Pritom hraničí s nami. Je to náš najväčší sused, hoci nás spája pomerne krátky úsek spoločnej hranice. Keby som musel známkovať maďarské médiá za zverejnené spravodajstvo o udalostiach na Ukrajine, moja známka by sa blížila k nedostatočnej. Správy boli nepresné, jednostranné, pristupovali k udalostiam tak, akoby bola reč o juhoamerickej alebo africkej krajine. Ukrajina sa ledva-ledva dostala do popredia po najprudších zrážkach a výčinoch zákerných strelcov na Majdane. Budapeštiansky pravicový denník Magyar Nemzet (22. 2. 2014) demonštrantov kyjevského Majdanu jednoducho označil za „banditov“. Ďalší článok čitateľom „pripomenul,“ že staršia generácia ukrajinských Židov sa tradične orientuje na Moskvu a popritom „poukázal“ na antisemitské ukrutnosti Ukrajinskej povstaleckej armády počas druhej svetovej vojny.
Generačne starším Maďarom detaily ukrajinských udalostí pripomenuli jeseň roku 1956: Rinčanie postupujúcich obrnených vozidiel po uliciach, ostrostrelcov štátnej bezpečnosti, sovietsku armádu ustupujúcu z Budapešti, sľuby sovietskej komunistickej moci, že odteraz budú vzťahy medzi socialistickými krajinami postavené na rovnoprávnom základe. Krátko nato ale len tak, akoby mimochodom, zatkli na rokovaniach maďarskú delegáciu. A tiež sa hovorilo, že v hlavnom meste Maďarska nebojujú povstalci, ale rovno fašistické bandy.
Podľa verejnej mienky Ukrajina vo všeobecnosti nepatrí k priestoru, ktorému sa hovorí stredná Európa. Ale bez diskusie patrí do tej širokej európskej oblasti medzi Ruskom a Nemeckom (či skôr rusky a nemecky hovoriacim územím), kde v devätnástom storočí jednotlivé národy často bez samostatnej štátnosti a za svojráznych okolností hľadali cestu k národnej vyspelosti.
Vytvoriť moderný ukrajinský národ v Habsburskej ríši (Haliči) alebo v Rusku vyzeralo doslova na beznádejné podujatie. V roku 1837 bolo dôležitým míľnikom na tejto ceste vydanie súboru ukrajinskej ľudovej poézie pod názvom Dnesterské pereje, ktoré vyšli v budínskej Kráľovskej univerzitnej tlačiarni. Preto som nepovažoval za náhodu, keď som si v uplynulých dňoch mohol pred peštianskym univerzitným kostolom na akomsi letáku prečítať prvé slová ukrajinskej hymny: „Šče ne vmerla Ukraina.“
Ukrajina má štátnu nezávislosť krátko, len dve desaťročia. Zdá sa však, že to bolo dosť na to, aby sa v mladej generácii zakorenila ukrajinská identita, dokonca aj v časti obyvateľstva s ruským materinským jazykom. Ukrajincov už preto nemožno pokladať za Malorusov.
Keď už je reč o Ukrajincoch a cárskej ríši, patrí sa niečo dodať. Cársky ukáz v roku 1876 zakázal ukrajinský jazyk. To nariadenie bolo také tvrdé, že v porovnaní s ním vyzerá umiernene aj taký šovinista a maďarizátor Slovákov ako Béla Grünwald. K Ukrajine tiež patrí hrozivý Stalinom vyvolaný hladomor a bezprecedentne úspešná rusifikácia počas Brežnevovej vlády.
V Maďarsku vnímame dianie na Ukrajine spravidla cez tamojšiu maďarskú menšinu, žijúcu v podkarpatskej oblasti. Na jednej strane je to pochopiteľné, ale súčasne značne úzkoprsé. Je dôležité vedieť, kto vyvoláva napätie s menšinami, ale ešte dôležitejšia je otázka budúceho vývoja celej Ukrajiny. Demokratická Ukrajina a jednota tejto doteraz rozdelenej krajiny je európskou otázkou, ktorá ďaleko presahuje región. A práve my v regióne, Poliaci, Slováci a Maďari, by sme si to mali uvedomovať najviac. Západoeurópsky prístup je často trochu neurčitý, občas nepochopiteľný, akoby samotná Európska únia nevedela, čo má vlastne chcieť. Preto sa musíme angažovať viac my vo Vyšehrade. Nie je to žiadna novinka, napokon, mapy sa tiež nemenia. Máme spoločnú hranicu, žijeme vedľa seba a nemôže nám byť ľahostajné, či naši susedia budú prijímať a ďalej sprostredkúvať európske hodnoty.
Generačne starším Maďarom detaily ukrajinských udalostí pripomenuli jeseň roku 1956: Rinčanie postupujúcich obrnených vozidiel po uliciach, ostrostrelcov štátnej bezpečnosti, sovietsku armádu ustupujúcu z Budapešti, sľuby sovietskej komunistickej moci, že odteraz budú vzťahy medzi socialistickými krajinami postavené na rovnoprávnom základe. Krátko nato ale len tak, akoby mimochodom, zatkli na rokovaniach maďarskú delegáciu. A tiež sa hovorilo, že v hlavnom meste Maďarska nebojujú povstalci, ale rovno fašistické bandy.
Podľa verejnej mienky Ukrajina vo všeobecnosti nepatrí k priestoru, ktorému sa hovorí stredná Európa. Ale bez diskusie patrí do tej širokej európskej oblasti medzi Ruskom a Nemeckom (či skôr rusky a nemecky hovoriacim územím), kde v devätnástom storočí jednotlivé národy často bez samostatnej štátnosti a za svojráznych okolností hľadali cestu k národnej vyspelosti.
Vytvoriť moderný ukrajinský národ v Habsburskej ríši (Haliči) alebo v Rusku vyzeralo doslova na beznádejné podujatie. V roku 1837 bolo dôležitým míľnikom na tejto ceste vydanie súboru ukrajinskej ľudovej poézie pod názvom Dnesterské pereje, ktoré vyšli v budínskej Kráľovskej univerzitnej tlačiarni. Preto som nepovažoval za náhodu, keď som si v uplynulých dňoch mohol pred peštianskym univerzitným kostolom na akomsi letáku prečítať prvé slová ukrajinskej hymny: „Šče ne vmerla Ukraina.“
Ukrajina má štátnu nezávislosť krátko, len dve desaťročia. Zdá sa však, že to bolo dosť na to, aby sa v mladej generácii zakorenila ukrajinská identita, dokonca aj v časti obyvateľstva s ruským materinským jazykom. Ukrajincov už preto nemožno pokladať za Malorusov.
Keď už je reč o Ukrajincoch a cárskej ríši, patrí sa niečo dodať. Cársky ukáz v roku 1876 zakázal ukrajinský jazyk. To nariadenie bolo také tvrdé, že v porovnaní s ním vyzerá umiernene aj taký šovinista a maďarizátor Slovákov ako Béla Grünwald. K Ukrajine tiež patrí hrozivý Stalinom vyvolaný hladomor a bezprecedentne úspešná rusifikácia počas Brežnevovej vlády.
V Maďarsku vnímame dianie na Ukrajine spravidla cez tamojšiu maďarskú menšinu, žijúcu v podkarpatskej oblasti. Na jednej strane je to pochopiteľné, ale súčasne značne úzkoprsé. Je dôležité vedieť, kto vyvoláva napätie s menšinami, ale ešte dôležitejšia je otázka budúceho vývoja celej Ukrajiny. Demokratická Ukrajina a jednota tejto doteraz rozdelenej krajiny je európskou otázkou, ktorá ďaleko presahuje región. A práve my v regióne, Poliaci, Slováci a Maďari, by sme si to mali uvedomovať najviac. Západoeurópsky prístup je často trochu neurčitý, občas nepochopiteľný, akoby samotná Európska únia nevedela, čo má vlastne chcieť. Preto sa musíme angažovať viac my vo Vyšehrade. Nie je to žiadna novinka, napokon, mapy sa tiež nemenia. Máme spoločnú hranicu, žijeme vedľa seba a nemôže nám byť ľahostajné, či naši susedia budú prijímať a ďalej sprostredkúvať európske hodnoty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.