Keď sa človek v osemdesiatych rokoch chcel dostať z Račianskeho mýta na internát Mladá garda, nasadol na električku a tá ho viezla dlhou ulicou Februárového víťazstva (dnes Račianska). Sídlilo na nej niekoľko pozoruhodných inštitúcií. Najprv ste na ľavej strane minuli obávané sídlo Verejnej bezpečnosti (keď niekoho „predvolali na Februárku”, dostavil sa práve tam), potom ste minuli „Kukuricu” (internát Vysokej vojenskej školy) a „Zváračák” (Výskumný ústav zváračský). Tam ste vdýchli omamnú vôňu čokolády z neďalekého Figara a prv, než ste stačili precitnúť, boli ste na Garde.
Ak ste v električke medzi študentmi zahliadli zopár dlhovlasých, alebo, naopak, punkovo vystrihaných mládencov a dievčat, bolo jasné, že na najsocialistickejšie vyzerajúci internát na Slovensku ste išli za folkom, punkom či pestrofarebnou rockovou alternatívou. To sú tie paradoxy.
.mladá garda
Na internáte Mladá garda v tom čase fungoval študentský klub a v ňom pôsobil študent Chemicko-technologickej fakulty SVŠT Paľo Maruščák. Do Bratislavy prišiel zo Stropkova, a ako povedal .týždňu, „okrem Kryla nepoznal nič”. Ešte v prvom ročníku vypomáhal ako dobrovoľník v Břeclavi na festivale Folkový kolotoč. Zoznámil sa tam s českými „folkáčmi”, očarila ho atmosféra slobody a rozhodol sa niečo podobné zorganizovať aj v Bratislave. Najprv folkový koncert, na ktorom hral Slávek Janoušek, skupina Lojzo a pesničkárske združenie Slnovrat, neskôr festival Folková zima. „Podarilo sa to s odretými ušami – na hlavný koncert prišlo asi 300 ľudí. O rok neskôr sa už na lístky v predpredaji stálo v dlhých radách,” hovorí Paľo, ktorého prízvuk ešte stále prezrádza východniarsky pôvod. Bolo to v roku 1984, teda presne pred tridsiatimi rokmi.
Z Mladej gardy sa v druhej polovici 80. rokov stalo centrum nezávislej hudobnej scény. Hrala tu československá folková špička (od Mertu po Nohavicu, od Voňkovej po Homolovú, od Nerezu po Jablkoň), neskôr pribudol punk a rocková alternatíva. Svoj prvý bratislavský koncert tu mala skupina Bez ladu a skladu s trinásťročným Miškom Kaščákom, hrala tu Zóna A aj Hrdinové nové fronty, MCH Band aj Chór vážskych muzikantov. Pravidelné „anitidiskotéky” tu mával Jiří Černý.
Ako to bolo v čase vrcholiacej normalizácie možné?
„Nechcel som robiť zakázanú hudbu, ale hudbu, ktorá sa mi páčila a ktorá mi niečo hovorila,” spomína na toto obdobie Paľo Maruščák. Chceli z neho spraviť šéfa študentského klubu, no on bol radšej „pomocníkom programového referenta”. Nezaujímala ho administratíva, chcel robiť koncerty. A tak ich robil. Využíval všetky možnosti, ktoré pomaly sa rozpadajúci „reálny socializmus” umožňoval. Vladimír Merta hrával ako na plagátoch neuvádzaný hosť, na schvaľovanie komunistom sa dávali „nezávadné” texty, okrášlené prekladmi Vysockého a Okudžavu (zakázať autorov zo Sovietskeho zväzu si nikto nedovolil). Paľo Maruščák sa už tedy vyznačoval kombináciou tvrdohlavosti, drzosti a zdanlivej naivity.
V rokoch 1987 a 1988 Paľo Maruščák spolu s Ladislavom „Agnesom” Snopkom zorganizoval festival Čertovo kolo v športovej hale na Pasienkoch. „Už s názvom bol problém,” spomína Paľo. „Tvrdili sme, že ide o tradičný ľudový tanec z Horehronia, a tak nám to prešlo.” V skutočnosti Paľa inšpiroval koncert poľskej punkovej kapely TZN Xena, kde prvýkrát videl pogujúcu mládež a pripadalo mu to ako „čertovo kolo”. Na pódiu, postavenom z lešenárskych trubiek a obyčajných dosiek, hrali Bez ladu a skladu, Hrdinové nové fronty, Krásné nové stroje, Půlnoc, Zóna A, Maťkovia, Marián Varga a ďalší. Laco Teren, Ivan Csudai a Daniel Brunovský namaľovali obrovské „plátna” (v skutočnosti išlo o igelitové plachty). Čertove kolá mali úžasnú, slobodnú atmosféru. „Bol to zázrak,” hovorí Paľo Maruščák.
.pavián a Horák
Hneď po novembri ‘89 stál Paľo Maruščák pri vzniku Artfora, v roku 1991 založil vydavateľstvo Pavián Records. Prvým albumom, ktorý vydal, bola sólovka Ivy Bittovej, vzápätí nasledoval Rosol brnianskej kapely Dunaj a z katalógu Opusu kúpený album Collegium Musicum Live. Odvtedy pod značkou škriekajúceho paviána vyšlo viac než 50 albumov, medzi nimi napríklad platne skupín Le Payaco, Živé kvety, Para, Tornado Lue či Billy Barman, albumy Mariána Vargu, Breinerovho Trianga či album Mater Vladimíra Godára v podaní Ivy Bittovej a Solamente naturali, ktorý do svojho katalógu prevzal prestížny mníchovský label ECM.
V roku 1992 vznikol na vtedajšej ulici Júliusa Fučíka (dnes Medená) hudobným obchod Dr. Horák (pre neskôr narodených: Dr. Horák bolo krycie meno Júliusa Fučíka), kde sa predávajú cédečká a vinyly, okrem toho to bolo dlhý čas jediné miesto, kde si človek mohol kúpiť lístok na akýkoľvek koncert vo Viedni, Prahe či Budapešti.
Paľo Maruščák pritom stále organizuje koncerty (podľa jeho vlastného odhadu ich do dešného dňa bolo okolo 1 000), spolupracoval s festivalom Slovenské alternatívne leto, založil festival Jazznica v Banskej Štiavnici, niekoľko rokov bol spoluorganizátorom Pohody („Prišiel som sa pozrieť na prvý ročník a keď som videl, aký tam je chaos, tak som chcel Mišovi trochu pomôcť.”)
Paľo Maruščák nezvykne stáť na pódiu. Pohybuje sa v zákulisí, v nahrávacích štúdiách, prípadne pri vstupoch do kolubov a koncertných sál. Už tridsať rokov. Slovenská hudba by bola bez neho chudobnejšia.
Rádiohlava za prínos do slovenskej hudby bude v správnych rukách.
Ak ste v električke medzi študentmi zahliadli zopár dlhovlasých, alebo, naopak, punkovo vystrihaných mládencov a dievčat, bolo jasné, že na najsocialistickejšie vyzerajúci internát na Slovensku ste išli za folkom, punkom či pestrofarebnou rockovou alternatívou. To sú tie paradoxy.
.mladá garda
Na internáte Mladá garda v tom čase fungoval študentský klub a v ňom pôsobil študent Chemicko-technologickej fakulty SVŠT Paľo Maruščák. Do Bratislavy prišiel zo Stropkova, a ako povedal .týždňu, „okrem Kryla nepoznal nič”. Ešte v prvom ročníku vypomáhal ako dobrovoľník v Břeclavi na festivale Folkový kolotoč. Zoznámil sa tam s českými „folkáčmi”, očarila ho atmosféra slobody a rozhodol sa niečo podobné zorganizovať aj v Bratislave. Najprv folkový koncert, na ktorom hral Slávek Janoušek, skupina Lojzo a pesničkárske združenie Slnovrat, neskôr festival Folková zima. „Podarilo sa to s odretými ušami – na hlavný koncert prišlo asi 300 ľudí. O rok neskôr sa už na lístky v predpredaji stálo v dlhých radách,” hovorí Paľo, ktorého prízvuk ešte stále prezrádza východniarsky pôvod. Bolo to v roku 1984, teda presne pred tridsiatimi rokmi.
Z Mladej gardy sa v druhej polovici 80. rokov stalo centrum nezávislej hudobnej scény. Hrala tu československá folková špička (od Mertu po Nohavicu, od Voňkovej po Homolovú, od Nerezu po Jablkoň), neskôr pribudol punk a rocková alternatíva. Svoj prvý bratislavský koncert tu mala skupina Bez ladu a skladu s trinásťročným Miškom Kaščákom, hrala tu Zóna A aj Hrdinové nové fronty, MCH Band aj Chór vážskych muzikantov. Pravidelné „anitidiskotéky” tu mával Jiří Černý.
Ako to bolo v čase vrcholiacej normalizácie možné?
„Nechcel som robiť zakázanú hudbu, ale hudbu, ktorá sa mi páčila a ktorá mi niečo hovorila,” spomína na toto obdobie Paľo Maruščák. Chceli z neho spraviť šéfa študentského klubu, no on bol radšej „pomocníkom programového referenta”. Nezaujímala ho administratíva, chcel robiť koncerty. A tak ich robil. Využíval všetky možnosti, ktoré pomaly sa rozpadajúci „reálny socializmus” umožňoval. Vladimír Merta hrával ako na plagátoch neuvádzaný hosť, na schvaľovanie komunistom sa dávali „nezávadné” texty, okrášlené prekladmi Vysockého a Okudžavu (zakázať autorov zo Sovietskeho zväzu si nikto nedovolil). Paľo Maruščák sa už tedy vyznačoval kombináciou tvrdohlavosti, drzosti a zdanlivej naivity.
V rokoch 1987 a 1988 Paľo Maruščák spolu s Ladislavom „Agnesom” Snopkom zorganizoval festival Čertovo kolo v športovej hale na Pasienkoch. „Už s názvom bol problém,” spomína Paľo. „Tvrdili sme, že ide o tradičný ľudový tanec z Horehronia, a tak nám to prešlo.” V skutočnosti Paľa inšpiroval koncert poľskej punkovej kapely TZN Xena, kde prvýkrát videl pogujúcu mládež a pripadalo mu to ako „čertovo kolo”. Na pódiu, postavenom z lešenárskych trubiek a obyčajných dosiek, hrali Bez ladu a skladu, Hrdinové nové fronty, Krásné nové stroje, Půlnoc, Zóna A, Maťkovia, Marián Varga a ďalší. Laco Teren, Ivan Csudai a Daniel Brunovský namaľovali obrovské „plátna” (v skutočnosti išlo o igelitové plachty). Čertove kolá mali úžasnú, slobodnú atmosféru. „Bol to zázrak,” hovorí Paľo Maruščák.
.pavián a Horák
Hneď po novembri ‘89 stál Paľo Maruščák pri vzniku Artfora, v roku 1991 založil vydavateľstvo Pavián Records. Prvým albumom, ktorý vydal, bola sólovka Ivy Bittovej, vzápätí nasledoval Rosol brnianskej kapely Dunaj a z katalógu Opusu kúpený album Collegium Musicum Live. Odvtedy pod značkou škriekajúceho paviána vyšlo viac než 50 albumov, medzi nimi napríklad platne skupín Le Payaco, Živé kvety, Para, Tornado Lue či Billy Barman, albumy Mariána Vargu, Breinerovho Trianga či album Mater Vladimíra Godára v podaní Ivy Bittovej a Solamente naturali, ktorý do svojho katalógu prevzal prestížny mníchovský label ECM.
V roku 1992 vznikol na vtedajšej ulici Júliusa Fučíka (dnes Medená) hudobným obchod Dr. Horák (pre neskôr narodených: Dr. Horák bolo krycie meno Júliusa Fučíka), kde sa predávajú cédečká a vinyly, okrem toho to bolo dlhý čas jediné miesto, kde si človek mohol kúpiť lístok na akýkoľvek koncert vo Viedni, Prahe či Budapešti.
Paľo Maruščák pritom stále organizuje koncerty (podľa jeho vlastného odhadu ich do dešného dňa bolo okolo 1 000), spolupracoval s festivalom Slovenské alternatívne leto, založil festival Jazznica v Banskej Štiavnici, niekoľko rokov bol spoluorganizátorom Pohody („Prišiel som sa pozrieť na prvý ročník a keď som videl, aký tam je chaos, tak som chcel Mišovi trochu pomôcť.”)
Paľo Maruščák nezvykne stáť na pódiu. Pohybuje sa v zákulisí, v nahrávacích štúdiách, prípadne pri vstupoch do kolubov a koncertných sál. Už tridsať rokov. Slovenská hudba by bola bez neho chudobnejšia.
Rádiohlava za prínos do slovenskej hudby bude v správnych rukách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.