Jeho srdce je živý nerast hlboko v zemi...
Jeho čudne krásne slová nás nežnejú a očarúvajú na okraji permanentnej pamäti...
Jeho túžba po slobode a po láske sa stáva našou túžbou...
Jeho život sa stal legendou, ktorú prijímame ako súčasť čistej skutočnosti...
Jeho spôsob prežívania jedinečný a žiarivý...
Jeho fialky, ktoré naraz nevoňajú, netrháme...
Jeho slová, že v písaní je nejaký podvedomý pocit zvečniť to, čo sa nám zdá najkrajšie,
tu zostávajú... : „Sokol ma obletuje... prisadne... na márnu márnulinkú chvíľu pohľadom sa stretneme... na celý život mi zostane tvoj sokolí pohľad... jedna chvíľa ... to je môj celý život, niekoľko málo chvíľ, ktoré mi zostávajú, bohvie prečo. Tajomstvo.“
Jeho slová, že zmyslom literatúry je zhromažďovať sa a cítiť duchovnú príbuznosť, dnes tu napĺňame.
Jeho tvár a ruka s cigaretou na fotografii Ľuby Lauffovej...
Jeho krásny zrelý vzťah k žene, matke, milenke je výnimočný, ušľachtilý napĺňa predstavu hlbokého porozumenia medzi mužom a ženou...
Jeho pravdivosť, smelosť, odvaha aj pátos postaviť sa s nechránenou hruďou proti tankom...
„Človek prichádza na to, že i v tom obyčajnom svojom živote musí byť stvoriteľom, ustavičným, každodenným tvoriteľom, musí chcieť ním byť; nemožno netvoriť, lebo by to bola jeho smrť. Človek chce žiť, ba povedal by som, že si uvzato zaumienil žiť. Svet nebol raz a definitívne stvorený, ale je tvorený s väčšou alebo menšou intenzitou každým z nás. V človeku a okolo neho prebieha ustavičná tvorba duchom, ktorý vnucuje zmysel prítomnému dianiu. Creatio perpetua pokračuje.“
Nám zostáva Jeho anjelský podiel zo sveta, ktorý tu nechal pre nás: knihy ...texty...pamäť...spomienky...
Mila Haugová/
Narodila sa v roku 1942 v Budapešti. Vyštudovala vysokú poľnohospodársku školu v Nitre. Pracovala ako agronómka, učiteľka a neskôr po presťahovaní do Bratislavy ako redaktorka v časopise Romboid. Debutovala na stránkach časopisu Nové slovo v 70. rokoch, od roku 1980 jej postupne vyšlo mnoho básnických zbierok. Venuje sa prekladu o. i. aj japonskej poézie a sama je najprekladanejšou slovenskou poetkou v zahraničí. Cenu Dominika Tatarku dostala za zbierku básní Cetonia aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva. Má jednu dcéru a žije striedavo v Bratislave a Zajačej doline.
Jeho čudne krásne slová nás nežnejú a očarúvajú na okraji permanentnej pamäti...
Jeho túžba po slobode a po láske sa stáva našou túžbou...
Jeho život sa stal legendou, ktorú prijímame ako súčasť čistej skutočnosti...
Jeho spôsob prežívania jedinečný a žiarivý...
Jeho fialky, ktoré naraz nevoňajú, netrháme...
Jeho slová, že v písaní je nejaký podvedomý pocit zvečniť to, čo sa nám zdá najkrajšie,
tu zostávajú... : „Sokol ma obletuje... prisadne... na márnu márnulinkú chvíľu pohľadom sa stretneme... na celý život mi zostane tvoj sokolí pohľad... jedna chvíľa ... to je môj celý život, niekoľko málo chvíľ, ktoré mi zostávajú, bohvie prečo. Tajomstvo.“
Jeho slová, že zmyslom literatúry je zhromažďovať sa a cítiť duchovnú príbuznosť, dnes tu napĺňame.
Jeho tvár a ruka s cigaretou na fotografii Ľuby Lauffovej...
Jeho krásny zrelý vzťah k žene, matke, milenke je výnimočný, ušľachtilý napĺňa predstavu hlbokého porozumenia medzi mužom a ženou...
Jeho pravdivosť, smelosť, odvaha aj pátos postaviť sa s nechránenou hruďou proti tankom...
„Človek prichádza na to, že i v tom obyčajnom svojom živote musí byť stvoriteľom, ustavičným, každodenným tvoriteľom, musí chcieť ním byť; nemožno netvoriť, lebo by to bola jeho smrť. Človek chce žiť, ba povedal by som, že si uvzato zaumienil žiť. Svet nebol raz a definitívne stvorený, ale je tvorený s väčšou alebo menšou intenzitou každým z nás. V človeku a okolo neho prebieha ustavičná tvorba duchom, ktorý vnucuje zmysel prítomnému dianiu. Creatio perpetua pokračuje.“
Nám zostáva Jeho anjelský podiel zo sveta, ktorý tu nechal pre nás: knihy ...texty...pamäť...spomienky...
Mila Haugová/
Narodila sa v roku 1942 v Budapešti. Vyštudovala vysokú poľnohospodársku školu v Nitre. Pracovala ako agronómka, učiteľka a neskôr po presťahovaní do Bratislavy ako redaktorka v časopise Romboid. Debutovala na stránkach časopisu Nové slovo v 70. rokoch, od roku 1980 jej postupne vyšlo mnoho básnických zbierok. Venuje sa prekladu o. i. aj japonskej poézie a sama je najprekladanejšou slovenskou poetkou v zahraničí. Cenu Dominika Tatarku dostala za zbierku básní Cetonia aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva. Má jednu dcéru a žije striedavo v Bratislave a Zajačej doline.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.