Áno, mám na mysli jeho pieseň Bratríčku, zavírej vrátka. Dodnes mi pri nej behá mráz po chrbte, ešte vždy pritom vidím i počujem tých „bubákov“, čo sa nocou na tankoch vrútili do tichých ulíc našich miest.
.ruky preč od Kryla!
Pravda, naša známosť na diaľku sa čoskoro podstatne prehĺbila: môj manžel Ladislav Ján Kalina si čoskoro zaobstaral nahrávky Karlových piesní a pochopiteľne aj gramofónovú platňu, ktorú ešte pred emigráciou stihol vydať. A tak sa náš obdiv ku Karlovej tvorbe rozšíril o piesne plné vzdoru o kráľoch, klaunoch i katoch, o Jeřabiny, Nevidomú dívku či o Pasážovú revoltu.
Netušili sme, že sa nám to čoskoro riadne vypomstí. V posledný januárový deň roku 1972 nás oboch zatkli. Mňa po deviatich týždňoch prepustili z vyšetrovacej väzby, a to – ako mi dali na písme – pre nedostatok dôkazov. Proti manželovi zato nejaké „dôkazy“ našli a v júni ho bratislavský Mestský súd odsúdil na dva roky väzenia pre trestný čin poburovania podľa paragrafu 100 Trestného zákona. Prvý bod obžaloby znel doslovne takto: „Prehrával od r.1969 svojim známym z gramoplatní a z magnetofónových pások piesne s poburujúcim obsahom“.
Pre vyšetrovateľov bol Kryl priam stelesnením zla čiže „nepriateľského postoja k socialistickému zriadeniu“. Nepomohlo, keď manžel súdu pripomenul, že Krylovu platňu, ktorú vlastní, vydal Supraphon v Prahe, že ju kúpil v obchode s gramofónovými platňami v Bratislave. Ešte aj súdny posudok potvrdil, že Krylove piesne nikdy neboli zhabané či stiahnuté z predaja (keďže sa vypredali skôr, ako by to niekomu bolo napadlo). Nič nepomohlo: počúvať piesne Karla Kryla čo len doma, súkromne, považovali bezpečnostné a súdne orgány roku 1972 v Bratislave za nebezpečnú trestnú činnosť a basta. Obvinenie z poburovania pomocou Krylových piesní, celé to absurdné ťaženie proti spisovateľovi Jánovi Ladislavovi Kalinovi jasne ukázalo, ako im Karel a jeho piesne ležali v žalúdku. Proces, v ktorom sa ich počúvanie kriminalizovalo, mal jednoznačne zastrašovaciu funkciu: ruky preč od platní a piesní Karla Kryla!
.milovaný Karel Kryl
Nepamätám sa presne, kedy sme sa s Karlom prvý raz osobne stretli. Určite to muselo byť niekedy koncom roku 1978, keď sme s manželom a s dcérou emigrovali do Nemecka a prišli do Mníchova. Už prvý či druhý deň po príchode sme navštívili našich priateľov v redakcii Slobodnej Európy a možno nám už vtedy ktosi predstavil Karla. Pamätám sa však, aký bol nenápadný, drobný, chlapčensky mladistvý, ako sa zväčša tváril vážne, hoci sa vedel pekne, žiarivo usmiať.
O pár týždňov som už sama pracovala v Slobodnej Európe a stretnutia s Krylom sa mi zlievajú do nekonečného radu rozhovorov na redakčných chodbách, schodiskách, v štúdiu, ale najmä v našej príjemnej kantíne pri obede, kde som si pri spoločnom českom a slovenskom stole často vybrala miesto vedľa neho. Hovorilo sa o všetkom a o ničom: o aktuálnych politických udalostiach v Československu, o redakčných problémoch, o klebetách, o našich každodenných starostiach i radostiach. Karel vedel pozorne počúvať a čo je pritom dôležité: očividne si pamätal, čo som mu kedy rozprávala. Sám mi niekedy – vždy veľmi skromne – rozprával o svojich cestách za krajanmi po Amerike či Austrálii, kde im spieval v malých i velikánskych sálach, hovorieval o svojich projektoch – záležalo mu najmä na knižnom vydaní jeho básní, ktorým sám robil grafickú úpravu. V posledných rokoch občas spomínal „svoji dívenku“ (neskoršiu manželku), hovoril, že robí v banke, nikdy mi ju však nepredstavil.
O jednej veci, to viem celkom určite, sme spolu nikdy, ani jediný raz nehovorili: o rozsudku nad mojím manželom (ktorý zomrel dva roky po našom príchode do Mníchova) za počúvanie Krylových piesní. On sa ma na nič nepýtal, sama som o tom hovoriť nezačala. Bola som presvedčená, že o tom vie dosť, a to už z čias, keď sme s manželom ešte žili v Československu. Mala som pocit, že Karlovi je to celé trochu nepríjemné, či skôr, že mu je to ľúto a tak sme obaja – z akejsi cudnosti – o celej smutnej afére dlhé roky spolu vytrvalo mlčali.
Karel bol ku mne vždy mimoriadne milý, zdvorilý (ako nakoniec všeobecne k dámam), nikdy sa ma nedotkol štipľavou poznámkou, akými občas rýpal do kolegov. Karel nemal v rádiu vždy na ružiach ustlané. Isteže to zamestnanie bolo preňho určitým existenčným riešením a zároveň nenahraditeľnou platformou pre priamy kontakt s domovom. A pre Slobodnú Európu bolo obrovským prínosom, že sa práve v rámci jej programu ozýval v celej republike populárny, milovaný Karel Kryl. To si uvedomovali mnohí, ale iste nie všetci: boli takí, ktorým sa zdalo, že nemá dostatočnú „pracovnú náplň“, takže musel suplovať aj v športovom vysielaní, iní mu popularitu doma závideli.
Medzi spolupracovníkmi mal Karel najspoľahlivejšieho spojenca v nezabudnuteľnej rádiovej diskdžokejke Rozine Jadrnej-Pokornej, rovnako populárnej u poslucháčov ako on sám. Bola radosť ukradomky ich pozorovať, keď si odsadli v kantíne k malému stolíku, dali hlavy dokopy a pripravovali spoločné programy. Prípadne si čítali listy, ktoré im, hlavne a predovšetkým im dvom, posielali už aj v sedemdesiatych rokoch verní poslucháči.
.krylove piesne u Kalinovcov
Videla som vlastne vôbec niekedy Karla vystupovať? Veru na riadnom, veľkom pódiu, pred početným obecenstvom, aké mal rád a aké si zalúžil, som ho nezažila nikdy. O to častejšie som ho videla a počula hrať a spievať na našich každoročných emigrantských stretnutiach, ktoré vo Frankene organizoval opát Opasek. Občas tam boli aj ďalší z emigrovaných českých spevákov, či už Hutka, Trešňák, alebo podaktorí z viedenského undergroundu, ale priznám sa bez mučenia, že mne sa vždy rátal predovšetkým Karel, ktorý vo Frankene tuším ani jediný raz nechýbal. Veď k opátovi Opasekovi ho viazal nežný, priam synovský vzťah.
A pamätám sa ešte na jedno jeho vystúpenie: bolo to niekedy v polovici osemdesiatych rokov v mojom mníchovskom byte, oslavovali sme štyridsiatku Zuzky Blühovej, v Londýne žijúcej emigrantky. V Mníchove práve hosťovali jej poľskí kamaráti z krakovského kabaretného divadla Piwnica pod baranami. Na ich a na Zuzkinu počesť vtedy ku mne prišiel s Karlom aj jeho dobrý kamarát z rádia Jacek Kaczmarski, výborný poľský pesničkár, ktorý sa tiež ocitol v emigrácii. Bol to fantastický večer: obaja striedavo hrali svoje pesničky, navzájom sa doplňovali a parafrázovali ich v češtine a v poľštine. A tak sa vlastne kruh uzavrel: v byte J. L. Kalinu (menovka ešte bola na dverách) sa opäť ozývali Krylove piesne „poburujúceho obsahu“, a to dokonca naživo. Tentoraz však v tom nikto nijaké poburovanie nevidel. Ešte aj moji nemeckí susedia boli v ten večer prekvapivo zhovievaví.
Navždy mi bude ľúto, že som síce začiatkom deväťdesiatych rokov bola každú chvíľu v Prahe či v Bratislave, ale pritom som nestihla žiadny z legendárnych Krylových koncertov. Nestihla som ani Karlov pohreb – bola som kdesi v Amerike, dozvedela som sa až po návrate, že ho viac neuvidím. A uvedomila som si, čo všetko som mu za tie roky opomenula povedať. Napríklad to, ako som si vždy vážila jeho nefalšovaný, úprimný, priam bytostný záujem o Slovensko, o jeho ľudí a o ich problémy.
.autorka je dlhoročná redaktorka Rádia Slobodná Európa.
.ruky preč od Kryla!
Pravda, naša známosť na diaľku sa čoskoro podstatne prehĺbila: môj manžel Ladislav Ján Kalina si čoskoro zaobstaral nahrávky Karlových piesní a pochopiteľne aj gramofónovú platňu, ktorú ešte pred emigráciou stihol vydať. A tak sa náš obdiv ku Karlovej tvorbe rozšíril o piesne plné vzdoru o kráľoch, klaunoch i katoch, o Jeřabiny, Nevidomú dívku či o Pasážovú revoltu.
Netušili sme, že sa nám to čoskoro riadne vypomstí. V posledný januárový deň roku 1972 nás oboch zatkli. Mňa po deviatich týždňoch prepustili z vyšetrovacej väzby, a to – ako mi dali na písme – pre nedostatok dôkazov. Proti manželovi zato nejaké „dôkazy“ našli a v júni ho bratislavský Mestský súd odsúdil na dva roky väzenia pre trestný čin poburovania podľa paragrafu 100 Trestného zákona. Prvý bod obžaloby znel doslovne takto: „Prehrával od r.1969 svojim známym z gramoplatní a z magnetofónových pások piesne s poburujúcim obsahom“.
Pre vyšetrovateľov bol Kryl priam stelesnením zla čiže „nepriateľského postoja k socialistickému zriadeniu“. Nepomohlo, keď manžel súdu pripomenul, že Krylovu platňu, ktorú vlastní, vydal Supraphon v Prahe, že ju kúpil v obchode s gramofónovými platňami v Bratislave. Ešte aj súdny posudok potvrdil, že Krylove piesne nikdy neboli zhabané či stiahnuté z predaja (keďže sa vypredali skôr, ako by to niekomu bolo napadlo). Nič nepomohlo: počúvať piesne Karla Kryla čo len doma, súkromne, považovali bezpečnostné a súdne orgány roku 1972 v Bratislave za nebezpečnú trestnú činnosť a basta. Obvinenie z poburovania pomocou Krylových piesní, celé to absurdné ťaženie proti spisovateľovi Jánovi Ladislavovi Kalinovi jasne ukázalo, ako im Karel a jeho piesne ležali v žalúdku. Proces, v ktorom sa ich počúvanie kriminalizovalo, mal jednoznačne zastrašovaciu funkciu: ruky preč od platní a piesní Karla Kryla!
.milovaný Karel Kryl
Nepamätám sa presne, kedy sme sa s Karlom prvý raz osobne stretli. Určite to muselo byť niekedy koncom roku 1978, keď sme s manželom a s dcérou emigrovali do Nemecka a prišli do Mníchova. Už prvý či druhý deň po príchode sme navštívili našich priateľov v redakcii Slobodnej Európy a možno nám už vtedy ktosi predstavil Karla. Pamätám sa však, aký bol nenápadný, drobný, chlapčensky mladistvý, ako sa zväčša tváril vážne, hoci sa vedel pekne, žiarivo usmiať.
O pár týždňov som už sama pracovala v Slobodnej Európe a stretnutia s Krylom sa mi zlievajú do nekonečného radu rozhovorov na redakčných chodbách, schodiskách, v štúdiu, ale najmä v našej príjemnej kantíne pri obede, kde som si pri spoločnom českom a slovenskom stole často vybrala miesto vedľa neho. Hovorilo sa o všetkom a o ničom: o aktuálnych politických udalostiach v Československu, o redakčných problémoch, o klebetách, o našich každodenných starostiach i radostiach. Karel vedel pozorne počúvať a čo je pritom dôležité: očividne si pamätal, čo som mu kedy rozprávala. Sám mi niekedy – vždy veľmi skromne – rozprával o svojich cestách za krajanmi po Amerike či Austrálii, kde im spieval v malých i velikánskych sálach, hovorieval o svojich projektoch – záležalo mu najmä na knižnom vydaní jeho básní, ktorým sám robil grafickú úpravu. V posledných rokoch občas spomínal „svoji dívenku“ (neskoršiu manželku), hovoril, že robí v banke, nikdy mi ju však nepredstavil.
O jednej veci, to viem celkom určite, sme spolu nikdy, ani jediný raz nehovorili: o rozsudku nad mojím manželom (ktorý zomrel dva roky po našom príchode do Mníchova) za počúvanie Krylových piesní. On sa ma na nič nepýtal, sama som o tom hovoriť nezačala. Bola som presvedčená, že o tom vie dosť, a to už z čias, keď sme s manželom ešte žili v Československu. Mala som pocit, že Karlovi je to celé trochu nepríjemné, či skôr, že mu je to ľúto a tak sme obaja – z akejsi cudnosti – o celej smutnej afére dlhé roky spolu vytrvalo mlčali.
Karel bol ku mne vždy mimoriadne milý, zdvorilý (ako nakoniec všeobecne k dámam), nikdy sa ma nedotkol štipľavou poznámkou, akými občas rýpal do kolegov. Karel nemal v rádiu vždy na ružiach ustlané. Isteže to zamestnanie bolo preňho určitým existenčným riešením a zároveň nenahraditeľnou platformou pre priamy kontakt s domovom. A pre Slobodnú Európu bolo obrovským prínosom, že sa práve v rámci jej programu ozýval v celej republike populárny, milovaný Karel Kryl. To si uvedomovali mnohí, ale iste nie všetci: boli takí, ktorým sa zdalo, že nemá dostatočnú „pracovnú náplň“, takže musel suplovať aj v športovom vysielaní, iní mu popularitu doma závideli.
Medzi spolupracovníkmi mal Karel najspoľahlivejšieho spojenca v nezabudnuteľnej rádiovej diskdžokejke Rozine Jadrnej-Pokornej, rovnako populárnej u poslucháčov ako on sám. Bola radosť ukradomky ich pozorovať, keď si odsadli v kantíne k malému stolíku, dali hlavy dokopy a pripravovali spoločné programy. Prípadne si čítali listy, ktoré im, hlavne a predovšetkým im dvom, posielali už aj v sedemdesiatych rokoch verní poslucháči.
.krylove piesne u Kalinovcov
Videla som vlastne vôbec niekedy Karla vystupovať? Veru na riadnom, veľkom pódiu, pred početným obecenstvom, aké mal rád a aké si zalúžil, som ho nezažila nikdy. O to častejšie som ho videla a počula hrať a spievať na našich každoročných emigrantských stretnutiach, ktoré vo Frankene organizoval opát Opasek. Občas tam boli aj ďalší z emigrovaných českých spevákov, či už Hutka, Trešňák, alebo podaktorí z viedenského undergroundu, ale priznám sa bez mučenia, že mne sa vždy rátal predovšetkým Karel, ktorý vo Frankene tuším ani jediný raz nechýbal. Veď k opátovi Opasekovi ho viazal nežný, priam synovský vzťah.
A pamätám sa ešte na jedno jeho vystúpenie: bolo to niekedy v polovici osemdesiatych rokov v mojom mníchovskom byte, oslavovali sme štyridsiatku Zuzky Blühovej, v Londýne žijúcej emigrantky. V Mníchove práve hosťovali jej poľskí kamaráti z krakovského kabaretného divadla Piwnica pod baranami. Na ich a na Zuzkinu počesť vtedy ku mne prišiel s Karlom aj jeho dobrý kamarát z rádia Jacek Kaczmarski, výborný poľský pesničkár, ktorý sa tiež ocitol v emigrácii. Bol to fantastický večer: obaja striedavo hrali svoje pesničky, navzájom sa doplňovali a parafrázovali ich v češtine a v poľštine. A tak sa vlastne kruh uzavrel: v byte J. L. Kalinu (menovka ešte bola na dverách) sa opäť ozývali Krylove piesne „poburujúceho obsahu“, a to dokonca naživo. Tentoraz však v tom nikto nijaké poburovanie nevidel. Ešte aj moji nemeckí susedia boli v ten večer prekvapivo zhovievaví.
Navždy mi bude ľúto, že som síce začiatkom deväťdesiatych rokov bola každú chvíľu v Prahe či v Bratislave, ale pritom som nestihla žiadny z legendárnych Krylových koncertov. Nestihla som ani Karlov pohreb – bola som kdesi v Amerike, dozvedela som sa až po návrate, že ho viac neuvidím. A uvedomila som si, čo všetko som mu za tie roky opomenula povedať. Napríklad to, ako som si vždy vážila jeho nefalšovaný, úprimný, priam bytostný záujem o Slovensko, o jeho ľudí a o ich problémy.
.autorka je dlhoročná redaktorka Rádia Slobodná Európa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.