Približne pred pol rokom som dával rozhovor, v ktorom som si okrem iného dovolil trochu ironizovať na tému Ruska: „Máme skvelého suseda. Ak by nás ešte vojensky obsadil, to by už bolo na nezaplatenie.“
Nemyslel som tým nič nové. Veď už tretie desaťročie sa musí Rusko zmierovať s existenciou Ukrajiny ako samostatného štátu. Táto skutočnosť sa mu veľmi nepáčila od samého začiatku našej nezávislej existencie, teda od roku 1991. Ale v posledných rokoch sa jeho nespokojnosť dramaticky vyostrila a stala sa z nej akási neuróza. Oranžová revolúcia v roku 2004 bola jasným signálom. Ukrajina sa naozaj snaží vymaniť spod ruskej kontroly. Ukrajina, teraz už nielen právne, ale aj naozaj, prestáva byť fragmentom Ruského impéria. Kam pôjde? Na Západ? Do NATO? Ukrajina v Európe? Ako je to možné?
Zmarené šance tej revolúcie dozaista Rusov trošku uspokojili. Avšak keď presne o deväť rokov kyjevský Majdan povstal znovu, ich reakcia sa ukázala o dosť nervóznejšia. A úprimne povedané, neakceptovateľná. Pred sebou priam vidím prezidenta Putina, ktorý sa tajne a svätosväte zaprisaháva, že tentoraz za žiadnych podmienok neustúpi ani o krok. A naozaj neustupuje. Naopak, prekračuje. Nielen všetky medze slušnosti, ale aj štátne hranice.
Začiatok marca v našej krajine prebehol nepokojne. No dobre! Vykašlime sa na slušnosť a korektnosť. Nie, neprebehol nepokojne. Bolo to jednoducho príšerné! Stalo sa to. Tá istá ruská vojenská agresia, ktorú som sa kedysi odvážil ironizovať. A to všetko bolo mimo môjho chápania. Ozbrojené ruské jednotky na ukrajinskom území? Je to azda nejaký hrôzostrašný sen blázna? Haló, my žijeme v inom svete, stredovek už dávno pominul! Aj z anšlusu Rakúska hitlerovským Nemeckom sa dávno stal iba odsek v školskej učebnici dejepisu. Aká vojna? Aká okupácia? Veď sú to vraj naši bratia, tí Rusi.
Nuž áno, vždy sme vedeli, že Putin je zlý, pomstychtivý a krutý. To bola takpovediac normálna záležitosť, na to sme si zvykli. Ale je tu aj zlá správa. On je ešte aj blázon.
Keď v priamom televíznom prenose ukázali, ako ruskí senátori jednohlasne odsúhlasili „nasadenie ruských ozbrojených síl na Ukrajine“, nemohol som sa zbaviť pocitu, že sa predo mnou odohráva úplne ohyzdné a trochu zábavné bábkové divadielko a že to nemôže byť naozaj. Anachronizmus je príliš očividný, absurdnosť je príliš zarážajúca. Ale čo tam po mojom pocite, keď v tej istej chvíli niekde na Kryme už ruskí vojaci mierili zbraňami na svojich ukrajinských kolegov a žiadali kapituláciu. Na rozdiel od ruských senátorov tí vojaci vôbec neboli ako bábky a neboli veľmi anachronickí. A ich zbrane boli pripravené v okamihu strieľať.
Píšem tieto riadky a uvedomujem si, že je ešte príliš skoro písať ich v minulom čase. Ruské zbrane sú pripravené strieľať aj teraz, aj zajtra! S nabitou zbraňou pred začiatkom svetovej vojny sa stávajú všelijaké náhody!
A teraz mi to už celkom dochádza a konečne rozumiem významu celej tej propagandy, ktorú tak aktívne podstrkávali západným médiám počas celého trvania protestov na Majdane. Propagandy, môžeme povedať, klasickej, teda dostatočne jednoduchej, ale stále pomerne účinnej – pravicoví radikáli, nacionalisti, antisemiti, neofašisti. Putin sám osobne ešte počas jedného z prvých decembrových dní, teda tri mesiace dozadu, vyhlásil približne niečo v duchu: „Protesty na Ukrajine čím ďalej, tým viac pripomínajú pogromy.“ Slovo „pogromy“ sa neobjavuje len tak. Ten, kto ho využíva, naráža na celkom zjavný kontext.
A tak bol vyslaný signál a plán bol spustený. Celý svet mal uveriť, že na Ukrajine sa k moci prebíjajú akési najtemnejšie sily, produkt politického pekla. Svet mal uveriť, že to oni strieľajú do neozbrojených, okrádajú a mučia náhodných okoloidúcich, obsadzujú budovy, kancelárie a domy obyčajných občanov. Svet mal uveriť, že to pod ich rukami zahynulo takmer sto ľudí. Že to oni systematicky odstreľovali nepriateľom oči a genitálie. Že to pre nich bol nútený utiecť a zachrániť sa legitímny prezident krajiny Janukovyč – objekt lásky a hrdosti svojho národa. Že práve ich musela v poslednej chvíli pred katastrofou zastaviť ruská vojenská sila. Rusko malo už po niekoľkýkrát zachrániť svet pred fašizmom. Tentoraz pred ukrajinským.
Existuje lož a existuje veľká lož. Existuje nehanebná lož a lož nehanebne veľká. Ale existuje aj lož najvyššieho stupňa – ruská propagandistická mašinéria. Funguje na takých neochvejných tradíciách a nekonečných peňažných obratoch, že ju doteraz nie je možné zastaviť.
Problém radikálov naozaj existuje. Počas revolučných udalostí na Majdane sa začal čoraz viac spomínať Pravý sektor. Ukázalo sa, že je skutočný, že to nie je výmysel. Čo však je výmysel, to je jeho antisemitský alebo neofašistický charakter. Keď sa v januári tohto roku začali špeciálne policajné jednotky, opojené vedomím, že nemôžu byť potrestané, uchyľovať k mučeniu, ponižovaniu, cielenej streľbe na ženy, lekárov a novinárov, keď konflikty na Hruševského ulici začali byť naozaj nepríjemné, plné ohňa a dymu zo spálených automobilových pneumatík, kyjevskí Židia, ako aj všetci ostaní Kyjevčania, tiež podávali Pravému sektoru Molotovove kokteily a kusy dlažby. Kyjevskí radikáli chránili kyjevských Židov pred zločincami v policajnej uniforme. Čo je na tom čudné? Podľa mňa nič, keď vezmeme do úvahy, že Majdan spojil diametrálne odlišné spoločenské vrstvy, etnické spoločenstvá, jazykové a svetonázorové skupiny, že zjednotil celú Ukrajinu v jej dnešnej zložitosti a rozporuplnosti. Nielen nejaké jednotlivé regióny, nielen nejakých jednotlivých „nacionalistov“, ale celú zložitú a dramaticky rozdelenú sociálnu štruktúru krajiny s jej študentmi, farmármi, intelektuálmi, futbalovými ultras, anarchistami, s jej ešte stále pracujúcou triedou, podnikateľmi, vojnovými veteránmi z Afganistanu a bývalými dôstojníkmi Cahalu (Izraelské ozbrojené sily), s jej fantasticky odvážnymi ženami a so všetkými ostatnými – tými, čo rozprávajú po ukrajinsky, aj po rusky. Dokonca aj stúpenci hnutia Hare Krišna (a na ten pohľad nikdy nezabudnem) sa prechádzali po Majdane s bejzbalovými pálkami, aby chránili svojich blízkych, tak ako im to prikázal Krišna Ardžuna.
Možno ruského prezidenta zle informovali. Možno aj on sám postupne uveril tomu, o čom chcel presvedčiť celý svet: že Majdan je len skupinka neofašistických výrastkov a že tu išlo o diktatúru nejakých extrémistov. Na Majdane však išlo (a ešte stále ide) o úplne iné veci. O také veci ako sloboda a spravodlivosť, o úprimnú slobodnú spoločnosť, občiansku kontrolu moci, pretvorenie krajiny na oveľa prijateľnejšie miesto pre ľudský život. Teda na miesto oveľa ľudskejšie.
Lenže teraz, keď nás Rusko vojensky obsadilo za všetky tieto naše preň nepochopiteľné túžby, ide nám ešte o jedno, možno to najdôležitejšie – a to o zjednotenie nás všetkých na obranu svojej krajiny. Ukrajinci, územne rozdelení a historicky rozhádaní, možno prvýkrát v dejinách cítia potrebu jednoty. V tieto dni ich nič nespája tak ako ruská agresia. A tá je na nezaplatenie.
Autor je ukrajinský spisovateľ, v slovenskom preklade naposledy vyšiel jeho román Moskoviáda (Kalligram, 2013)
Nemyslel som tým nič nové. Veď už tretie desaťročie sa musí Rusko zmierovať s existenciou Ukrajiny ako samostatného štátu. Táto skutočnosť sa mu veľmi nepáčila od samého začiatku našej nezávislej existencie, teda od roku 1991. Ale v posledných rokoch sa jeho nespokojnosť dramaticky vyostrila a stala sa z nej akási neuróza. Oranžová revolúcia v roku 2004 bola jasným signálom. Ukrajina sa naozaj snaží vymaniť spod ruskej kontroly. Ukrajina, teraz už nielen právne, ale aj naozaj, prestáva byť fragmentom Ruského impéria. Kam pôjde? Na Západ? Do NATO? Ukrajina v Európe? Ako je to možné?
Zmarené šance tej revolúcie dozaista Rusov trošku uspokojili. Avšak keď presne o deväť rokov kyjevský Majdan povstal znovu, ich reakcia sa ukázala o dosť nervóznejšia. A úprimne povedané, neakceptovateľná. Pred sebou priam vidím prezidenta Putina, ktorý sa tajne a svätosväte zaprisaháva, že tentoraz za žiadnych podmienok neustúpi ani o krok. A naozaj neustupuje. Naopak, prekračuje. Nielen všetky medze slušnosti, ale aj štátne hranice.
Začiatok marca v našej krajine prebehol nepokojne. No dobre! Vykašlime sa na slušnosť a korektnosť. Nie, neprebehol nepokojne. Bolo to jednoducho príšerné! Stalo sa to. Tá istá ruská vojenská agresia, ktorú som sa kedysi odvážil ironizovať. A to všetko bolo mimo môjho chápania. Ozbrojené ruské jednotky na ukrajinskom území? Je to azda nejaký hrôzostrašný sen blázna? Haló, my žijeme v inom svete, stredovek už dávno pominul! Aj z anšlusu Rakúska hitlerovským Nemeckom sa dávno stal iba odsek v školskej učebnici dejepisu. Aká vojna? Aká okupácia? Veď sú to vraj naši bratia, tí Rusi.
Nuž áno, vždy sme vedeli, že Putin je zlý, pomstychtivý a krutý. To bola takpovediac normálna záležitosť, na to sme si zvykli. Ale je tu aj zlá správa. On je ešte aj blázon.
Keď v priamom televíznom prenose ukázali, ako ruskí senátori jednohlasne odsúhlasili „nasadenie ruských ozbrojených síl na Ukrajine“, nemohol som sa zbaviť pocitu, že sa predo mnou odohráva úplne ohyzdné a trochu zábavné bábkové divadielko a že to nemôže byť naozaj. Anachronizmus je príliš očividný, absurdnosť je príliš zarážajúca. Ale čo tam po mojom pocite, keď v tej istej chvíli niekde na Kryme už ruskí vojaci mierili zbraňami na svojich ukrajinských kolegov a žiadali kapituláciu. Na rozdiel od ruských senátorov tí vojaci vôbec neboli ako bábky a neboli veľmi anachronickí. A ich zbrane boli pripravené v okamihu strieľať.
Píšem tieto riadky a uvedomujem si, že je ešte príliš skoro písať ich v minulom čase. Ruské zbrane sú pripravené strieľať aj teraz, aj zajtra! S nabitou zbraňou pred začiatkom svetovej vojny sa stávajú všelijaké náhody!
A teraz mi to už celkom dochádza a konečne rozumiem významu celej tej propagandy, ktorú tak aktívne podstrkávali západným médiám počas celého trvania protestov na Majdane. Propagandy, môžeme povedať, klasickej, teda dostatočne jednoduchej, ale stále pomerne účinnej – pravicoví radikáli, nacionalisti, antisemiti, neofašisti. Putin sám osobne ešte počas jedného z prvých decembrových dní, teda tri mesiace dozadu, vyhlásil približne niečo v duchu: „Protesty na Ukrajine čím ďalej, tým viac pripomínajú pogromy.“ Slovo „pogromy“ sa neobjavuje len tak. Ten, kto ho využíva, naráža na celkom zjavný kontext.
A tak bol vyslaný signál a plán bol spustený. Celý svet mal uveriť, že na Ukrajine sa k moci prebíjajú akési najtemnejšie sily, produkt politického pekla. Svet mal uveriť, že to oni strieľajú do neozbrojených, okrádajú a mučia náhodných okoloidúcich, obsadzujú budovy, kancelárie a domy obyčajných občanov. Svet mal uveriť, že to pod ich rukami zahynulo takmer sto ľudí. Že to oni systematicky odstreľovali nepriateľom oči a genitálie. Že to pre nich bol nútený utiecť a zachrániť sa legitímny prezident krajiny Janukovyč – objekt lásky a hrdosti svojho národa. Že práve ich musela v poslednej chvíli pred katastrofou zastaviť ruská vojenská sila. Rusko malo už po niekoľkýkrát zachrániť svet pred fašizmom. Tentoraz pred ukrajinským.
Existuje lož a existuje veľká lož. Existuje nehanebná lož a lož nehanebne veľká. Ale existuje aj lož najvyššieho stupňa – ruská propagandistická mašinéria. Funguje na takých neochvejných tradíciách a nekonečných peňažných obratoch, že ju doteraz nie je možné zastaviť.
Problém radikálov naozaj existuje. Počas revolučných udalostí na Majdane sa začal čoraz viac spomínať Pravý sektor. Ukázalo sa, že je skutočný, že to nie je výmysel. Čo však je výmysel, to je jeho antisemitský alebo neofašistický charakter. Keď sa v januári tohto roku začali špeciálne policajné jednotky, opojené vedomím, že nemôžu byť potrestané, uchyľovať k mučeniu, ponižovaniu, cielenej streľbe na ženy, lekárov a novinárov, keď konflikty na Hruševského ulici začali byť naozaj nepríjemné, plné ohňa a dymu zo spálených automobilových pneumatík, kyjevskí Židia, ako aj všetci ostaní Kyjevčania, tiež podávali Pravému sektoru Molotovove kokteily a kusy dlažby. Kyjevskí radikáli chránili kyjevských Židov pred zločincami v policajnej uniforme. Čo je na tom čudné? Podľa mňa nič, keď vezmeme do úvahy, že Majdan spojil diametrálne odlišné spoločenské vrstvy, etnické spoločenstvá, jazykové a svetonázorové skupiny, že zjednotil celú Ukrajinu v jej dnešnej zložitosti a rozporuplnosti. Nielen nejaké jednotlivé regióny, nielen nejakých jednotlivých „nacionalistov“, ale celú zložitú a dramaticky rozdelenú sociálnu štruktúru krajiny s jej študentmi, farmármi, intelektuálmi, futbalovými ultras, anarchistami, s jej ešte stále pracujúcou triedou, podnikateľmi, vojnovými veteránmi z Afganistanu a bývalými dôstojníkmi Cahalu (Izraelské ozbrojené sily), s jej fantasticky odvážnymi ženami a so všetkými ostatnými – tými, čo rozprávajú po ukrajinsky, aj po rusky. Dokonca aj stúpenci hnutia Hare Krišna (a na ten pohľad nikdy nezabudnem) sa prechádzali po Majdane s bejzbalovými pálkami, aby chránili svojich blízkych, tak ako im to prikázal Krišna Ardžuna.
Možno ruského prezidenta zle informovali. Možno aj on sám postupne uveril tomu, o čom chcel presvedčiť celý svet: že Majdan je len skupinka neofašistických výrastkov a že tu išlo o diktatúru nejakých extrémistov. Na Majdane však išlo (a ešte stále ide) o úplne iné veci. O také veci ako sloboda a spravodlivosť, o úprimnú slobodnú spoločnosť, občiansku kontrolu moci, pretvorenie krajiny na oveľa prijateľnejšie miesto pre ľudský život. Teda na miesto oveľa ľudskejšie.
Lenže teraz, keď nás Rusko vojensky obsadilo za všetky tieto naše preň nepochopiteľné túžby, ide nám ešte o jedno, možno to najdôležitejšie – a to o zjednotenie nás všetkých na obranu svojej krajiny. Ukrajinci, územne rozdelení a historicky rozhádaní, možno prvýkrát v dejinách cítia potrebu jednoty. V tieto dni ich nič nespája tak ako ruská agresia. A tá je na nezaplatenie.
Autor je ukrajinský spisovateľ, v slovenskom preklade naposledy vyšiel jeho román Moskoviáda (Kalligram, 2013)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.