Tak je to aj v mojom prípade, keď sa mám jednoducho, nepateticky rozlúčiť s Vierou Chytilovou, ktorá nás opustila v utorok predpoludním 12. marca 2014.
Narodila sa v roku 1929 v Ostrave. Začala študovať architektúru, bola kresličkou, laborantkou, ako manekýnku ju zlákali do komparzu a v rozprávke Císařův pekař a pekařův císař vytvorila malú rolu. Zdá sa, že toto prostredie jej učarovalo. Na Filmovú fakultu sa prihlásila z Barrandovských ateliérov, kde pracovala vo viacerých profesiách a v roku 1962 skončila ako prvá žena v Československu odbor filmovej a televíznej réžie. Začiatok šesťdesiatych rokov bol predzvesťou „politickej jari“ a tí, čo mali talent, odvahu a chuť veci pomenovať pravým menom, vniesli do kultúry svieži vzduch. Takým bolo aj narodenie novej vlny československého filmu a Věra Chytilová stála uprostred talentovaných mladých mužov - Juráčka, Formana, Schorma, Schmidta, Bočana, Jireša a Němca ako jediná žena-režisérka. V roku 1992 získala francúzsky Rad za umenie a literatúru, v roku 2001 Českého leva za dlhoročný umelecký prínos. Ako pedagóg FAMU vychovala niekoľko generácií filmárov.
Nakrútila viac než desiatku celovečerných filmov, neviem ktorý spomenúť na prvom mieste, všetky jej vyniesli filmárske svetoobčianstvo a vo všetkých rozpoznáte jej kritický, nekompromisný rukopis. Napokon, tým bola známa – spomínam si na jednu situáciu: sedeli sme na jej záhrade v Tróji a zhovárali sme sa o filme Hra o Jablko (1976). Chcel som namietnuť, že predsa v takej nemocnici sa odohrávajú nevídané drámy, rizikové tehotenstvá, komplikované pôrody, nezvykne sa vždy hladko rodiť nový život... Věra mi skočila do reči „ale to je právě o tom, že se rodí krásné, zdravé děti jako na běžícím páse do toho bordelu, ve kterém žijeme“. Mala v hlave jasný argument. Nefilmovala iba realitu, usilovala sa o jej nahotu, aby poukázala na paradoxy života. Zvedavo sa pýtala svojich študentov. „Jaké máš téma? Víš o něm? Jsi si tím jist?“ Príbeh bol u nej sekundárny, zaujímal ju charakter jedinca i spoločnosti. Mal som pri rozhovoroch s ňou pocit, že všetko vie, alebo to, čo nevie, dokáže veľmi rýchlo zistiť. Dôležitý a jedinečný bol jej záujem o prítomnosť. Nemyslím, že viedla polemiku sama so sebou, nemala na to čas medzi otázkami, ktoré kládla životu, nemala čas na vlastné spochybňovanie. Bola polemická, útočná, chcela sa za každú cenu dozvedieť viac. Chytilová bola očarujúca a neznesiteľná zároveň, dokonca si úprimne myslím, že vlastnila tie najpotrebnejšie zbrane režiséra – neutíchajúcu zvedavosť a odvahu zosmiešniť prízemnosť, hlúposť a ľudskú zlobu. Nebolo v tom nič romantické, keď donaha vyzliekala pretvárku a spoločenskú lož. A predsa, div sa svete, nechýbal v tom cit.
Človeku sa ani nechce veriť, že by sa všetok ten originál stratil... že odišiel na večnosť. Film má však, našťastie, tú magickú vlastnosť vizuálnej reprodukcie, ktorá preniká do našich myšlienok, uchováva ikony času a zároveň pomáha mnohé pochopiť. Věra Chytilová nás nešetrí, nerozmaznáva, neospravedlňuje našu zbabelosť, zanecháva nám svoje ikony času ako nekompromisný výkričník.
Autor je filmový režisér.
Narodila sa v roku 1929 v Ostrave. Začala študovať architektúru, bola kresličkou, laborantkou, ako manekýnku ju zlákali do komparzu a v rozprávke Císařův pekař a pekařův císař vytvorila malú rolu. Zdá sa, že toto prostredie jej učarovalo. Na Filmovú fakultu sa prihlásila z Barrandovských ateliérov, kde pracovala vo viacerých profesiách a v roku 1962 skončila ako prvá žena v Československu odbor filmovej a televíznej réžie. Začiatok šesťdesiatych rokov bol predzvesťou „politickej jari“ a tí, čo mali talent, odvahu a chuť veci pomenovať pravým menom, vniesli do kultúry svieži vzduch. Takým bolo aj narodenie novej vlny československého filmu a Věra Chytilová stála uprostred talentovaných mladých mužov - Juráčka, Formana, Schorma, Schmidta, Bočana, Jireša a Němca ako jediná žena-režisérka. V roku 1992 získala francúzsky Rad za umenie a literatúru, v roku 2001 Českého leva za dlhoročný umelecký prínos. Ako pedagóg FAMU vychovala niekoľko generácií filmárov.
Nakrútila viac než desiatku celovečerných filmov, neviem ktorý spomenúť na prvom mieste, všetky jej vyniesli filmárske svetoobčianstvo a vo všetkých rozpoznáte jej kritický, nekompromisný rukopis. Napokon, tým bola známa – spomínam si na jednu situáciu: sedeli sme na jej záhrade v Tróji a zhovárali sme sa o filme Hra o Jablko (1976). Chcel som namietnuť, že predsa v takej nemocnici sa odohrávajú nevídané drámy, rizikové tehotenstvá, komplikované pôrody, nezvykne sa vždy hladko rodiť nový život... Věra mi skočila do reči „ale to je právě o tom, že se rodí krásné, zdravé děti jako na běžícím páse do toho bordelu, ve kterém žijeme“. Mala v hlave jasný argument. Nefilmovala iba realitu, usilovala sa o jej nahotu, aby poukázala na paradoxy života. Zvedavo sa pýtala svojich študentov. „Jaké máš téma? Víš o něm? Jsi si tím jist?“ Príbeh bol u nej sekundárny, zaujímal ju charakter jedinca i spoločnosti. Mal som pri rozhovoroch s ňou pocit, že všetko vie, alebo to, čo nevie, dokáže veľmi rýchlo zistiť. Dôležitý a jedinečný bol jej záujem o prítomnosť. Nemyslím, že viedla polemiku sama so sebou, nemala na to čas medzi otázkami, ktoré kládla životu, nemala čas na vlastné spochybňovanie. Bola polemická, útočná, chcela sa za každú cenu dozvedieť viac. Chytilová bola očarujúca a neznesiteľná zároveň, dokonca si úprimne myslím, že vlastnila tie najpotrebnejšie zbrane režiséra – neutíchajúcu zvedavosť a odvahu zosmiešniť prízemnosť, hlúposť a ľudskú zlobu. Nebolo v tom nič romantické, keď donaha vyzliekala pretvárku a spoločenskú lož. A predsa, div sa svete, nechýbal v tom cit.
Človeku sa ani nechce veriť, že by sa všetok ten originál stratil... že odišiel na večnosť. Film má však, našťastie, tú magickú vlastnosť vizuálnej reprodukcie, ktorá preniká do našich myšlienok, uchováva ikony času a zároveň pomáha mnohé pochopiť. Věra Chytilová nás nešetrí, nerozmaznáva, neospravedlňuje našu zbabelosť, zanecháva nám svoje ikony času ako nekompromisný výkričník.
Autor je filmový režisér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.