.nová česká vláda bola očakávaná s obavami. Vy v tej vláde sedíte. Základný pocit po prvom mesiaci?
Nemám zlý pocit, hoci aj pre mňa je tu stále veľké očakávanie. Keď máte predvídateľnú politickú scénu, stretávate sa s politickými partnermi, ktorých predsa len poznáte. Normálne to funguje tak, že keď sa do parlamentu dostane nejaké protestné hnutie, tak jedno volebné obdobie tam pobudne, všetci si naň zvykajú a aj tí noví sa učia. Až keď sa dostanú do parlamentu aj druhýkrát, stávajú sa súčasťou vlády. U nás v Česku to takto nefunguje. A ukázalo sa, že v prípade Vecí verejných bolo naozaj unáhlené brať ich do vlády. Ale v prípade pána Babiša je to predsa len trochu iné.
.v čom?
Získal veľkú podporu vo voľbách, bol faktický víťaz volieb, a preto bolo celkom legitímne ho vyzvať, aby išiel do vlády. Navyše, zostaviť vládu bez Babišovho ANO sa stalo takmer nemožné. Bolo takmer nepredstaviteľné, aby povedali: Nás to teraz nezaujíma, my to budeme štyri roky iba pozorovať. Takže my ostatní sme to vzali ako danosť, ako rozhodnutie voličov. A musíme s tým pracovať.
.obavy boli jasné: keď je vo vláde neštandardná, nevyprofilovaná strana, aj vláda bude taká. Cítite vo vašej vláde neštandardnosť?
V našej vláde sú ešte lidovci, ktorí patria do rodiny ľudových strán. Takže vo vláde sú dve pomerne zrozumiteľné strany, ktoré tradične a historicky tvoria dva základné myšlienkové prúdy, ktoré utvárali súčasnú podobu Európy. No a potom je tam hnutie ANO. Je fakt, že všetci čakáme, ako sa mu bude dariť reálne zvládať politické úlohy. Ľudia z ANO, aj samotný pán Babiš, hovoria, že nie sú politici, ale mne pripadá, že každým dňom sa politikmi stávajú a každým dňom bude pre nich ťažšie hovoriť: My sme niekto iný, my sme z iného cesta. Musia robiť politiku – a tak je to správne. S takmer 50 poslancami tvoria silu, s ktorou jednoducho museli prebrať zodpovednosť.
.andrej Babiš chodieva na Slovensko aj kvôli súdu, ktorý má s Ústavom pamäti národa, a občas sa aj tu správa čudne. Povie napríklad novinárom vrátane .týždňa, že sú zaplatení. Vy s ním rokujete osobne, aký máte z neho pocit?
Nejakú skúsenosť už naozaj mám. Tie dlhé hodiny koaličných rokovaní boli príležitosťou trochu sa spoznať. V ich programe je zopár bodov, ktoré sú naozaj zásadné pre krajinu, od zákona o štátnej službe cez zápas s anonymnými akciami až po zákony o zaobchádzaní s verejnými peniazmi. Pánu Babišovi som niekoľkokrát osobne povedal, že ak to myslí vážne – a on viackrát zopakoval, že to myslí vážne – tak ak by sme urobili vládu a tá by s týmito bodmi naozaj pohla, potom to má zmysel.
.vám sa páči program ANO?
Keď vecne vezmem ich program, tak hoci to nie je strana sociálno-demokratická a naozaj s tým hlavným ekonomickým a politickým uvažovaním s nami podobná nie je, existuje balík vecí a zákonov, ktoré keby sme dokázali urobiť, tak by to bola dobrá práca. To je aj dôvod, pre ktorý sme tú ruku ponúkli aj prijali. Hľadať priesečník v oblasti daňovej politiky bolo pritom veľmi obtiažne a museli sme ísť po kompromise. Ale je tu silný mandát voličov a my im nemôžeme povedať: Nejako divne ste zahlasovali. Toto je naše remeslo.
.vyhli ste sa osobnému. Ako vychádzate s Babišom ako človekom?
Ľudsky dokážeme vychádzať pomerne dobre. Nemali sme žiadny vážny konflikt. Občas sme sa aj hádali, ale on mi nepripadá ako človek, s ktorým keď sa hádate, tak to zanechá vážne stopy. Bavím sa s ním úplne normálne a pripadá mi stále vypočítateľný. To, čo sa dohodne, drží. Myslím si, že sa skutočne rozhodol, že vstúpi do politiky a verím mu aj to, že nebol spokojný s tým, ako krajina funguje a rozhodol sa, že nebude iba podnikateľ, ale že chce – ako on hovorí – urobiť v krajine poriadok. My sa stále prieme v tom, že štát nemožno spravovať ako firmu. A on hovorí, že nechce robiť politiku, ale veci, ktoré považuje za dôležité, a my mu s tým máme pomôcť v parlamente. Ja si myslím, že to takto nefunguje a že aj on časom zistí, že politik musí sám obhajovať svoju politiku v parlamente. Ale stále ho beriem za slovo v tých veciach, ktoré považuje za dôležité. Mimochodom, nie som si istý, či by sme v Česku ľahko hľadali partnerov, ktorí by boli ochotní niečo z týchto bodov zaviesť. Áno, snažím sa to brať z tej lepšej stránky, hoci viem, že je to riskantné. Ale veľa alternatív tu nie je.
.andrej Babiš hovorí, že jednu úlohu už splnil – zabránil, aby v Českej republike vládla ČSSD s účasťou či podporou komunistov. Má pravdu?
S komunistami by sme neboli schopní vytvoriť vládu, ktorá by v snemovni získala dôveru.
.svojimi percentami tomu teda zabránil.
Dôležitý je názor občanov. Babiš išiel do volieb, mal dobrú kampaň a ani sa nedivím, že oslovil voličov, pretože sklamanie politikou a tradičnými stranami je u nás podobné ako v iných častiach Európy. Nechcem vôbec snímať zodpovednosť za túto nespokojnosť z nás, ktorí sme tú politiku robili. Na svoju obhajobu ale chcem povedať, že v čase ekonomickej krízy dochádzalo v celej Európe k tomu, že tradičné politické strany pôsobili tak, že nie sú schopné nájsť recepty na problémy, ktoré sa navŕšili. Nenašla ich ani Európska únia, ani veľa členských štátov a najmä politické elity na juhu Európy na to ťažko doplatili. Vzniklo mnoho nových politických subjektov, ktoré nie sú štandardné a ktoré sa práve v takejto atmosfére presadzujú. Je teraz pomerne ľahké povedať zavedeným politickým stranám: Veď vy to nedokážete. Ale už aj v Grécku vidíme, že po tom, čo neuspeli nové politické hviezdy, sa ich scéna vracia k pôvodnému spektru.
.ešte raz: zamedzil Babiš svojím úspechom vo voľbách účasti komunistov na moci v Českej republike?
Áno, ten výsledok volieb spôsobil, že koalícia s komunistami nebola možná.
.je to teda prvá Babišova zásluha?
To sa ukáže. Nevieme, ako to dopadne. Zásluha? Hodnotenie, o čo sa zaslúžila politická strana, sa v krajine mení. Ja som si dnes nie istý, že komunistická strana je to najväčšie ohrozenie. Možno je skôr otázka, koľko má komunistická strana ľudí vybavených na to, aby mohli byť kvalitnými ministrami. Nemyslím si, že by komunisti predstavovali to, čím sa tu hrozí. V roku 1918 v Československej republike panoval najväčší strach z návratu Rakúsko-Uhorska. Celá republika sa pripravovala na nový nástup Habsburgovcov a niekoľko rokov žila zo strachu z návratu Habsburgovcov a bola to úplná ilúzia, pretože svet už bol úplne inde. A teraz v Česku mi to pripadá podobné: Dvadsaťpäť rokov po revolúcii stále žijeme strachom z nástupu komunistov. Samozrejme, oni to niekedy veľmi nešťastne posilňujú, ale nech už hovoria akékoľvek tragické nezmysly, systémovo sme už inde.
.andrej Babiš, to je ekonomická, politická moc a k tomu denníky, rádio – teda nebývalá koncentrácia v jedných rukách. Vnímate toto riziko?
Vnímam. A je úloha všetkých, aby sme to mali pod nejakou kontrolou. Nielen koalície, ale aj opozície a médií, ktoré si vo svojej slušnej časti udržia schopnosť sledovať presne toto riziko. Aj sám Babiš hovorí, že bude pod mikroskopom. Ono sa, samozrejme, ukáže, či v Česku takýto mikroskop bude fungovať. Teraz ide o to, aby pán Babiš prestal byť podnikateľom a aby jeho záujmom nebola spoločnosť Agrofert.
.je to vôbec možné?
Aj to sa rýchlo ukáže. On má vo svojom programe veci, ktoré sú záujmom štátu. Ale pán Babiš musí sám presvedčiť, že jeho záujem je záujmom štátu a že on sám ukončil určitú kapitolu svojho života a dnes je naozaj politik. O tom musí presvedčiť občanov a mal by v tom byť úplne transparentný. Aj o tom sme sa bavili, aby vytvoril určitý mechanizmus, aby veci, ktoré sa týkajú jeho spoločností, neriadil.
.tomu sa takmer nedá veriť. Vy tomu veríte?
Ide o to strážiť to a kontrolovať. Je ťažké vytvoriť taký kontrolný mechanizmus, pretože jeho podniky sú veľmi rozsiahle a zasahujú viacero oblastí. Bolo tiež ťažké povedať, ktoré ministerstvá sú pre toto najrizikovejšie. Je to, samozrejme, trochu experiment pre českú politiku. Uvidíme.
.české médiá boli dlho takmer nedostižným vzorom pre Slovensko. Ale teraz sa to otáča, lebo české médiá vlastnia už takmer výlučne veľkopodnikatelia, pre ktorých sú noviny a rádiá len bočným produktom. Nie je to nedobrý stav?
Je to niečo nové, ale médiá neprestali byť privátne, akurát sa zmenili vlastníci. Áno, keď sa vlastníci takto koncentrujú, sú tam riziká. Ale ešte stále máme verejnoprávne médiá a je úlohou politikov, aby ich funkciu a rolu udržali.
.to je všetko?
Je ťažké do mediálneho prostredia nejako vstupovať. Žijeme v prostredí, kde nie je možné nikomu brániť, aby si kúpil noviny. Ale zaplať pánboh za to, že to nie je tak, že by celé mediálne prostredie ovládla jedna finančná skupina. To nehrozí. Vôbec si pritom nemyslím, že priame ovplyvňovanie médií nebude možné. Je však otázne, do akej miery budú známi a renomovaní novinári ochotní akceptovať tento stav. Nie je to teda len vec politiky, ale skôr vec celej spoločnosti, ako sa dokáže brániť glajchšaltovaniu mienky, ako sa bude brániť bulvarizácii a ako sa bude brániť pokusom urobiť z článkov PR materiály. Aj pre nás politikov je to veľmi zásadná vec. Nepoznám však spôsob, ako by sme do toho vstúpili a dali nejakú garanciu. Ale je otázne, do akej miery budú tieto mediálne projekty finančne úspešné.
.to pre nových majiteľov médií nie je až také podstatné.
Je to nová situácia, nevieme, ako dlho vydrží, je tam príliš veľa neznámych. Ale ak to budú miliardové straty, tak to už zanedbateľná položka nebude.
.v deväťdesiatych rokoch chcelo Česko na Západ, robilo liberalizáciu a malo spor o reformy a spôsob politiky, ktorý reprezentoval Havel a Klaus. Tu to tak vtedy nebolo, my sme tu riešili najmä sami seba. Ale postupne akoby sa česká politika presunula od obsahovej politiky k personálnej. Nevidno, aký je obsahový spor medzi ČSSD a Zemanom, a pritom to vrie. Čím sa u vás tento presun od obsahu k persónam začal?
Možno to súvisí s médiami a s tým, ako sa tu politika pojednáva. Robí sa to cez tváre – a to posilňuje personifikáciu politiky. Nemá význam sa na to sťažovať alebo nad tým plakať. Ale máte pravdu, táto tendencia existuje a je neblahá. Pre mňa je napríklad neprijateľné, že na zahraničnú politiku tu občas existujú tri názory na vysokej úrovni. Preto sa snažím komunikovať so všetkými, hoci to stojí dosť času. Prial by som si, aby Českú republiku stálo za to počúvať a bolo možné nájsť jej hlas. Pre štáty, ako sú Česko či Slovensko je priam povinnosť, aby si dokázali vytvoriť postoj a ísť s ním do Bruselu alebo do inej inštitúcie, kde ho treba hájiť. Inak sa stávame smiešnymi.
.v 90. rokoch ste boli poslancom, potom aj šéfom českého parlamentu. Boli tu veľké spory o podobu zdravotníctva, školstva, dôchodkového systému, rovnú či nerovnú daň. To bola os sporu. Keď rozmýšľam nad dnešnou českou vládou, počujem – šetrenie. Ale to je v skutočnosti viac technická vec, a musia to robiť všetci. Ale kde je obsah? Existuje vôbec niečo obsahové, čo charakterizuje túto vládu?
My dnes v Českej republike máme ekonomiku, ktorá stratila výkon a nerastie. A až rast otvára nádej a dáva možnosť vôbec nejakej politiky. My sme v priebehu prvých pätnástich rokov boli pomerne úspešní, pretože sme sa dokázali otvoriť investíciám, urobili sme celkom úspešnú privatizáciu bánk a vďaka tomu, že sme sa opreli o stredný typ priemyslu, najmä spotrebný priemysel, dokázali sme dosiahnuť 5- či 6-percentný ekonomický rast...
...neviem, či viete, ale my sme tu mali aj desať percent rastu.
(Smiech.) Aha, gratulujem. Ale z dnešného pohľadu aj tých našich 5-6 percent vyzerá fenomenálne. V tomto prostredí rástli aj reálne mzdy a až do roku 2008 vyzeralo Česko tak, že si vie rady a že je priam ukážkou toho, ako sa môže postkomunistická krajina rozvíjať. Teraz potrebujeme nájsť spôsob, ako sa k tomuto vrátiť. Ale ja sa obávam, že to už nepôjde nejako jednoducho zopakovať. Dnes stojíme pred ťažšou úlohou: opäť naštartovať ekonomiku, a súčasne nájsť spôsob ako. Asi to už nebudú tie nástroje, ktoré sa používali predtým. Bude to náročnejšia úloha, ako predtým. Mimochodom, presne podľa tohto bude naša vláda hodnotená.
.bude to intelektuálne náročné. Má na to táto česká vláda?
To budeme všetci sledovať. Všetci chceme nakopnúť ekonomiku. Pán Babiš hovorí, že chce nájsť zdroje v súčasných rozpočtoch ministerstiev, my navrhujeme prostriedky získať prostredníctvom niektorých daňových úprav. V priebehu roka vyhodnotíme, čo je reálne.
.chcem sa vrátiť k rozdeleniu Československa. Vtedy si dve malé republiky znížili svoju váhu. Bolo to rozumné?
Ja som nikdy nebol nadšený rozdelením štátu, pretože mi naozaj pripadalo, že medzinárodná pozícia dvoch rozdelených štátov nebude taká silná ako medzinárodná pozícia spoločného štátu. Zmieril som sa s tým takto: Dôležité je, aby sme si udržali spoločný smer a keď sa zídeme v spoločnej Európe, hranica medzi nami začne strácať zmysel. Dnes sa už k rozdeleniu nevraciam, lebo si myslím, že sme cestu k sebe našli. V spojenectve dvoch štátov v Európe je obrovská sila – kto to má? A títo dvaja spojenci sú navyše členom Vyšehradskej štvorky, takže dokonca cítim, že môžeme mať spolu ešte väčšiu silu, ako by sme mali ako Československo.
.minister zahraničných vecí nie je po roku 1992 slabší len rozdelením Československa, ale aj posunutím mnohých právomocí do Bruselu. Cítite sa ako silný minister zahraničných vecí?
To je paradox. Vyzerá úplne zrozumiteľne, čo hovoríte, ale realita je iná. Keď som ešte ako predseda českej snemovne dorazil do Argentíny alebo Číny, naraz som zistil, že váhu nemám ako predstaviteľ Českej republiky, ale že sa na mňa automaticky pozerajú ako na predstaviteľa Európskej únie. A nastoľujú aj témy, ktoré by som nikdy nemohol otvoriť, keby som reprezentoval iba jednu krajinu. Sme súčasťou globálneho sveta a v Európe získavame podiel na globálnom rozhodovaní. Niekomu možno pripadá, že nie je veľký, ale je väčší, ako kedykoľvek v minulosti.
.česko ešte nemá euro. Dlho to bolo tak, že najmä Klaus hovoril, že sa do eurozóny netreba ponáhľať. A bralo sa to tak, že je protieurópsky. Ale teraz je tu nová vláda a euro nie je na programe dňa, a nie je ani na zajtrajšom programe. Hystéria proti Klausovi sa teda zdá ako politická.
To, čo je dôležité, je v detaile, ktorý naozaj nie je veľmi vidieť. Aby som trochu naznačil, uvediem príklad: Keď som cestoval ako predseda snemovne, zoznámil som sa s vtedajším predsedom dánskej vlády Rasmussenom, dnešným generálnym tajomníkom NATO, a on mi vysvetľoval, že Dánsko nesmierne poškodilo, keď si pre seba vymohlo štyri výnimky v EÚ. V tej chvíli prestali byť vnímaní ako tí, čo sa plne zúčastňujú na hlavnom dialógu. Povedal nám: Keď budete členmi EÚ, neurobte tú istú chybu. Toto je dôležité. Odmietli sme pakt Euro plus, potom sme povedali, že nás nezaujíma fiškálny pakt, potom sme sa nehnali do eura, potom sme povedali nie bankovej únii – a tak sme dosiahli, že sa s nami nepočíta v žiadnej zásadnej debate. Niežeby sme tam nemohli byť, ale nie sme chápaní ako niekto, kto je lojálny k spoločnému projektu. Zdanlivo sa nič nestalo, stále sme v tých inštitúciách, ale keď sa tam vytvárajú stanoviská a postoje, stratili sme pozíciu.
.ešte raz – ani vaša vláda nemá v programe snahu čo najskôr prijať euro.
Ale na jednom z prvých zasadnutí sme rozhodli, že máme záujem vrátiť sa do fiškálneho paktu. Dali sme tak najavo, že máme záujem o eurozónu a že tento projekt považujeme za kľúčový a chceme sa na ňom v budúcnosti podieľať.
.niekedy v budúcnosti – to hovoria všetci.
No úplne nie. Česká republika spolu s Veľkou Britániou zostali bokom a dávali najavo, že v týchto veciach nemáme záujem priamo participovať. Vlastne sme teraz začali opačný pohyb a povedali sme, že chceme do všetkých týchto debát vstupovať.
.naposledy – máte aspoň medzi sebou nejakú predstavu o roku, v ktorom vstúpite do eurozóny?
Tá predstava je, že keď sa bude eurozóna konsolidovať a my budeme dobre zvládať to, čo máme z hľadiska fiškálnej disciplíny, tak o päť-šesť rokov by sme mohli do eurozóny vstúpiť. Také sú odhady. Dôležité je, aby mala eurozóna dotvorený aj spoločný politický základ, lebo doteraz mala vytvorenú len strechu, ktorej chýbal základ.
.ale presne toto – spoločný politický základ – voliči jednotlivých štátov doteraz nikdy neprijali.
Áno, ale potom sa treba o tom baviť. Od určitého bodu už nemožno budovať niečo len skryte alebo akože. Prišla ekonomická kríza a nikto z tých štátov, ktoré ňou boli zasiahnuté, nehovoril, že chce odísť z eurozóny. Dokonca aj v tomto ťažkom čase sa k euru pridávajú nové štáty, to svedčí o príťažlivosti tohto projektu. My sme životne spätí s týmto projektom, 70 percent nášho obchodu je s ním spojených a keby sme sa ho vzdali, tak naša životná úroveň pôjde výrazne dole. Toto treba povedať verejne.
.v Európe sa postupovalo naruby. Najprv veľký projekt, až potom sa hľadajú politické riešenia...
Za Česko poviem, že naša civilizačno-kultúrna úloha sa nemala skončiť vstupom do EÚ. My akoby sme ten cieľ splnili a už sa nemáme čo učiť. A pritom sme boli iba na začiatku, mali sme si EÚ osvojiť, naučiť sa v nej pohybovať a stať sa niekým, kto v nej zohráva dôležitú a dôstojnú rolu. Mne sa zdá, že túto úlohu sme nepochopili. A ani my sme neurobili dosť, aby sme boli ďalej. Podľa mňa je strategický dialóg Slovenska s EÚ zrozumiteľnejší a je ďalej ako český. Alebo si vezmite Poľsko, ktoré dobre využíva svoju rolu a strategický význam a snaží sa získať v Európe zásadné postavenie.
.keď je niektorý štát troublemaker, potom naozaj je v klube, ale zásadné rozhodnutia idú trošku mimo neho. Lenže to by platilo, keby veci fungovali normálne. Ale vyzerá to často inak: práveže keď nie ste troublemaker, a teda nerobíte problémy, tak strategickým cieľom je nanajvýš byť ako Nemecko, lebo to je veľká krajina, ktorá rozhoduje. Potom síce sedíte pri hlavnom stole a ste aj pri neformálnom rozhodovaní, ale v skutočnosti je váš vplyv mizivý.
Nemožno vystačiť s predstavou, že sa len k niekomu pripodobníte. To je nedôstojná úloha. Nehovorím, že Nemecko je nevýznamný partner a že nestojí za to sa s nimi baviť. Nám, keď sme boli v opozícii, sa napríklad oplatilo baviť sa s nemeckou sociálnou demokraciou, lebo ona je intelektuálne zaujímavá a bolo pre nás užitočné vidieť, ako sa to robí. Ale vezmite si, ako sa správa Poľsko. Zaregistroval som, že Poliaci sa správajú lojálne, dávajú najavo, že považujú európsky projekt za životne dôležitý, ale keď príde ku konkrétnej veci, často prichádzajú s neuveriteľne tvrdou kritikou. Ale práve preto, že dali najavo svoju lojalitu, sa ich kritika musí brať vážne. Tu nejde o to, niekomu sa prispôsobovať, hovoriť, že ja som proeurópsky. Skôr hovoriť áno, ja som do toho išiel preto, lebo to je pre mňa zásadné, ale veľa vecí tu funguje zle a niektoré sú dokonca také, že keď sa nezmenia, tak celý projekt môže zhavarovať. A ja tu predsa nie som preto, aby som čakal, kým to celé zhavaruje. My ako Česko sme kritickí, ale naša kritika nebola zrozumiteľná. Naša úloha je zmeniť sa na zrozumiteľných a pritom dokázať hovoriť, čo chceme. Ideálne je byť pri tom stole a byť tam nenahraditeľní. To je silná ambícia, ale to by som si cieľovo prial.
.boli ste predsedom snemovne, teraz ste ministrom zahraničných vecí. Zdá sa, že teraz ste vo vážnejšej pozícii. Cítite to tak?
Vážnejšia? Toto je iná rola. Ale minister zahraničných vecí je ťažšia funkcia. Výkonné, vládne funkcie sú ťažšie, pretože nesiete konkrétnejšiu zodpovednosť. Nie ste sám, ale vy ste tá tvár, s ktorou to je spájané. Ako predseda snemovne som to mal jednoduchšie. Aj z hľadiska výkonu.
.keď som robil rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, pýtal som sa ho, čo je na funkcii premiéra najfascinujúcejšie. A on mi povedal, že keď sa premiér pre niečo rozhodne, tak sa to naozaj stane. Postaví sa nejaká budova, diaľnica, mení sa fungovanie vecí naokolo. Čo je vaša výzva?
Neberiem to tak, že by som chcel za sebou zanechať nejaký pomník. Úlohu pre seba vidím v niečom možno menej hmatateľnom. Vláda je tím, a patrí doň aj prezident aj predseda parlamentu a senátu. V českej politike je problém vytvoriť tím, ktorý je schopný sa dohovoriť. Sú tu skupiny, ktoré idú proti sebe, vedie sa ideologický zápas. Aj ja ako opozičný politik som v snemovni viedol politický zápas. Ale keď sme teraz dostali mandát, cítim povinnosť realizovať niečo z toho, o čom sme hovorili, že to chceme robiť inak. Určite oslovím aj opozičných politikov, aby sa k vyjadrili. Ako výzvu pre seba teda považujem, aby sme sa pokúsili vybudovať tím, ktorý bude schopný ťahať za jeden povraz. Pre mňa je to celkom konkrétna práca – treba s ľuďmi hovoriť, odstraňovať hradby, bariéry. Mám pocit, že za tie roky v politike som sa naučil s ľuďmi hovoriť. Chcel by som dosiahnuť, aby toto bola vláda, ktorá dokáže zlaďovať svoje stanoviská na zahraničnopolitickej úrovni. Keby sa nám podarilo zúčastniť sa na debate v EÚ tak, ako som si hovoril, keby sa podarilo vytvoriť konkrétne aliancie, napríklad zo strednej a východnej Európy, to by bol veľmi hmatateľný výsledok. Keby toto vyšlo, tak je to ako budova vystavaná z kovu. Nebolo by to pre mňa menej, ako hovoril pán Orbán.
.vy chcete, aby česká zahraničná politika pod vaším vedením prestala byť disharmonická?
Aby bola zrozumiteľná a aby v kľúčových momentoch bolo vidieť, aký máme postoj.
.osobne poznáte českého prezidenta. Je vaša ambícia reálna?
Samozrejme, pretože ja neverím na to, že ľudská povaha je niečo raz a navždy predurčené. Mám rád českú divadelnú hru Naši furianti, pretože ukazuje veľké úskalie českej povahy: sú tu vždy tábory, ktoré sa nevedia dohodnúť. Toto musíme zmeniť.
.vy chcete fakt zmeniť povahu Miloša Zemana?
Keby to bolo tak, že v kľúčových veciach ťaháme za opačný koniec lana, tak by to nemalo šancu. A nie je ani šanca meniť povahu Miloša Zemana. Ale asi ste si všimli, že v mnohých verejných vyjadreniach sa dnes s Milošom Zemanom zhodujeme. Za tie roky sme sa o mnohých veciach hádali, a často veľmi silno, ale sú kľúčové veci pre túto krajiny, na ktorých sa vieme dohodnúť. Cítim, že presne toto je práca pre mňa.
.tak to vám s povahou Miloša Zemana celkom držím palce.
Ďakujem. (Smiech.)
Lubomír Zaorálek (1956)/
Pochádza z Ostravy. Vyštudoval marxisticko-leninskú filozofiu a politickú ekonómiu v Brne. Potom pracoval v Československej televízii ako dramaturg. Od roku 1986 do 1989 bol zamestnancom Československej socialistickej strany. Od novembra 1989 sa angažoval v Občianskom fóre. V roku 1994 sa stal členom ČSSD, o dva roky sa stal poslancom parlamentu. V rokoch 2002 až 2006 bol predsedom poslaneckej snemovne, v rokoch 2010 – 2013 pôsobil ako podpredseda parlamentu. Od januára 2014 je ministrom zahraničných vecí ČR. Je rozvedený, má tri deti.
Nemám zlý pocit, hoci aj pre mňa je tu stále veľké očakávanie. Keď máte predvídateľnú politickú scénu, stretávate sa s politickými partnermi, ktorých predsa len poznáte. Normálne to funguje tak, že keď sa do parlamentu dostane nejaké protestné hnutie, tak jedno volebné obdobie tam pobudne, všetci si naň zvykajú a aj tí noví sa učia. Až keď sa dostanú do parlamentu aj druhýkrát, stávajú sa súčasťou vlády. U nás v Česku to takto nefunguje. A ukázalo sa, že v prípade Vecí verejných bolo naozaj unáhlené brať ich do vlády. Ale v prípade pána Babiša je to predsa len trochu iné.
.v čom?
Získal veľkú podporu vo voľbách, bol faktický víťaz volieb, a preto bolo celkom legitímne ho vyzvať, aby išiel do vlády. Navyše, zostaviť vládu bez Babišovho ANO sa stalo takmer nemožné. Bolo takmer nepredstaviteľné, aby povedali: Nás to teraz nezaujíma, my to budeme štyri roky iba pozorovať. Takže my ostatní sme to vzali ako danosť, ako rozhodnutie voličov. A musíme s tým pracovať.
.obavy boli jasné: keď je vo vláde neštandardná, nevyprofilovaná strana, aj vláda bude taká. Cítite vo vašej vláde neštandardnosť?
V našej vláde sú ešte lidovci, ktorí patria do rodiny ľudových strán. Takže vo vláde sú dve pomerne zrozumiteľné strany, ktoré tradične a historicky tvoria dva základné myšlienkové prúdy, ktoré utvárali súčasnú podobu Európy. No a potom je tam hnutie ANO. Je fakt, že všetci čakáme, ako sa mu bude dariť reálne zvládať politické úlohy. Ľudia z ANO, aj samotný pán Babiš, hovoria, že nie sú politici, ale mne pripadá, že každým dňom sa politikmi stávajú a každým dňom bude pre nich ťažšie hovoriť: My sme niekto iný, my sme z iného cesta. Musia robiť politiku – a tak je to správne. S takmer 50 poslancami tvoria silu, s ktorou jednoducho museli prebrať zodpovednosť.
.andrej Babiš chodieva na Slovensko aj kvôli súdu, ktorý má s Ústavom pamäti národa, a občas sa aj tu správa čudne. Povie napríklad novinárom vrátane .týždňa, že sú zaplatení. Vy s ním rokujete osobne, aký máte z neho pocit?
Nejakú skúsenosť už naozaj mám. Tie dlhé hodiny koaličných rokovaní boli príležitosťou trochu sa spoznať. V ich programe je zopár bodov, ktoré sú naozaj zásadné pre krajinu, od zákona o štátnej službe cez zápas s anonymnými akciami až po zákony o zaobchádzaní s verejnými peniazmi. Pánu Babišovi som niekoľkokrát osobne povedal, že ak to myslí vážne – a on viackrát zopakoval, že to myslí vážne – tak ak by sme urobili vládu a tá by s týmito bodmi naozaj pohla, potom to má zmysel.
.vám sa páči program ANO?
Keď vecne vezmem ich program, tak hoci to nie je strana sociálno-demokratická a naozaj s tým hlavným ekonomickým a politickým uvažovaním s nami podobná nie je, existuje balík vecí a zákonov, ktoré keby sme dokázali urobiť, tak by to bola dobrá práca. To je aj dôvod, pre ktorý sme tú ruku ponúkli aj prijali. Hľadať priesečník v oblasti daňovej politiky bolo pritom veľmi obtiažne a museli sme ísť po kompromise. Ale je tu silný mandát voličov a my im nemôžeme povedať: Nejako divne ste zahlasovali. Toto je naše remeslo.
.vyhli ste sa osobnému. Ako vychádzate s Babišom ako človekom?
Ľudsky dokážeme vychádzať pomerne dobre. Nemali sme žiadny vážny konflikt. Občas sme sa aj hádali, ale on mi nepripadá ako človek, s ktorým keď sa hádate, tak to zanechá vážne stopy. Bavím sa s ním úplne normálne a pripadá mi stále vypočítateľný. To, čo sa dohodne, drží. Myslím si, že sa skutočne rozhodol, že vstúpi do politiky a verím mu aj to, že nebol spokojný s tým, ako krajina funguje a rozhodol sa, že nebude iba podnikateľ, ale že chce – ako on hovorí – urobiť v krajine poriadok. My sa stále prieme v tom, že štát nemožno spravovať ako firmu. A on hovorí, že nechce robiť politiku, ale veci, ktoré považuje za dôležité, a my mu s tým máme pomôcť v parlamente. Ja si myslím, že to takto nefunguje a že aj on časom zistí, že politik musí sám obhajovať svoju politiku v parlamente. Ale stále ho beriem za slovo v tých veciach, ktoré považuje za dôležité. Mimochodom, nie som si istý, či by sme v Česku ľahko hľadali partnerov, ktorí by boli ochotní niečo z týchto bodov zaviesť. Áno, snažím sa to brať z tej lepšej stránky, hoci viem, že je to riskantné. Ale veľa alternatív tu nie je.
.andrej Babiš hovorí, že jednu úlohu už splnil – zabránil, aby v Českej republike vládla ČSSD s účasťou či podporou komunistov. Má pravdu?
S komunistami by sme neboli schopní vytvoriť vládu, ktorá by v snemovni získala dôveru.
.svojimi percentami tomu teda zabránil.
Dôležitý je názor občanov. Babiš išiel do volieb, mal dobrú kampaň a ani sa nedivím, že oslovil voličov, pretože sklamanie politikou a tradičnými stranami je u nás podobné ako v iných častiach Európy. Nechcem vôbec snímať zodpovednosť za túto nespokojnosť z nás, ktorí sme tú politiku robili. Na svoju obhajobu ale chcem povedať, že v čase ekonomickej krízy dochádzalo v celej Európe k tomu, že tradičné politické strany pôsobili tak, že nie sú schopné nájsť recepty na problémy, ktoré sa navŕšili. Nenašla ich ani Európska únia, ani veľa členských štátov a najmä politické elity na juhu Európy na to ťažko doplatili. Vzniklo mnoho nových politických subjektov, ktoré nie sú štandardné a ktoré sa práve v takejto atmosfére presadzujú. Je teraz pomerne ľahké povedať zavedeným politickým stranám: Veď vy to nedokážete. Ale už aj v Grécku vidíme, že po tom, čo neuspeli nové politické hviezdy, sa ich scéna vracia k pôvodnému spektru.
.ešte raz: zamedzil Babiš svojím úspechom vo voľbách účasti komunistov na moci v Českej republike?
Áno, ten výsledok volieb spôsobil, že koalícia s komunistami nebola možná.
.je to teda prvá Babišova zásluha?
To sa ukáže. Nevieme, ako to dopadne. Zásluha? Hodnotenie, o čo sa zaslúžila politická strana, sa v krajine mení. Ja som si dnes nie istý, že komunistická strana je to najväčšie ohrozenie. Možno je skôr otázka, koľko má komunistická strana ľudí vybavených na to, aby mohli byť kvalitnými ministrami. Nemyslím si, že by komunisti predstavovali to, čím sa tu hrozí. V roku 1918 v Československej republike panoval najväčší strach z návratu Rakúsko-Uhorska. Celá republika sa pripravovala na nový nástup Habsburgovcov a niekoľko rokov žila zo strachu z návratu Habsburgovcov a bola to úplná ilúzia, pretože svet už bol úplne inde. A teraz v Česku mi to pripadá podobné: Dvadsaťpäť rokov po revolúcii stále žijeme strachom z nástupu komunistov. Samozrejme, oni to niekedy veľmi nešťastne posilňujú, ale nech už hovoria akékoľvek tragické nezmysly, systémovo sme už inde.
.andrej Babiš, to je ekonomická, politická moc a k tomu denníky, rádio – teda nebývalá koncentrácia v jedných rukách. Vnímate toto riziko?
Vnímam. A je úloha všetkých, aby sme to mali pod nejakou kontrolou. Nielen koalície, ale aj opozície a médií, ktoré si vo svojej slušnej časti udržia schopnosť sledovať presne toto riziko. Aj sám Babiš hovorí, že bude pod mikroskopom. Ono sa, samozrejme, ukáže, či v Česku takýto mikroskop bude fungovať. Teraz ide o to, aby pán Babiš prestal byť podnikateľom a aby jeho záujmom nebola spoločnosť Agrofert.
.je to vôbec možné?
Aj to sa rýchlo ukáže. On má vo svojom programe veci, ktoré sú záujmom štátu. Ale pán Babiš musí sám presvedčiť, že jeho záujem je záujmom štátu a že on sám ukončil určitú kapitolu svojho života a dnes je naozaj politik. O tom musí presvedčiť občanov a mal by v tom byť úplne transparentný. Aj o tom sme sa bavili, aby vytvoril určitý mechanizmus, aby veci, ktoré sa týkajú jeho spoločností, neriadil.
.tomu sa takmer nedá veriť. Vy tomu veríte?
Ide o to strážiť to a kontrolovať. Je ťažké vytvoriť taký kontrolný mechanizmus, pretože jeho podniky sú veľmi rozsiahle a zasahujú viacero oblastí. Bolo tiež ťažké povedať, ktoré ministerstvá sú pre toto najrizikovejšie. Je to, samozrejme, trochu experiment pre českú politiku. Uvidíme.
.české médiá boli dlho takmer nedostižným vzorom pre Slovensko. Ale teraz sa to otáča, lebo české médiá vlastnia už takmer výlučne veľkopodnikatelia, pre ktorých sú noviny a rádiá len bočným produktom. Nie je to nedobrý stav?
Je to niečo nové, ale médiá neprestali byť privátne, akurát sa zmenili vlastníci. Áno, keď sa vlastníci takto koncentrujú, sú tam riziká. Ale ešte stále máme verejnoprávne médiá a je úlohou politikov, aby ich funkciu a rolu udržali.
.to je všetko?
Je ťažké do mediálneho prostredia nejako vstupovať. Žijeme v prostredí, kde nie je možné nikomu brániť, aby si kúpil noviny. Ale zaplať pánboh za to, že to nie je tak, že by celé mediálne prostredie ovládla jedna finančná skupina. To nehrozí. Vôbec si pritom nemyslím, že priame ovplyvňovanie médií nebude možné. Je však otázne, do akej miery budú známi a renomovaní novinári ochotní akceptovať tento stav. Nie je to teda len vec politiky, ale skôr vec celej spoločnosti, ako sa dokáže brániť glajchšaltovaniu mienky, ako sa bude brániť bulvarizácii a ako sa bude brániť pokusom urobiť z článkov PR materiály. Aj pre nás politikov je to veľmi zásadná vec. Nepoznám však spôsob, ako by sme do toho vstúpili a dali nejakú garanciu. Ale je otázne, do akej miery budú tieto mediálne projekty finančne úspešné.
.to pre nových majiteľov médií nie je až také podstatné.
Je to nová situácia, nevieme, ako dlho vydrží, je tam príliš veľa neznámych. Ale ak to budú miliardové straty, tak to už zanedbateľná položka nebude.
.v deväťdesiatych rokoch chcelo Česko na Západ, robilo liberalizáciu a malo spor o reformy a spôsob politiky, ktorý reprezentoval Havel a Klaus. Tu to tak vtedy nebolo, my sme tu riešili najmä sami seba. Ale postupne akoby sa česká politika presunula od obsahovej politiky k personálnej. Nevidno, aký je obsahový spor medzi ČSSD a Zemanom, a pritom to vrie. Čím sa u vás tento presun od obsahu k persónam začal?
Možno to súvisí s médiami a s tým, ako sa tu politika pojednáva. Robí sa to cez tváre – a to posilňuje personifikáciu politiky. Nemá význam sa na to sťažovať alebo nad tým plakať. Ale máte pravdu, táto tendencia existuje a je neblahá. Pre mňa je napríklad neprijateľné, že na zahraničnú politiku tu občas existujú tri názory na vysokej úrovni. Preto sa snažím komunikovať so všetkými, hoci to stojí dosť času. Prial by som si, aby Českú republiku stálo za to počúvať a bolo možné nájsť jej hlas. Pre štáty, ako sú Česko či Slovensko je priam povinnosť, aby si dokázali vytvoriť postoj a ísť s ním do Bruselu alebo do inej inštitúcie, kde ho treba hájiť. Inak sa stávame smiešnymi.
.v 90. rokoch ste boli poslancom, potom aj šéfom českého parlamentu. Boli tu veľké spory o podobu zdravotníctva, školstva, dôchodkového systému, rovnú či nerovnú daň. To bola os sporu. Keď rozmýšľam nad dnešnou českou vládou, počujem – šetrenie. Ale to je v skutočnosti viac technická vec, a musia to robiť všetci. Ale kde je obsah? Existuje vôbec niečo obsahové, čo charakterizuje túto vládu?
My dnes v Českej republike máme ekonomiku, ktorá stratila výkon a nerastie. A až rast otvára nádej a dáva možnosť vôbec nejakej politiky. My sme v priebehu prvých pätnástich rokov boli pomerne úspešní, pretože sme sa dokázali otvoriť investíciám, urobili sme celkom úspešnú privatizáciu bánk a vďaka tomu, že sme sa opreli o stredný typ priemyslu, najmä spotrebný priemysel, dokázali sme dosiahnuť 5- či 6-percentný ekonomický rast...
...neviem, či viete, ale my sme tu mali aj desať percent rastu.
(Smiech.) Aha, gratulujem. Ale z dnešného pohľadu aj tých našich 5-6 percent vyzerá fenomenálne. V tomto prostredí rástli aj reálne mzdy a až do roku 2008 vyzeralo Česko tak, že si vie rady a že je priam ukážkou toho, ako sa môže postkomunistická krajina rozvíjať. Teraz potrebujeme nájsť spôsob, ako sa k tomuto vrátiť. Ale ja sa obávam, že to už nepôjde nejako jednoducho zopakovať. Dnes stojíme pred ťažšou úlohou: opäť naštartovať ekonomiku, a súčasne nájsť spôsob ako. Asi to už nebudú tie nástroje, ktoré sa používali predtým. Bude to náročnejšia úloha, ako predtým. Mimochodom, presne podľa tohto bude naša vláda hodnotená.
.bude to intelektuálne náročné. Má na to táto česká vláda?
To budeme všetci sledovať. Všetci chceme nakopnúť ekonomiku. Pán Babiš hovorí, že chce nájsť zdroje v súčasných rozpočtoch ministerstiev, my navrhujeme prostriedky získať prostredníctvom niektorých daňových úprav. V priebehu roka vyhodnotíme, čo je reálne.
.chcem sa vrátiť k rozdeleniu Československa. Vtedy si dve malé republiky znížili svoju váhu. Bolo to rozumné?
Ja som nikdy nebol nadšený rozdelením štátu, pretože mi naozaj pripadalo, že medzinárodná pozícia dvoch rozdelených štátov nebude taká silná ako medzinárodná pozícia spoločného štátu. Zmieril som sa s tým takto: Dôležité je, aby sme si udržali spoločný smer a keď sa zídeme v spoločnej Európe, hranica medzi nami začne strácať zmysel. Dnes sa už k rozdeleniu nevraciam, lebo si myslím, že sme cestu k sebe našli. V spojenectve dvoch štátov v Európe je obrovská sila – kto to má? A títo dvaja spojenci sú navyše členom Vyšehradskej štvorky, takže dokonca cítim, že môžeme mať spolu ešte väčšiu silu, ako by sme mali ako Československo.
.minister zahraničných vecí nie je po roku 1992 slabší len rozdelením Československa, ale aj posunutím mnohých právomocí do Bruselu. Cítite sa ako silný minister zahraničných vecí?
To je paradox. Vyzerá úplne zrozumiteľne, čo hovoríte, ale realita je iná. Keď som ešte ako predseda českej snemovne dorazil do Argentíny alebo Číny, naraz som zistil, že váhu nemám ako predstaviteľ Českej republiky, ale že sa na mňa automaticky pozerajú ako na predstaviteľa Európskej únie. A nastoľujú aj témy, ktoré by som nikdy nemohol otvoriť, keby som reprezentoval iba jednu krajinu. Sme súčasťou globálneho sveta a v Európe získavame podiel na globálnom rozhodovaní. Niekomu možno pripadá, že nie je veľký, ale je väčší, ako kedykoľvek v minulosti.
.česko ešte nemá euro. Dlho to bolo tak, že najmä Klaus hovoril, že sa do eurozóny netreba ponáhľať. A bralo sa to tak, že je protieurópsky. Ale teraz je tu nová vláda a euro nie je na programe dňa, a nie je ani na zajtrajšom programe. Hystéria proti Klausovi sa teda zdá ako politická.
To, čo je dôležité, je v detaile, ktorý naozaj nie je veľmi vidieť. Aby som trochu naznačil, uvediem príklad: Keď som cestoval ako predseda snemovne, zoznámil som sa s vtedajším predsedom dánskej vlády Rasmussenom, dnešným generálnym tajomníkom NATO, a on mi vysvetľoval, že Dánsko nesmierne poškodilo, keď si pre seba vymohlo štyri výnimky v EÚ. V tej chvíli prestali byť vnímaní ako tí, čo sa plne zúčastňujú na hlavnom dialógu. Povedal nám: Keď budete členmi EÚ, neurobte tú istú chybu. Toto je dôležité. Odmietli sme pakt Euro plus, potom sme povedali, že nás nezaujíma fiškálny pakt, potom sme sa nehnali do eura, potom sme povedali nie bankovej únii – a tak sme dosiahli, že sa s nami nepočíta v žiadnej zásadnej debate. Niežeby sme tam nemohli byť, ale nie sme chápaní ako niekto, kto je lojálny k spoločnému projektu. Zdanlivo sa nič nestalo, stále sme v tých inštitúciách, ale keď sa tam vytvárajú stanoviská a postoje, stratili sme pozíciu.
.ešte raz – ani vaša vláda nemá v programe snahu čo najskôr prijať euro.
Ale na jednom z prvých zasadnutí sme rozhodli, že máme záujem vrátiť sa do fiškálneho paktu. Dali sme tak najavo, že máme záujem o eurozónu a že tento projekt považujeme za kľúčový a chceme sa na ňom v budúcnosti podieľať.
.niekedy v budúcnosti – to hovoria všetci.
No úplne nie. Česká republika spolu s Veľkou Britániou zostali bokom a dávali najavo, že v týchto veciach nemáme záujem priamo participovať. Vlastne sme teraz začali opačný pohyb a povedali sme, že chceme do všetkých týchto debát vstupovať.
.naposledy – máte aspoň medzi sebou nejakú predstavu o roku, v ktorom vstúpite do eurozóny?
Tá predstava je, že keď sa bude eurozóna konsolidovať a my budeme dobre zvládať to, čo máme z hľadiska fiškálnej disciplíny, tak o päť-šesť rokov by sme mohli do eurozóny vstúpiť. Také sú odhady. Dôležité je, aby mala eurozóna dotvorený aj spoločný politický základ, lebo doteraz mala vytvorenú len strechu, ktorej chýbal základ.
.ale presne toto – spoločný politický základ – voliči jednotlivých štátov doteraz nikdy neprijali.
Áno, ale potom sa treba o tom baviť. Od určitého bodu už nemožno budovať niečo len skryte alebo akože. Prišla ekonomická kríza a nikto z tých štátov, ktoré ňou boli zasiahnuté, nehovoril, že chce odísť z eurozóny. Dokonca aj v tomto ťažkom čase sa k euru pridávajú nové štáty, to svedčí o príťažlivosti tohto projektu. My sme životne spätí s týmto projektom, 70 percent nášho obchodu je s ním spojených a keby sme sa ho vzdali, tak naša životná úroveň pôjde výrazne dole. Toto treba povedať verejne.
.v Európe sa postupovalo naruby. Najprv veľký projekt, až potom sa hľadajú politické riešenia...
Za Česko poviem, že naša civilizačno-kultúrna úloha sa nemala skončiť vstupom do EÚ. My akoby sme ten cieľ splnili a už sa nemáme čo učiť. A pritom sme boli iba na začiatku, mali sme si EÚ osvojiť, naučiť sa v nej pohybovať a stať sa niekým, kto v nej zohráva dôležitú a dôstojnú rolu. Mne sa zdá, že túto úlohu sme nepochopili. A ani my sme neurobili dosť, aby sme boli ďalej. Podľa mňa je strategický dialóg Slovenska s EÚ zrozumiteľnejší a je ďalej ako český. Alebo si vezmite Poľsko, ktoré dobre využíva svoju rolu a strategický význam a snaží sa získať v Európe zásadné postavenie.
.keď je niektorý štát troublemaker, potom naozaj je v klube, ale zásadné rozhodnutia idú trošku mimo neho. Lenže to by platilo, keby veci fungovali normálne. Ale vyzerá to často inak: práveže keď nie ste troublemaker, a teda nerobíte problémy, tak strategickým cieľom je nanajvýš byť ako Nemecko, lebo to je veľká krajina, ktorá rozhoduje. Potom síce sedíte pri hlavnom stole a ste aj pri neformálnom rozhodovaní, ale v skutočnosti je váš vplyv mizivý.
Nemožno vystačiť s predstavou, že sa len k niekomu pripodobníte. To je nedôstojná úloha. Nehovorím, že Nemecko je nevýznamný partner a že nestojí za to sa s nimi baviť. Nám, keď sme boli v opozícii, sa napríklad oplatilo baviť sa s nemeckou sociálnou demokraciou, lebo ona je intelektuálne zaujímavá a bolo pre nás užitočné vidieť, ako sa to robí. Ale vezmite si, ako sa správa Poľsko. Zaregistroval som, že Poliaci sa správajú lojálne, dávajú najavo, že považujú európsky projekt za životne dôležitý, ale keď príde ku konkrétnej veci, často prichádzajú s neuveriteľne tvrdou kritikou. Ale práve preto, že dali najavo svoju lojalitu, sa ich kritika musí brať vážne. Tu nejde o to, niekomu sa prispôsobovať, hovoriť, že ja som proeurópsky. Skôr hovoriť áno, ja som do toho išiel preto, lebo to je pre mňa zásadné, ale veľa vecí tu funguje zle a niektoré sú dokonca také, že keď sa nezmenia, tak celý projekt môže zhavarovať. A ja tu predsa nie som preto, aby som čakal, kým to celé zhavaruje. My ako Česko sme kritickí, ale naša kritika nebola zrozumiteľná. Naša úloha je zmeniť sa na zrozumiteľných a pritom dokázať hovoriť, čo chceme. Ideálne je byť pri tom stole a byť tam nenahraditeľní. To je silná ambícia, ale to by som si cieľovo prial.
.boli ste predsedom snemovne, teraz ste ministrom zahraničných vecí. Zdá sa, že teraz ste vo vážnejšej pozícii. Cítite to tak?
Vážnejšia? Toto je iná rola. Ale minister zahraničných vecí je ťažšia funkcia. Výkonné, vládne funkcie sú ťažšie, pretože nesiete konkrétnejšiu zodpovednosť. Nie ste sám, ale vy ste tá tvár, s ktorou to je spájané. Ako predseda snemovne som to mal jednoduchšie. Aj z hľadiska výkonu.
.keď som robil rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, pýtal som sa ho, čo je na funkcii premiéra najfascinujúcejšie. A on mi povedal, že keď sa premiér pre niečo rozhodne, tak sa to naozaj stane. Postaví sa nejaká budova, diaľnica, mení sa fungovanie vecí naokolo. Čo je vaša výzva?
Neberiem to tak, že by som chcel za sebou zanechať nejaký pomník. Úlohu pre seba vidím v niečom možno menej hmatateľnom. Vláda je tím, a patrí doň aj prezident aj predseda parlamentu a senátu. V českej politike je problém vytvoriť tím, ktorý je schopný sa dohovoriť. Sú tu skupiny, ktoré idú proti sebe, vedie sa ideologický zápas. Aj ja ako opozičný politik som v snemovni viedol politický zápas. Ale keď sme teraz dostali mandát, cítim povinnosť realizovať niečo z toho, o čom sme hovorili, že to chceme robiť inak. Určite oslovím aj opozičných politikov, aby sa k vyjadrili. Ako výzvu pre seba teda považujem, aby sme sa pokúsili vybudovať tím, ktorý bude schopný ťahať za jeden povraz. Pre mňa je to celkom konkrétna práca – treba s ľuďmi hovoriť, odstraňovať hradby, bariéry. Mám pocit, že za tie roky v politike som sa naučil s ľuďmi hovoriť. Chcel by som dosiahnuť, aby toto bola vláda, ktorá dokáže zlaďovať svoje stanoviská na zahraničnopolitickej úrovni. Keby sa nám podarilo zúčastniť sa na debate v EÚ tak, ako som si hovoril, keby sa podarilo vytvoriť konkrétne aliancie, napríklad zo strednej a východnej Európy, to by bol veľmi hmatateľný výsledok. Keby toto vyšlo, tak je to ako budova vystavaná z kovu. Nebolo by to pre mňa menej, ako hovoril pán Orbán.
.vy chcete, aby česká zahraničná politika pod vaším vedením prestala byť disharmonická?
Aby bola zrozumiteľná a aby v kľúčových momentoch bolo vidieť, aký máme postoj.
.osobne poznáte českého prezidenta. Je vaša ambícia reálna?
Samozrejme, pretože ja neverím na to, že ľudská povaha je niečo raz a navždy predurčené. Mám rád českú divadelnú hru Naši furianti, pretože ukazuje veľké úskalie českej povahy: sú tu vždy tábory, ktoré sa nevedia dohodnúť. Toto musíme zmeniť.
.vy chcete fakt zmeniť povahu Miloša Zemana?
Keby to bolo tak, že v kľúčových veciach ťaháme za opačný koniec lana, tak by to nemalo šancu. A nie je ani šanca meniť povahu Miloša Zemana. Ale asi ste si všimli, že v mnohých verejných vyjadreniach sa dnes s Milošom Zemanom zhodujeme. Za tie roky sme sa o mnohých veciach hádali, a často veľmi silno, ale sú kľúčové veci pre túto krajiny, na ktorých sa vieme dohodnúť. Cítim, že presne toto je práca pre mňa.
.tak to vám s povahou Miloša Zemana celkom držím palce.
Ďakujem. (Smiech.)
Lubomír Zaorálek (1956)/
Pochádza z Ostravy. Vyštudoval marxisticko-leninskú filozofiu a politickú ekonómiu v Brne. Potom pracoval v Československej televízii ako dramaturg. Od roku 1986 do 1989 bol zamestnancom Československej socialistickej strany. Od novembra 1989 sa angažoval v Občianskom fóre. V roku 1994 sa stal členom ČSSD, o dva roky sa stal poslancom parlamentu. V rokoch 2002 až 2006 bol predsedom poslaneckej snemovne, v rokoch 2010 – 2013 pôsobil ako podpredseda parlamentu. Od januára 2014 je ministrom zahraničných vecí ČR. Je rozvedený, má tri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.