Pozerať sa na jej filmy je mi často fyzicky nepríjemné: pre ich rozbitosť (Panelstory), prudkú jazdu kamery (Praha - nepokojné srdce Európy), zmeny tempa, režisérkinu záľubu v ostrých farbách, obzvlášť v červenej (Šašo a kráľovná), pre ich vypätosť. A zároveň je ťažké sa od nich odtrhnúť, pretože sú úporne naliehavé. Filmová kritička Tereza Brdečková, ktorá sa ako asistentka strihača podieľala na Faustovom veľmi neskorom popoludní (film vznikal v strižni viac ako rok, natočený materiál bol pre režisérku len prvotnou surovou hmotou), raz vysvetľovala, že trhaný rytmus nie je apartná ozdoba, ale vnútorné tempo Věry Chytilovej. Takže rovnako som čítal aj režisérkine občianske postoje po roku 1989. Aj keď sa mi nepozeralo dobre, ako naliehavo bojuje proti americkému radaru v Česku alebo ako v roku 2006 uvzato kandiduje do Senátu za beznádejnú „ženskú stranu“ Rovnosť šancí, bola v tom stále rovnaká dôslednosť a úprimnosť.
Svoj nezvyčajný, neučesaný dom vo štvrti Trója v blízkosti pražskej zoo postavila vďaka peňažným cenám, ktoré jej filmy v 60. rokoch vyhrávali na západných festivaloch (áno, pri šťastnej konštelácii talentu, pracovitosti a doby je možné si z výnosov vlastného premýšľania zaobstarať vilu). Posledné roky tu žila v ústraní; Věra Chytilová zomrela podľa správ obklopená deťmi a vnúčatami. Ako by sa nevyrovnanosť, červené farby a prudké tempo upokojili, zavŕšili a dostali konečnú pečať zmyslu života.
Svoj nezvyčajný, neučesaný dom vo štvrti Trója v blízkosti pražskej zoo postavila vďaka peňažným cenám, ktoré jej filmy v 60. rokoch vyhrávali na západných festivaloch (áno, pri šťastnej konštelácii talentu, pracovitosti a doby je možné si z výnosov vlastného premýšľania zaobstarať vilu). Posledné roky tu žila v ústraní; Věra Chytilová zomrela podľa správ obklopená deťmi a vnúčatami. Ako by sa nevyrovnanosť, červené farby a prudké tempo upokojili, zavŕšili a dostali konečnú pečať zmyslu života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.