Vzdychy ubitých nevoľníkov rozochvievali steny. Konečne svitol deň a my sme v osuškových tógach s kruhmi pod očami napochodovali do „vodného sveta“. Pani nám oduto oznámila, že jej je ľúto, ale kvôli nám dvom to zapínať nebude. Máme si zaplávať vo veľkom bazéne. Zasmiali sme sa, mávli sme rukou a skočili do ľadovej vody. Iný rozmer neslúženia praktizujú statoční hospodári, ktorých stretám na karpatských úbočiach. Jeden z nich k vinohradu a jabloniam pristavil úle. Medonosné včely mu do nich zhŕňajú zlato kvetov. Hovorím mu v zime: „Gazda, keď budete stáčať med, kúpim od vás.“ A on na to: „Dobre.“ Prejde leto, príde jeseň, je tu zima, po nej jar. Stretám toho dobrého hospodára, oslovujem ho ohľadom medových nerestí a on, že sa ozve. Zase nič. Po dvoch rokoch idem okolo jeho vinohradu a nesmelo, lebo si pripadám ako úplná otrava, sa ho s malou dušičkou pýtam na med. On z pivničky vytiahne dve fľaše toho najsladšieho medu. Obchod sa konečne udeje. Medár akoby mimochodom zasúva peniaze do zadného vrecka. Ja si podskakujem so vzácnym úlovkom. Milí priatelia, taký med som nikdy nejedol. V tom mede je môj svet. Sú v ňom kvety, ktoré som celé detstvo ovoniaval. Sú v ňom včely, ktoré som celé dni počúval. Je v ňom slnko, búrky, zrod života i zánik mojich predkov. Som vďačný, za hrdosť, neochotu a čestnosť slobodných ľudí. Ľudí, ktorí vedia, že som zákazník, no nie pán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.