Keď som potom kedysi v sedemdesiatych rokoch s otcom ako 10-ročný prvý raz sedel na ligovom futbale – pamätám sa, že išlo o zápas s Frýdkom Místkom –bol to takmer zázrak. Sýtofarebné dresy, z reproduktorov hrala ABBA, z bufetu voňali párky a kofola, a ja som na vlastné oči videl Vencela, Pivarníka, Masného a Švehlíka. Zázrak.
Postupne som si, samozrejme, na zázrak zvykol. Chodil som na každý zápas, takže dresy akoby trochu vybledli, všimol som si tiež, že na párky je vždy obrovský rad, kofola je občas teplá a dokonca aj božský Vencel raz pustil lacný gól. Ale čaro hry a atmosféra štadióna ma už nepustili. Stal som sa celoživotným fanúšikom.
Spomenul som si na tieto začiatky vo chvíli, keď som 12. marca okolo obeda na Plaza Catalunya míňal stovky celoživotných fanúšikov Manchesteru City. Ústredné námestie aj priľahlá Rambla patrili v to popoludnie iba im. Väčšina v bledomodrom, niektorí v nálade, všetci v očakávaní, ktoré som poznal od môjho zápasu proti Frýdku Místku. Oni však očakávali Barcelonu.
Dve hodiny pred výkopom už mizli všetci v metre. Tisíce a tisíce Citizens stáli disciplinovane v radoch pred automatmi s lístkami, čas si krátili najmä klubovou hymnou. Časy obávaných britstkých rowdies sú zabudnuté, Barcelončania ochotne ukazovali cestu a s pochopením robili cudzincom miesto v napchatých a hlučných vozňoch.
Cieľová stanica je vo štvrti, ktorá je ako naše lepšie sídlisko. Dav sa v päťstupoch vydáva naslepo smerom, ako tí z predošlého vlaku. Na prízemí činžiakov, lemujúcich cestu, sa postupne zvyšuje hustota krčiem, a je v nich čoraz viac zákazníkov. Ideme teda dobre. Zvyšuje sa hluk, ale nie agresivita, dokonca ani odpadkov po zemi nie je veľa.
Predstavoval som si ho celkom inak. Vysvietený, oceľový, alebo presklený, dominujúci široko-ďaleko. Namiesto toho som v jednom momente z ostrého uhla zazrel mierne okrúhlu budovu vo výške okolitých domov, dokonca aj materiál a hnedá farba boli podobné. Až v tesnej blízkosti sa otvorila hĺbka a šírka. Štyridsať rokov po iniciačnom zážitku s Tehelným poľom stojím pred legendárnym Nou Camp.
Neviem, ako to organizátori robia, ale desaťtisíce ľudí sa cez vstupné turnikety a kontroly dostali absolútne hladko. Aj bránou do príslušného sektora prechádzam bez tlačenice. Až tu je jasné, prečo je budova štadióna opticky nízka. V jej vnútri nasleduje viacero dlhých schodísk smerom dolu, trávnik je hlboko pod úrovňou okolitych ciest. Nou Camp je vlastne slávna jama.
Postupne začínam rozumieť tomu, prečo je návšteva futbalu v Barcelone aj kultúrnym zážitkom. Ako zostupujeme murovanými schodiskami, jednotlivé úrovne hľadiska lemujú priestranné chodby s bufetmi, stánkami, a suvenírmi. Na zápase je 90-tisíc ľudí, ale na všetko sa čaká iba nejaké dve či tri minúty. Na toalety ani toľko.
Keď vchádzam do arény, k miestu ma s úsmevom naviguje sympatická dobrovoľníčka. Na sedadle je pripravená veľká vlajka FC, odhadujem, že je ich takto po sedadlách rozmiestnených okolo 30-tisíc. Ľudia naokolo sa zdravia, niektorí sa fotia, pre Stredoeurópana sú podozrivo milí a veselí. Celý štadión zaspieva hymnu Bluegranas, les vlajok a šálov je úchvatný. Potom ešte hymna Champions League, podanie rúk, a zápas najlepších futbalistov sveta sa začína.
Sedím presne pri stredovej čiare, asi 15 metrov od trávnika. Luxus raz za život. Ako prvé mi z tej blízkosti udrú do očí obrie postavy troch Citizens: dvoch stopérov a najmä Yayu Tourého, ktorého pohyb a rádius je očarujúci. Po zápase mi však Marcel Merčiak správne napísal, že mužom Citizens a asi aj celého zápasu bol vynikajúco brániaci Company. Ja som si ešte všimol krásne spracovanie ťažkých lôpt od striedajúceho Džeka a jeho elegantné hlavičky.
Ale o chvíľu už vidím aj to, prečo každý víkend a každú druhú stredu trávim dve hodiny pred obrazovkou. Hneď pred očami mi na minipriestore dribluje a mení smer geniálny Iniesta, a robí to tak ako nikto. Tohto hráča mám špeciálne v obľube, pretože je okrem iného aj férový. V zápase schytal najviac tvrdých faulov, ale vždy vstal, podal si s faulujúcim súperom ruku a neoplácal. Fair Andres.
Druhý vrchol je Jordi Alba. Neuveriteľná rýchlosť a súčasne predvídavosť. Niečo ako Pivarník proti tej českej oceliarskej „vesnici". Nemá strelu Roberta Carlosa ani eleganciu Maldiniho, ale ľudia tu jeho energiu milujú.
No a potom sa už ukáže aj malý veľký Leo. Je to prvý svetový hráč desaťročia, na ktorého si môžem takmer siahnuť. Aj v televízii je to úchvatné, ale naživo ešte o čosi viac – také vedenie lopty v absolútnej rýchlosti tesne pri nohe nemal zrejme v histórii nikto, a aj jeho dokonalá kľučka a potom uhol prihrávky mimo zákonov fyziky sú skôr umením ako športom. Akoby mimochodom dal gól a žrď, ale o to až tak nešlo. Messi dáva viac. A pritom pri rozcvičke som ho takmer prehliadol. Dvadsať minút nenápadne vyklusával, občas sa dotkol lopty, občas s niekým zažartoval, v klubovej mikine pôsobil zakríknuto, takmer ako podávač lopty. Ale potom prišiel hvizd, a mátoha sa zmenila na nezastaviteľnú genialitu. Toto fakt nie je iba šport, toto je občas podobné tónu hoboja a občas farbám impresionistov.
Samostatnou kapitolou sú miestni diváci. Ono to vlastne nie sú diváci, ale skôr príslušníci svojského náboženstva. Lístky sú v rozpätí od 50 do 200 eur, ale cena akosi nehrá rolu. Kríza-nekríza, na futbal je vždy. Jednotlivých hráčov povzbudzuje 90-tisícový zbor po mene, a to pri každej akcii, vytlieskavajú aj všetkých náhradníkov. A lídri sú oltárne ikony. Možno iba katalánska rodina prebíja túto vášeň. Možno.
Hody vrcholia. Nou Camp slastne víta postup, znie zborová hymna, zdieľané šťastie je hmatateľné. Úplne posledné slovo dostáva organizačný talent – už po 20 minútach je štadión aj jeho okolie pokojné.
Zažil som svetový futbal a podmanivú futbalovú kultúru.
Postupne som si, samozrejme, na zázrak zvykol. Chodil som na každý zápas, takže dresy akoby trochu vybledli, všimol som si tiež, že na párky je vždy obrovský rad, kofola je občas teplá a dokonca aj božský Vencel raz pustil lacný gól. Ale čaro hry a atmosféra štadióna ma už nepustili. Stal som sa celoživotným fanúšikom.
Spomenul som si na tieto začiatky vo chvíli, keď som 12. marca okolo obeda na Plaza Catalunya míňal stovky celoživotných fanúšikov Manchesteru City. Ústredné námestie aj priľahlá Rambla patrili v to popoludnie iba im. Väčšina v bledomodrom, niektorí v nálade, všetci v očakávaní, ktoré som poznal od môjho zápasu proti Frýdku Místku. Oni však očakávali Barcelonu.
Dve hodiny pred výkopom už mizli všetci v metre. Tisíce a tisíce Citizens stáli disciplinovane v radoch pred automatmi s lístkami, čas si krátili najmä klubovou hymnou. Časy obávaných britstkých rowdies sú zabudnuté, Barcelončania ochotne ukazovali cestu a s pochopením robili cudzincom miesto v napchatých a hlučných vozňoch.
Cieľová stanica je vo štvrti, ktorá je ako naše lepšie sídlisko. Dav sa v päťstupoch vydáva naslepo smerom, ako tí z predošlého vlaku. Na prízemí činžiakov, lemujúcich cestu, sa postupne zvyšuje hustota krčiem, a je v nich čoraz viac zákazníkov. Ideme teda dobre. Zvyšuje sa hluk, ale nie agresivita, dokonca ani odpadkov po zemi nie je veľa.
Predstavoval som si ho celkom inak. Vysvietený, oceľový, alebo presklený, dominujúci široko-ďaleko. Namiesto toho som v jednom momente z ostrého uhla zazrel mierne okrúhlu budovu vo výške okolitých domov, dokonca aj materiál a hnedá farba boli podobné. Až v tesnej blízkosti sa otvorila hĺbka a šírka. Štyridsať rokov po iniciačnom zážitku s Tehelným poľom stojím pred legendárnym Nou Camp.
Neviem, ako to organizátori robia, ale desaťtisíce ľudí sa cez vstupné turnikety a kontroly dostali absolútne hladko. Aj bránou do príslušného sektora prechádzam bez tlačenice. Až tu je jasné, prečo je budova štadióna opticky nízka. V jej vnútri nasleduje viacero dlhých schodísk smerom dolu, trávnik je hlboko pod úrovňou okolitych ciest. Nou Camp je vlastne slávna jama.
Postupne začínam rozumieť tomu, prečo je návšteva futbalu v Barcelone aj kultúrnym zážitkom. Ako zostupujeme murovanými schodiskami, jednotlivé úrovne hľadiska lemujú priestranné chodby s bufetmi, stánkami, a suvenírmi. Na zápase je 90-tisíc ľudí, ale na všetko sa čaká iba nejaké dve či tri minúty. Na toalety ani toľko.
Keď vchádzam do arény, k miestu ma s úsmevom naviguje sympatická dobrovoľníčka. Na sedadle je pripravená veľká vlajka FC, odhadujem, že je ich takto po sedadlách rozmiestnených okolo 30-tisíc. Ľudia naokolo sa zdravia, niektorí sa fotia, pre Stredoeurópana sú podozrivo milí a veselí. Celý štadión zaspieva hymnu Bluegranas, les vlajok a šálov je úchvatný. Potom ešte hymna Champions League, podanie rúk, a zápas najlepších futbalistov sveta sa začína.
Sedím presne pri stredovej čiare, asi 15 metrov od trávnika. Luxus raz za život. Ako prvé mi z tej blízkosti udrú do očí obrie postavy troch Citizens: dvoch stopérov a najmä Yayu Tourého, ktorého pohyb a rádius je očarujúci. Po zápase mi však Marcel Merčiak správne napísal, že mužom Citizens a asi aj celého zápasu bol vynikajúco brániaci Company. Ja som si ešte všimol krásne spracovanie ťažkých lôpt od striedajúceho Džeka a jeho elegantné hlavičky.
Ale o chvíľu už vidím aj to, prečo každý víkend a každú druhú stredu trávim dve hodiny pred obrazovkou. Hneď pred očami mi na minipriestore dribluje a mení smer geniálny Iniesta, a robí to tak ako nikto. Tohto hráča mám špeciálne v obľube, pretože je okrem iného aj férový. V zápase schytal najviac tvrdých faulov, ale vždy vstal, podal si s faulujúcim súperom ruku a neoplácal. Fair Andres.
Druhý vrchol je Jordi Alba. Neuveriteľná rýchlosť a súčasne predvídavosť. Niečo ako Pivarník proti tej českej oceliarskej „vesnici". Nemá strelu Roberta Carlosa ani eleganciu Maldiniho, ale ľudia tu jeho energiu milujú.
No a potom sa už ukáže aj malý veľký Leo. Je to prvý svetový hráč desaťročia, na ktorého si môžem takmer siahnuť. Aj v televízii je to úchvatné, ale naživo ešte o čosi viac – také vedenie lopty v absolútnej rýchlosti tesne pri nohe nemal zrejme v histórii nikto, a aj jeho dokonalá kľučka a potom uhol prihrávky mimo zákonov fyziky sú skôr umením ako športom. Akoby mimochodom dal gól a žrď, ale o to až tak nešlo. Messi dáva viac. A pritom pri rozcvičke som ho takmer prehliadol. Dvadsať minút nenápadne vyklusával, občas sa dotkol lopty, občas s niekým zažartoval, v klubovej mikine pôsobil zakríknuto, takmer ako podávač lopty. Ale potom prišiel hvizd, a mátoha sa zmenila na nezastaviteľnú genialitu. Toto fakt nie je iba šport, toto je občas podobné tónu hoboja a občas farbám impresionistov.
Samostatnou kapitolou sú miestni diváci. Ono to vlastne nie sú diváci, ale skôr príslušníci svojského náboženstva. Lístky sú v rozpätí od 50 do 200 eur, ale cena akosi nehrá rolu. Kríza-nekríza, na futbal je vždy. Jednotlivých hráčov povzbudzuje 90-tisícový zbor po mene, a to pri každej akcii, vytlieskavajú aj všetkých náhradníkov. A lídri sú oltárne ikony. Možno iba katalánska rodina prebíja túto vášeň. Možno.
Hody vrcholia. Nou Camp slastne víta postup, znie zborová hymna, zdieľané šťastie je hmatateľné. Úplne posledné slovo dostáva organizačný talent – už po 20 minútach je štadión aj jeho okolie pokojné.
Zažil som svetový futbal a podmanivú futbalovú kultúru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.