Keď si idem pozrieť do kina nový film, snažím sa zistiť si o ňom čo najmenej. Bojujem tak s prípadnými klamlivými očakávaniami alebo predsudkami, ktoré sa môžu v mysli usadiť pod vplyvom prečítaného, počutého, videného. Rada si navodzujem ten – možno aj naivný – divácky pocit odovzdanosti túžiacej prežiť niečo nové, precítiť hlboké, naučiť sa nepoznané, tužiacej zabaviť sa, poplakať si, trebárs aj ocitnúť sa tvárou v tvár niečomu nepríjemnému... Tu stojím, milí filmári, lebo nemôžem inak. Teraz je to na vás.
Dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... sa začína krásne. Čiernobielymi archívnymi zábermi z počiatkov kňazskej služby Róberta Bezáka – kučeravého, ešte trochu vystrašeného mladíka. Chvíľu je reč o vymenovaní za arcibiskupa. Potom už vlastne len o odvolaní, jeho príčinách a dôsledkoch... Toto filmové rozprávanie nie je vystavané ani celkom chronologicky, ani prísne kauzálne. Stretávame Bezákovu rodinu, priateľov, sympatizantov a v malej miere aj odporcov. Zámerom zámerne navodených situácií (rodinný koncertík, posedenie pri jedle, fujarovanie v detvianskom amfiteátri, cyklistické stretko, návšteva v divadle...) bolo asi oživenie systému hovoriacich hláv. Lenže – sú kontraproduktívne, zvýrazňujú násilnú konštruovanosť celých scén. Druhú líniu snímky tvoria záznamy z udalostí – protesty proti arcibiskupovmu odvolaniu, modlitebné stretnutie veriacich, odovzdávanie čestného občianstva či iného ocenenia. Mohla to byť šťavnatá línia plná tzv. ukradnutých momentov, ale zväčša vyznieva akosi plocho, priveľmi reportážne, televízne. Ďalším segmentom „príbehu“ filmu sú inscenované obrazy čítania – dvaja známi herci sedia na javisku a z obrovskej starej knihy čítajú learovsky či carrollovsky ladenú rozprávku-podobenstvo o Bezákovi, Slovensku, Vatikáne... Raz, nanajvýš dvakrát je to aj vtipné, potom už len nudné, dokonca tak trochu trápne.
Ako to už býva, všeobecne verejnou osobou sa arcibiskup Bezák stal až po svojom neslávnom, doposiaľ nevyjasnenom, otázkami zavalenom odvolaní. Poldruha roka patrí kauza Bezák k top mediálnym prípadom. Oprávnene. Jej priebeh, krik, čo je okolo nej, aj neoblomné mlčanie – veľa to vypovedá o našej súčasnosti (a minulosti vlastne tiež). Pre pozorovateľa zvonka je to v niečom boľavé, v niečom prekvapivé, v niečom povznášajúce, v niečom ubíjajúce. Publikovali sa hromady článkov v printových či internetových médiách, vznikali televízne reportáže, záznamy z debát, interview, dve knihy rozhovorov... Človek by povedal, že pri dokumentárnom filme, kde je už v názve spomenutý Róbert Bezák, by sa ako tabula rasa mohol v našich zemepisných šírkach tváriť len totálny ignorant. Napriek tomu nás snímka Oľgy Záblackej do úlohy akože neinformovaných tlačí pomerne nehanebne.
Pripusťme teda, že časť publika môže o osude emeritného arcibiskupa vedieť celkom málo, alebo vôbec nič. Čo sa zo sledovania filmu dozvie? Najmä základné obrysy kauzy, ktoré jej za rovnaký čas poskytne aj google. V Záblackej debute sú občas o niečo farbistejšie ako na internete, priblížené akoby naraz viacerými ľuďmi, ale v snahe o atraktívnosť za každú cenu aj mnohokrát plytšie. O hĺbke Bezákovho uvažovania o problémoch viery, o jej prežívaní, o jej skĺbení s bežnou realitou, s jeho niekedy až fascinujúcou schopnosťou formulovať najvnútornejšie záležitosti ľudskej existencie otvoreným spôsobom – o tom sa vo filme nepresvedčíme ani na jednom mieste. A tým pádom ako neinformované publikum ani celkom nebudeme môcť precítiť výnimočnosť krivdy, ktorá sa v Trnave v roku 2012 odohrala.
Film Arcibiskup Bezák Zbohom... je prvotinou Oľgy Záblackej. Recenzentka by to mala brať do úvahy – a možno som bola v predchádzajúcich vetách príliš príkra. Ale aj filmárka si mohla režisérske ostrohy brúsiť na menej vážnej téme, než je kauza Bezák. Nespornou kvalitou snímky je, že bývalého trnavského arcibiskupa nehaní, ale skladá mu hold.
Arcibiskup Bezák Zbohom... (Slovensko 2014). Scenár, réžia: Oľga Záblacká. Kamera: Boris Lindtner, Luboš Fiala. Dramaturgia: Martin Ciel.
Dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... sa začína krásne. Čiernobielymi archívnymi zábermi z počiatkov kňazskej služby Róberta Bezáka – kučeravého, ešte trochu vystrašeného mladíka. Chvíľu je reč o vymenovaní za arcibiskupa. Potom už vlastne len o odvolaní, jeho príčinách a dôsledkoch... Toto filmové rozprávanie nie je vystavané ani celkom chronologicky, ani prísne kauzálne. Stretávame Bezákovu rodinu, priateľov, sympatizantov a v malej miere aj odporcov. Zámerom zámerne navodených situácií (rodinný koncertík, posedenie pri jedle, fujarovanie v detvianskom amfiteátri, cyklistické stretko, návšteva v divadle...) bolo asi oživenie systému hovoriacich hláv. Lenže – sú kontraproduktívne, zvýrazňujú násilnú konštruovanosť celých scén. Druhú líniu snímky tvoria záznamy z udalostí – protesty proti arcibiskupovmu odvolaniu, modlitebné stretnutie veriacich, odovzdávanie čestného občianstva či iného ocenenia. Mohla to byť šťavnatá línia plná tzv. ukradnutých momentov, ale zväčša vyznieva akosi plocho, priveľmi reportážne, televízne. Ďalším segmentom „príbehu“ filmu sú inscenované obrazy čítania – dvaja známi herci sedia na javisku a z obrovskej starej knihy čítajú learovsky či carrollovsky ladenú rozprávku-podobenstvo o Bezákovi, Slovensku, Vatikáne... Raz, nanajvýš dvakrát je to aj vtipné, potom už len nudné, dokonca tak trochu trápne.
Ako to už býva, všeobecne verejnou osobou sa arcibiskup Bezák stal až po svojom neslávnom, doposiaľ nevyjasnenom, otázkami zavalenom odvolaní. Poldruha roka patrí kauza Bezák k top mediálnym prípadom. Oprávnene. Jej priebeh, krik, čo je okolo nej, aj neoblomné mlčanie – veľa to vypovedá o našej súčasnosti (a minulosti vlastne tiež). Pre pozorovateľa zvonka je to v niečom boľavé, v niečom prekvapivé, v niečom povznášajúce, v niečom ubíjajúce. Publikovali sa hromady článkov v printových či internetových médiách, vznikali televízne reportáže, záznamy z debát, interview, dve knihy rozhovorov... Človek by povedal, že pri dokumentárnom filme, kde je už v názve spomenutý Róbert Bezák, by sa ako tabula rasa mohol v našich zemepisných šírkach tváriť len totálny ignorant. Napriek tomu nás snímka Oľgy Záblackej do úlohy akože neinformovaných tlačí pomerne nehanebne.
Pripusťme teda, že časť publika môže o osude emeritného arcibiskupa vedieť celkom málo, alebo vôbec nič. Čo sa zo sledovania filmu dozvie? Najmä základné obrysy kauzy, ktoré jej za rovnaký čas poskytne aj google. V Záblackej debute sú občas o niečo farbistejšie ako na internete, priblížené akoby naraz viacerými ľuďmi, ale v snahe o atraktívnosť za každú cenu aj mnohokrát plytšie. O hĺbke Bezákovho uvažovania o problémoch viery, o jej prežívaní, o jej skĺbení s bežnou realitou, s jeho niekedy až fascinujúcou schopnosťou formulovať najvnútornejšie záležitosti ľudskej existencie otvoreným spôsobom – o tom sa vo filme nepresvedčíme ani na jednom mieste. A tým pádom ako neinformované publikum ani celkom nebudeme môcť precítiť výnimočnosť krivdy, ktorá sa v Trnave v roku 2012 odohrala.
Film Arcibiskup Bezák Zbohom... je prvotinou Oľgy Záblackej. Recenzentka by to mala brať do úvahy – a možno som bola v predchádzajúcich vetách príliš príkra. Ale aj filmárka si mohla režisérske ostrohy brúsiť na menej vážnej téme, než je kauza Bezák. Nespornou kvalitou snímky je, že bývalého trnavského arcibiskupa nehaní, ale skladá mu hold.
Arcibiskup Bezák Zbohom... (Slovensko 2014). Scenár, réžia: Oľga Záblacká. Kamera: Boris Lindtner, Luboš Fiala. Dramaturgia: Martin Ciel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.