříčku, zavírej vrátka. Nahrávka mu rýchlo vliezla pod kožu a dodnes ju v histórii Československa šesťdesiatych rokov považuje za kľúčovú. „Nie som veľkým milovníkom folku. Ale Bratříčku, zavírej vrátka je platňa, ktorá sa mi vôbec neobohrala. Krylova poézia ponúka obrazy ako vo veľkej galérii. Človek v nej môže stráviť celé hodiny. Jeho melanchólia je dnes veľmi aktuálna,“ vysvetľuje hudobník, filmár a šéfdramaturg Rádia_FM.
Krylov odkaz sa presúva z generácie na generáciu. Nepočúvajú ho len, tí ktorí ho ako tínejdžeri zachytili na Námestí SNP, ale aj oveľa mladšie ročníky. „Piesne Karla Kryla som prvýkrát počul z televízie v roku 1989 počas revolúcie,“ hovorí spevák skupiny Talkshow Andreas Imrich. „Neskôr na základke mal spolužiak pásky s jeho pesničkami, tak sme si to nahrávali na dvojkazeťáku. No a, samozrejme, prvé pesničky, ktoré sme hrali na španielke, asi tak vo ôsmej triede, boli Anděl, Salome a Bratříčku, zavírej vrátka.“
Pre speváka skupiny Teskohippies a spolupracovníka .týždňa Renata Khalla je Karel Kryl „kameň istoty vo svete, kde nič nie je isté, človek, ktorého slová aj piesne prosto platia a môžem im veriť.“
.sitniansky rytier
Karel Kryl bol síce nižšej postavy, ale mal niečo, čo dnešným pesničkárom chýba. „Mal v sebe silu bojovníka. Preto je aj taký obľúbený. To prastaré čosi, čo patrilo mužom, ktorí sa postavia so šabľou v ruke a idú príkladom,“ vysvetľuje Snopko, ktorý pripomína, že napriek tomu, že odišiel do emigrácie, získala jeho osoba akýsi mýtický rozmer. „Bol to rozmer sitnianskeho rytiera, že niekde je ešte niekto, kto nám dáva vieru a silu, že sa môžeme proti režimu postaviť. Jeho silu sme si neuvedomovali len my, ale aj druhá strana. Vedeli, že nemali proti jeho hudbe šancu. Sila muža je silou odhodlania, ktorá prekonáva silu nejakých pochodujúcich vojakov. Kryl tú silu mal a dodával ju aj nám,“ hovorí známy organizátor koncertov a dodáva: „V období 70. a 80. rokov komunisti hovorili, že so Sovietskym zväzom na večné časy, no ľudia radi dodávali, že s Karlom Krylom naveky.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.