Ak komunisti v čomsi naozaj uspeli, bola to výroba predsudkov. Šikovne do našich myslí vtlačili, že kapitalista je zloduch, ktorý žije z práce iných, že kresťanstvo patrí do stredoveku, ktorý bol dobou temna, a že skazení králi, šľachta a feudálni páni robili cnostným poddaným zo života peklo.
Odvtedy prešli Slovenskom veky, ale v myslení sa, paradoxne, až tak veľa nezmenilo. Kapitalistu, bez ktorého nápadu, risku a tvorivosti by sme treli biedu, si naďalej nevážime, pretože ho zdiskreditovali ponovembroví zlodeji a tunelári. Mimochodom – z tohto vlastného hriechu žije dnešná vláda... Slušní podnikatelia sa síce snažia, ale pobežia megatrať. Aj kresťanstvo, bez ktorého by nebolo našej civilizácie, a teda ani slobody, naďalej stráca autoritu, pretože jeho reprezentanti – v cirkvách či politike – príliš často nechránia pravdu, ale najmä svoje privilégiá. Obetaví kresťania robia, čo môžu, ale jedno meno v zozname či jeden úklon nehodnej vláde ich snahu nespravodlivo prebíja.
Ale úplne najhoršie je na tom povesť kráľov, šľachty a feudálnych pánov, pretože tých už rehabilitovať nemá veľmi kto. Väčšina je odkázaná na úbohé filmy, v ktorých kráľov marxisticky paroduje ešte aj skvelý Werich a poddaných naružovo natiera ešte aj nezabudnuteľný Króner. Našu mienku však nedeformuje len komunistické umenie. Aj staré jánošíkovské povery a nové aféry v Buckinghamskom paláci či Monte Carle robia svoje.
Našťastie, jeden silný tromf šľachty máme stále priamo medzi nami – Karla von Schwarzenberga.
Je mužom hradov, pánom Orlíka a iných, no vždy vraví, že v skutočnosti je lesník – a naozaj sa o les osobne stará a s láskou o ňom rozpráva. Každý, kto bol v útulnom Scheinfelde, vie, že to nie sú plané reči.
Je tiež znalcom vína, whisky a všetkého dobrého pitia, ktoré tak rád ponúka priateľom na svojom nemeckom zámočku, a predsa najradšej zapadne do obyčajnej krčmy so svojimi „poddanými“. Keď bol u nás Pod lampou, a skončili sme, bola jedna hodina v noci. „Jdeme teď na pivo, ne?“ opýtal sa, a nebola to celkom otázka. Išli sme sami dvaja nocou, a tak som dosť pobavene sledoval, ako sa za ním celá bratislavská bohéma otáčala, ako policajti zneisteli a ako aj vyholení ochrankári Irishu úctivo ustúpili. Po treťom Guinessovi bola knajpa jeho.
Dnes je u susedov ministrom zahraničia. Vlastne vždy bol mužom etikety, protokolu, a dobrých, vyberaných spôsobov. No predsa zo všetkého najviac obľubuje odvážny humor, a jeho vtipy nikdy nemali v pánskej spoločnosti konkurenciu.
Je však najmä synom svojho rodu, obyvateľom viedenského Schwarzenberského paláca na Schwarzenberskom námestí na konci Schwarzenberskej aleje, takže má vraj navštívenku, na ktorej je len meno. A predsa celý život berie neznámych stopárov a stopárky, zastáva sa slabých a bojuje za väznených. Pred rokom 1989 u nás, dnes na Kube a všade, kde cíti útlak. Už 70 rokov.
Všetko dobré zo Slovenska, pán šľachtic.
Odvtedy prešli Slovenskom veky, ale v myslení sa, paradoxne, až tak veľa nezmenilo. Kapitalistu, bez ktorého nápadu, risku a tvorivosti by sme treli biedu, si naďalej nevážime, pretože ho zdiskreditovali ponovembroví zlodeji a tunelári. Mimochodom – z tohto vlastného hriechu žije dnešná vláda... Slušní podnikatelia sa síce snažia, ale pobežia megatrať. Aj kresťanstvo, bez ktorého by nebolo našej civilizácie, a teda ani slobody, naďalej stráca autoritu, pretože jeho reprezentanti – v cirkvách či politike – príliš často nechránia pravdu, ale najmä svoje privilégiá. Obetaví kresťania robia, čo môžu, ale jedno meno v zozname či jeden úklon nehodnej vláde ich snahu nespravodlivo prebíja.
Ale úplne najhoršie je na tom povesť kráľov, šľachty a feudálnych pánov, pretože tých už rehabilitovať nemá veľmi kto. Väčšina je odkázaná na úbohé filmy, v ktorých kráľov marxisticky paroduje ešte aj skvelý Werich a poddaných naružovo natiera ešte aj nezabudnuteľný Króner. Našu mienku však nedeformuje len komunistické umenie. Aj staré jánošíkovské povery a nové aféry v Buckinghamskom paláci či Monte Carle robia svoje.
Našťastie, jeden silný tromf šľachty máme stále priamo medzi nami – Karla von Schwarzenberga.
Je mužom hradov, pánom Orlíka a iných, no vždy vraví, že v skutočnosti je lesník – a naozaj sa o les osobne stará a s láskou o ňom rozpráva. Každý, kto bol v útulnom Scheinfelde, vie, že to nie sú plané reči.
Je tiež znalcom vína, whisky a všetkého dobrého pitia, ktoré tak rád ponúka priateľom na svojom nemeckom zámočku, a predsa najradšej zapadne do obyčajnej krčmy so svojimi „poddanými“. Keď bol u nás Pod lampou, a skončili sme, bola jedna hodina v noci. „Jdeme teď na pivo, ne?“ opýtal sa, a nebola to celkom otázka. Išli sme sami dvaja nocou, a tak som dosť pobavene sledoval, ako sa za ním celá bratislavská bohéma otáčala, ako policajti zneisteli a ako aj vyholení ochrankári Irishu úctivo ustúpili. Po treťom Guinessovi bola knajpa jeho.
Dnes je u susedov ministrom zahraničia. Vlastne vždy bol mužom etikety, protokolu, a dobrých, vyberaných spôsobov. No predsa zo všetkého najviac obľubuje odvážny humor, a jeho vtipy nikdy nemali v pánskej spoločnosti konkurenciu.
Je však najmä synom svojho rodu, obyvateľom viedenského Schwarzenberského paláca na Schwarzenberskom námestí na konci Schwarzenberskej aleje, takže má vraj navštívenku, na ktorej je len meno. A predsa celý život berie neznámych stopárov a stopárky, zastáva sa slabých a bojuje za väznených. Pred rokom 1989 u nás, dnes na Kube a všade, kde cíti útlak. Už 70 rokov.
Všetko dobré zo Slovenska, pán šľachtic.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.