Koná sa najzaujímavejšia, najšpinavšia a zrejme aj najnapínavejšia kampaň dvoch desaťročí demokracie. O napínavosti sa dá hovoriť napriek Pyrrhovmu víťazstvu Fica z prvého kola, po ktorom mu zostala prekvapujúco skromná šanca na dobytie paláca. Toto sa celé dva týždne nemení, veď ešte aj kurzy bookmakerov stavajú za favorita Kisku. Pred negatívnou kampaňou so zapriahnutím štátnych orgánov, aké si nepamätáme od čias Mečiara, sa však patrí zachovať prognostickú pokoru.
Namiesto jednoznačne mobilizačných posolstiev, aké by plne opodstatňovala strata 500-tisíc hlasov z júna 2012, stavil Ficov štáb na kartu pošpinenia Kiskovho profilu. Tematizáciou scientológie a úžery zvolil dvojsečnú, čiastočne racionálnu, ale súčasne veľmi riskantnú stratégiu. Racionálnu preto, lebo z elektorátov Procházku, Kňažka a Bárdosa je priechodnosť do Kiskovho tábora síce určite nie priamočiara, ale v polarizovanej atmosfére dosť prirodzená, takže čisto pozitívna mobilizácia zo strany Fica by zrejme príliš nezabrala. Rizikom, ktoré Ficova kampaň týmto istým podstupuje, je zasa neoverená účinnosť „vraždenia charakteru“ politického protivníka. Extrémna forma negatívnej kampane, cielená na najtemnejšie vrstvy kolektívneho vedomia, totiž nevyhnutne nastoľuje otázku, či sa v koncovke neobráti proti jej iniciátorom.
K väčšej vyrovnanosti, než naznačilo prvé kolo, môže však viesť nerozumné rozhodnutie Kiskovej kampane pristúpiť až na štyri debatné večery. Väčšina volieb v zahraničí – prezidentských i parlamentných – si vystačí s dvoma konfrontáciami hlavných súperov. A napríklad v Maďarsku, kde sa volí začiatkom apríla, nebude ani jedna diskusia Orbán/Mesterházy. Zdá sa, že odmietnutím nebolo čo stratiť, a slabšia mediálna zdatnosť Kisku sa teda dala vierohodne zahovoriť poukazom na agresívnu a zákernú kampaň protistrany. Navyše, po skúsenostiach z prvého kola mohol Kiska obmedziť počet duelov aj z dôvodu nerovného zaobchádzania s kandidátmi, keď svoju závislosť od moci demonštrovali televízie neférovým moderovaním.
Víťazstvo či lepší dojem v televíznom dueli pritom nehovorí nič o spôsobilosti zastávať úrad. Hovorí len o práci mediálnych poradcov a schopnosti kandidáta osvojiť si verbálne panely k jednotlivým okruhom. Nielen v súvislosti s diskusiami však Kiska mohol a naozaj aj mal tematizovať zneužívanie postavenia premiéra v kampani. Z titulu funkcie do nej Fico nielenže vstupuje kedy chce, ale – čo je ešte rádovo horšie – do „objasňovania“ Kiskovej minulosti zatiahol aj štátne orgány (polícia, súdy), čo je už jasná „putinizácia“ Slovenska.
Už za chvíľu sa ukáže, či nebola priveľká trúfalosť od bývalého komunistu vziať si za tromf práve minulosť. V tejto chvíli sa však naozaj zdá, že navzdory neúdernej kampani, ktorej chýba nápaditosť i ofenzívnosť, beží Kiska naproti piatim rokom v paláci. Aby bol z trate vytlačený, museli by Fico a jeho orgány vysnoriť čosi úplne mimoriadneho, alebo by musel samotný Kiska veľmi zlyhať na posledných metroch. A ak nad rámec bilbordov, ktoré venovali Kiskovi, zopakujú Procházka a Kňažko ešte raz a s väčším dôrazom svoje odporučenia voličom, šance Kisku ešte vzrastú.
Namiesto jednoznačne mobilizačných posolstiev, aké by plne opodstatňovala strata 500-tisíc hlasov z júna 2012, stavil Ficov štáb na kartu pošpinenia Kiskovho profilu. Tematizáciou scientológie a úžery zvolil dvojsečnú, čiastočne racionálnu, ale súčasne veľmi riskantnú stratégiu. Racionálnu preto, lebo z elektorátov Procházku, Kňažka a Bárdosa je priechodnosť do Kiskovho tábora síce určite nie priamočiara, ale v polarizovanej atmosfére dosť prirodzená, takže čisto pozitívna mobilizácia zo strany Fica by zrejme príliš nezabrala. Rizikom, ktoré Ficova kampaň týmto istým podstupuje, je zasa neoverená účinnosť „vraždenia charakteru“ politického protivníka. Extrémna forma negatívnej kampane, cielená na najtemnejšie vrstvy kolektívneho vedomia, totiž nevyhnutne nastoľuje otázku, či sa v koncovke neobráti proti jej iniciátorom.
K väčšej vyrovnanosti, než naznačilo prvé kolo, môže však viesť nerozumné rozhodnutie Kiskovej kampane pristúpiť až na štyri debatné večery. Väčšina volieb v zahraničí – prezidentských i parlamentných – si vystačí s dvoma konfrontáciami hlavných súperov. A napríklad v Maďarsku, kde sa volí začiatkom apríla, nebude ani jedna diskusia Orbán/Mesterházy. Zdá sa, že odmietnutím nebolo čo stratiť, a slabšia mediálna zdatnosť Kisku sa teda dala vierohodne zahovoriť poukazom na agresívnu a zákernú kampaň protistrany. Navyše, po skúsenostiach z prvého kola mohol Kiska obmedziť počet duelov aj z dôvodu nerovného zaobchádzania s kandidátmi, keď svoju závislosť od moci demonštrovali televízie neférovým moderovaním.
Víťazstvo či lepší dojem v televíznom dueli pritom nehovorí nič o spôsobilosti zastávať úrad. Hovorí len o práci mediálnych poradcov a schopnosti kandidáta osvojiť si verbálne panely k jednotlivým okruhom. Nielen v súvislosti s diskusiami však Kiska mohol a naozaj aj mal tematizovať zneužívanie postavenia premiéra v kampani. Z titulu funkcie do nej Fico nielenže vstupuje kedy chce, ale – čo je ešte rádovo horšie – do „objasňovania“ Kiskovej minulosti zatiahol aj štátne orgány (polícia, súdy), čo je už jasná „putinizácia“ Slovenska.
Už za chvíľu sa ukáže, či nebola priveľká trúfalosť od bývalého komunistu vziať si za tromf práve minulosť. V tejto chvíli sa však naozaj zdá, že navzdory neúdernej kampani, ktorej chýba nápaditosť i ofenzívnosť, beží Kiska naproti piatim rokom v paláci. Aby bol z trate vytlačený, museli by Fico a jeho orgány vysnoriť čosi úplne mimoriadneho, alebo by musel samotný Kiska veľmi zlyhať na posledných metroch. A ak nad rámec bilbordov, ktoré venovali Kiskovi, zopakujú Procházka a Kňažko ešte raz a s väčším dôrazom svoje odporučenia voličom, šance Kisku ešte vzrastú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.