Takže, ako je to s právami a povinnosťami jednotlivca v rámci modernej spoločnosti? Pretože tu nejde, samozrejme, len o povinné očkovanie. Podobné otázky by sme mohli položiť o mnohých iných veciach. Napríklad o zákazoch fajčenia, obmezení rýchlosti alebo regulatívoch územných plánov na stavby.
Čo majú tieto veci spoločné? Fajčenie, extrémna rýchlosť či neočkovanie predstavujú takzvané externality a príslušné príkazy či zákazy určujú vlastnícke práva v prípade externalít. Externalita patrí k fundamentálnym pojmom ekonomickej teórie. Nepatrí však (možno aj na škodu veci) do všeobecného vzdelania, a tak ju treba predstaviť.
Mikroekonómia – jeden z pilierov ekonomickej teórie – vníma racionálneho jedinca ako spotrebiteľa, ktorý v rámci svojich možností (daných predovšetkým jeho peňaženkou) volí takú skladbu svojej spotreby, aby dosiahol najväčší úžitok. Čo presne je úžitkom, to tu teraz nebudeme presne vysvetľovať, obmedzíme sa na to, že pre fajčiara je ním fajčenie, pre agresívneho majiteľa silného auta rýchlosť, pre investora objem stavby. Pre občana, ktorý sa rozhoduje či očkovať (seba alebo člena rodiny) je to zdravotná bezpečnosť (opak zdravotného rizika).
Hodnotový systém, predstavovaný mierou úžitku, je výsostne individuálny. Všetko, čo prináša jedincovi úžitok, nazýva ekonómia statkom. Lenže väčšina jedincov v našom type spoločnosti nie sú osamelí lazníci, a teda užívanie statku jedným jedincom (napríklad fajčenie), môže úžitok iného znižovať (lebo ten má rád čistý vzduch bez cigaretového či cigarového zápachu). Podobne, ak majiteľ auta zvyšuje svoj úžitok rýchlou jazdou, inému znižuje úžitok, lebo ho ohrozuje. Investor zasa objemom stavby môže susedovi obmedziť svetlo. Toto ekonómia nazýva externalitou.
Nebola by to ekonómia, keby nepripustila obchodovanie so statkami medzi jedincami. S cieľom, aby v spoločenstve prišlo k rovnováhe, to jest aby požiadavky každého jej člena boli uspokojené. Na prvý pohľad je to nemožné, ale model jarmoku, pochádzajúci od francúzskeho ekonóma Leona Walrasa z prelomu 19. a 20. storočia vraví, že to možné je (asi o polstoročie neskôr to Arrow a Debreu za presne definovaných predpokladov skutočne rigorózne dokázali).
V spomínanom modeli jarmočníci ponúkajú statky, ktoré na jarmok donesú a za prostriedky, ktoré utŕžia, si zakúpia statky, ktoré potrebujú. V rovnováhe sú všetci spokojní. Ako je to možné? Klasická ekonómia verí, že to vyrieši „neviditeľná ruka trhu“, ktorú teória personifikuje ako „spoločenského plánovača“. Dopyt po tom-ktorom statku totiž spravidla s jeho cenou klesá, a tak tá ruka vytvorí také ceny, že dopyt po každom zo statkov sa akurát rovná jeho ponuke.
.vlastnícke práva
Jedným z obmedzujúcich predpokladov rovnováhy je však absencia externalít. Lenže ak človek nežije ako Robinson na pustom ostrove, externalitám sa nedá vyhnúť. Značí to, že spoločenstvo v skutočnosti nemôže dospieť k rovnováhe? Vôbec nie. A je k tomu potrebná iba jedna vec – aby boli definované vlastnícke práva.
Napríklad v prípade fajčenia nie je nejako prirodzene zrejmé, aký je pomer práva na fajčenie a práva na čistý vzduch. Musí ich teda definovať vrchnosť a tým aj obmedziť práva majiteľa užívať si svoj majetok vo forme cigariet. Na príklade fajčiarskych vozňov vo vlaku je najlepšie vidieť, ako sa postupne posúvali vlastnícke práva od jediného nefajčiarskeho vozňa až po úplný zákaz fajčenia. Preto nemožno zákazy fajčenia, obmedzenia rýchlosti, ani regulatívy územného plánu považovať za zásah do vlastníckych práv majiteľov.
Špecifickým prípadom externality je „tragedy of the commons“, ako tento všadeprítomný fenomén pred bezmála polstoročím pomenoval Hardin. A napriek tomu, že oň zakopávame na každom kroku, nemá dosiaľ ustálený preklad do slovenčiny. Preto som si dovolil pomôcť si ruštinou a nazvať ho tragédiou občiny.
Základným modelom je spoločný pasienok, na ktorom jednotliví pastieri – majitelia stád –nezávislo pasú svoje stáda. Najväčší spoločný úžitok z pastvy sa dosahuje pri určitej veľkosti celkového stáda. Keď sa táto veľkosť prekročí, úžitok začne klesať. Ak má stádo jedného majiteľa a ten je rozumný, bude stádo na tejto veľkosti udržovať. Ale ak je pastierov veľa, potom jednotliví pastieri nemajú predstavu o celkovom prospechu a snažia sa len o svoj osobný úžitok. Jednoduchá matematika dáva, že budú pásť viac, než je prospešné. A keby to nerobili, doplatili by na to, lebo ich partneri to robiť budú. Ak vám to pripomína Nashovu väzňovu dilemu, ste na dobrej stope.
Takéto snaženie každého jednotlivého pastiera je externalitou pre všetkých ostatných, pretože výsledkom je, že sa pasie viac než treba. Ba dokonca, ak je pastierov veľmi veľa, môže to pasienok úplne zničiť. A to nie je nijaký akademický príklad alebo nevinná fikcia. V histórii je príkladov viac než dosť – stačí si spomenúť na Mezopotámiu, Veľkonočný ostrov, Sahel, alebo vylovené moria. Práve preto treba veľmi oceniť Máriu Teréziu, ktorá bezmála pred tristo rokmi položila základy urbáru, v ktorom sú vlastnícke práva majiteľov precízne definované.
Externality typu tragédia občiny sú v našom živote všadeprítomné, ich prejavmi sú napríklad hory odpadu, prepchaté cesty, alebo drancovanie pralesov. Jednoducho všetko, kde je na mieste pýtať sa: Čo keby to takto urobili všetci?
Sem patrí aj očkovanie. Na rozdiel od pasienka, kde veľkosť stáda predstavuje pre pastiera celú škálu volieb (tých veľkostí), má v prípade očkovania jedinec voľby iba dve – očkovať (sa) alebo nie.
Úžitok jednotlivca predstavuje v jednom aj druhom prípade miera jeho zdravotných rizík (vlastne jeho záporná hodnota, lebo jedinec sa snaží urobiť riziko čo možno najmenším). Vyjadriť túto mieru číselne nie je celkom jednoduchá úloha a dosiaľ som nič také nevidel. Ale nie je to zas ani úloha neriešiteľná. V princípe by to bol súčin troch čísel: miery široko chápaných nákladov na následky ochorení, pravdepodobnosti ich výskytu v prípade ochorenia a pravdepodobnosti samotného ochorenia – nakazenia. Keďže dnes je známe, že aj samotné očkovanie nie je bez rizík, racionálny jedinec zvažuje možnosti očkovať/neočkovať a zvolí si tú, pri ktorej mu subjektívne vnímaná miera rizika vychádza menšia.
.čo je tu externalitou?
Pri treťom z faktorov, čiže pri pravdepodobnosti nákazy, však má občan tendenciu celkom ignorovať skutočnosť, že táto pravdepodobnosť závisí veľmi silno od toho, aká časť populácie je zaočkovaná. A že jeho rozhodnutie neočkovať sa má v sebe prvok sebeckosti – je pre zvyšok popluácie externalitou. Zvyšuje totiž pravdepodobnosť nákazy a tým aj mieru rizika jeho členov. Inými slovami, znižuje úžitok ostatných členov spoločnosti.
Poučení príkladom pastierov na občine už vieme, že ak by sme ponechali otázku očkovania na rýdzo osobné rozhodnutie, nebolo by to pre spoločnosť – ani pre jedincov, ktorých sa to týka – to najlepšie. Napokon, dnes niečo také skutočne pozorujeme. V krajinách, v ktorých očkovanosť v dôsledku zrušenia jej povinnosti poklesla, sa niektoré choroby, o ktorých už nebolo počuť, opäť vracajú. A preto je legitímne, ak vrchnosť očkovanie reguluje. Pravdaže, jej povinnosťou je robiť to racionálne. Tak, aby riziká pre členov spoločenstva boli čo najmenšie.
Ale je tu ešte jeden argument, ktorý nemožno celkom ignorovať: Aký už vplyv na nákazlivosť v miliónovej populácii môže mať, keď sa ja ako jeden človiečik vyhnem očkovaniu? Naozaj, k tomu, aby sa choroba rozšírila, treba, aby počet infikovaných dosiahol určitú prahovú hodnotu. Tá sa odhadnúť dá. Ale očkovať až vtedy, keď sa dosiahne táto hranica by bolo neskoro.
.je povinné očkovanie jediným riešením?
V princípe nie. Rýdzo technicky, na zabezpečenie toho, aby sa riziko ochorenia udržalo pod prahovou hodnotou stačí, aby bola očkovaná primeraná časť populácie. Matematická epidemiológia má prostriedky na to, aby túto primeranú časť spočítala. Lenže problém je politický: ako urobiť výber tých, čo sa majú očkovať – a niesť riziko s tým spojené – v prospech spoločnosti?
Jedným z riešení by mohlo byť žrebovanie. Nám to znie cudzo, ale v napríklad Amerike je takýto prístup rozšírenejší. Spomeňme si, že za vietnamskej vojny boli do armády povolávaní branci žrebovaním a bola to pre nich otázka života a smrti. Pravdaže, dôveru k žrebovaniu v sotva možno očakávať v krajine, kde sa nijaké pravidlo nezavedie skôr, kým sa nevyrieši, ako ho vyvolení budú môcť obchádzať.
Lákavú možnosť ponúka Walrasova myšlienka – a tou by v tomto prípade bolo, že občan, ktorý odmietne očkovanie, musí za to zaplatiť. Nie ako pokutu, ale ako poplatok za to, že udržanie rizika nákazy na spoločensky prijateľnej miere za neho nesú iní. Výhodou tohto riešenia je, že dáva priestor na individuálnu škálu vnímania rizika. Na druhej strane, nechcel by som byť v koži spoločenského plánovača. Stanoviť výšku poplatkov tak, aby sa zaočkovala potrebná časť populácie, by bolo veľmi ťažké, lebo by to vyžadovalo individuálne predstavy rizík. A tie, ako už vieme z výsledkov Kahnemanna a Tverského, sú ďaleko od racionálnych.
Takže v prípade mnohých chorôb by potrebná miera očkovania vyšla taká vysoká, že by reálne asi predsa len nezostala iná možnosť, ako očkovať povinne.
Autor je matematik.
Čo majú tieto veci spoločné? Fajčenie, extrémna rýchlosť či neočkovanie predstavujú takzvané externality a príslušné príkazy či zákazy určujú vlastnícke práva v prípade externalít. Externalita patrí k fundamentálnym pojmom ekonomickej teórie. Nepatrí však (možno aj na škodu veci) do všeobecného vzdelania, a tak ju treba predstaviť.
Mikroekonómia – jeden z pilierov ekonomickej teórie – vníma racionálneho jedinca ako spotrebiteľa, ktorý v rámci svojich možností (daných predovšetkým jeho peňaženkou) volí takú skladbu svojej spotreby, aby dosiahol najväčší úžitok. Čo presne je úžitkom, to tu teraz nebudeme presne vysvetľovať, obmedzíme sa na to, že pre fajčiara je ním fajčenie, pre agresívneho majiteľa silného auta rýchlosť, pre investora objem stavby. Pre občana, ktorý sa rozhoduje či očkovať (seba alebo člena rodiny) je to zdravotná bezpečnosť (opak zdravotného rizika).
Hodnotový systém, predstavovaný mierou úžitku, je výsostne individuálny. Všetko, čo prináša jedincovi úžitok, nazýva ekonómia statkom. Lenže väčšina jedincov v našom type spoločnosti nie sú osamelí lazníci, a teda užívanie statku jedným jedincom (napríklad fajčenie), môže úžitok iného znižovať (lebo ten má rád čistý vzduch bez cigaretového či cigarového zápachu). Podobne, ak majiteľ auta zvyšuje svoj úžitok rýchlou jazdou, inému znižuje úžitok, lebo ho ohrozuje. Investor zasa objemom stavby môže susedovi obmedziť svetlo. Toto ekonómia nazýva externalitou.
Nebola by to ekonómia, keby nepripustila obchodovanie so statkami medzi jedincami. S cieľom, aby v spoločenstve prišlo k rovnováhe, to jest aby požiadavky každého jej člena boli uspokojené. Na prvý pohľad je to nemožné, ale model jarmoku, pochádzajúci od francúzskeho ekonóma Leona Walrasa z prelomu 19. a 20. storočia vraví, že to možné je (asi o polstoročie neskôr to Arrow a Debreu za presne definovaných predpokladov skutočne rigorózne dokázali).
V spomínanom modeli jarmočníci ponúkajú statky, ktoré na jarmok donesú a za prostriedky, ktoré utŕžia, si zakúpia statky, ktoré potrebujú. V rovnováhe sú všetci spokojní. Ako je to možné? Klasická ekonómia verí, že to vyrieši „neviditeľná ruka trhu“, ktorú teória personifikuje ako „spoločenského plánovača“. Dopyt po tom-ktorom statku totiž spravidla s jeho cenou klesá, a tak tá ruka vytvorí také ceny, že dopyt po každom zo statkov sa akurát rovná jeho ponuke.
.vlastnícke práva
Jedným z obmedzujúcich predpokladov rovnováhy je však absencia externalít. Lenže ak človek nežije ako Robinson na pustom ostrove, externalitám sa nedá vyhnúť. Značí to, že spoločenstvo v skutočnosti nemôže dospieť k rovnováhe? Vôbec nie. A je k tomu potrebná iba jedna vec – aby boli definované vlastnícke práva.
Napríklad v prípade fajčenia nie je nejako prirodzene zrejmé, aký je pomer práva na fajčenie a práva na čistý vzduch. Musí ich teda definovať vrchnosť a tým aj obmedziť práva majiteľa užívať si svoj majetok vo forme cigariet. Na príklade fajčiarskych vozňov vo vlaku je najlepšie vidieť, ako sa postupne posúvali vlastnícke práva od jediného nefajčiarskeho vozňa až po úplný zákaz fajčenia. Preto nemožno zákazy fajčenia, obmedzenia rýchlosti, ani regulatívy územného plánu považovať za zásah do vlastníckych práv majiteľov.
Špecifickým prípadom externality je „tragedy of the commons“, ako tento všadeprítomný fenomén pred bezmála polstoročím pomenoval Hardin. A napriek tomu, že oň zakopávame na každom kroku, nemá dosiaľ ustálený preklad do slovenčiny. Preto som si dovolil pomôcť si ruštinou a nazvať ho tragédiou občiny.
Základným modelom je spoločný pasienok, na ktorom jednotliví pastieri – majitelia stád –nezávislo pasú svoje stáda. Najväčší spoločný úžitok z pastvy sa dosahuje pri určitej veľkosti celkového stáda. Keď sa táto veľkosť prekročí, úžitok začne klesať. Ak má stádo jedného majiteľa a ten je rozumný, bude stádo na tejto veľkosti udržovať. Ale ak je pastierov veľa, potom jednotliví pastieri nemajú predstavu o celkovom prospechu a snažia sa len o svoj osobný úžitok. Jednoduchá matematika dáva, že budú pásť viac, než je prospešné. A keby to nerobili, doplatili by na to, lebo ich partneri to robiť budú. Ak vám to pripomína Nashovu väzňovu dilemu, ste na dobrej stope.
Takéto snaženie každého jednotlivého pastiera je externalitou pre všetkých ostatných, pretože výsledkom je, že sa pasie viac než treba. Ba dokonca, ak je pastierov veľmi veľa, môže to pasienok úplne zničiť. A to nie je nijaký akademický príklad alebo nevinná fikcia. V histórii je príkladov viac než dosť – stačí si spomenúť na Mezopotámiu, Veľkonočný ostrov, Sahel, alebo vylovené moria. Práve preto treba veľmi oceniť Máriu Teréziu, ktorá bezmála pred tristo rokmi položila základy urbáru, v ktorom sú vlastnícke práva majiteľov precízne definované.
Externality typu tragédia občiny sú v našom živote všadeprítomné, ich prejavmi sú napríklad hory odpadu, prepchaté cesty, alebo drancovanie pralesov. Jednoducho všetko, kde je na mieste pýtať sa: Čo keby to takto urobili všetci?
Sem patrí aj očkovanie. Na rozdiel od pasienka, kde veľkosť stáda predstavuje pre pastiera celú škálu volieb (tých veľkostí), má v prípade očkovania jedinec voľby iba dve – očkovať (sa) alebo nie.
Úžitok jednotlivca predstavuje v jednom aj druhom prípade miera jeho zdravotných rizík (vlastne jeho záporná hodnota, lebo jedinec sa snaží urobiť riziko čo možno najmenším). Vyjadriť túto mieru číselne nie je celkom jednoduchá úloha a dosiaľ som nič také nevidel. Ale nie je to zas ani úloha neriešiteľná. V princípe by to bol súčin troch čísel: miery široko chápaných nákladov na následky ochorení, pravdepodobnosti ich výskytu v prípade ochorenia a pravdepodobnosti samotného ochorenia – nakazenia. Keďže dnes je známe, že aj samotné očkovanie nie je bez rizík, racionálny jedinec zvažuje možnosti očkovať/neočkovať a zvolí si tú, pri ktorej mu subjektívne vnímaná miera rizika vychádza menšia.
.čo je tu externalitou?
Pri treťom z faktorov, čiže pri pravdepodobnosti nákazy, však má občan tendenciu celkom ignorovať skutočnosť, že táto pravdepodobnosť závisí veľmi silno od toho, aká časť populácie je zaočkovaná. A že jeho rozhodnutie neočkovať sa má v sebe prvok sebeckosti – je pre zvyšok popluácie externalitou. Zvyšuje totiž pravdepodobnosť nákazy a tým aj mieru rizika jeho členov. Inými slovami, znižuje úžitok ostatných členov spoločnosti.
Poučení príkladom pastierov na občine už vieme, že ak by sme ponechali otázku očkovania na rýdzo osobné rozhodnutie, nebolo by to pre spoločnosť – ani pre jedincov, ktorých sa to týka – to najlepšie. Napokon, dnes niečo také skutočne pozorujeme. V krajinách, v ktorých očkovanosť v dôsledku zrušenia jej povinnosti poklesla, sa niektoré choroby, o ktorých už nebolo počuť, opäť vracajú. A preto je legitímne, ak vrchnosť očkovanie reguluje. Pravdaže, jej povinnosťou je robiť to racionálne. Tak, aby riziká pre členov spoločenstva boli čo najmenšie.
Ale je tu ešte jeden argument, ktorý nemožno celkom ignorovať: Aký už vplyv na nákazlivosť v miliónovej populácii môže mať, keď sa ja ako jeden človiečik vyhnem očkovaniu? Naozaj, k tomu, aby sa choroba rozšírila, treba, aby počet infikovaných dosiahol určitú prahovú hodnotu. Tá sa odhadnúť dá. Ale očkovať až vtedy, keď sa dosiahne táto hranica by bolo neskoro.
.je povinné očkovanie jediným riešením?
V princípe nie. Rýdzo technicky, na zabezpečenie toho, aby sa riziko ochorenia udržalo pod prahovou hodnotou stačí, aby bola očkovaná primeraná časť populácie. Matematická epidemiológia má prostriedky na to, aby túto primeranú časť spočítala. Lenže problém je politický: ako urobiť výber tých, čo sa majú očkovať – a niesť riziko s tým spojené – v prospech spoločnosti?
Jedným z riešení by mohlo byť žrebovanie. Nám to znie cudzo, ale v napríklad Amerike je takýto prístup rozšírenejší. Spomeňme si, že za vietnamskej vojny boli do armády povolávaní branci žrebovaním a bola to pre nich otázka života a smrti. Pravdaže, dôveru k žrebovaniu v sotva možno očakávať v krajine, kde sa nijaké pravidlo nezavedie skôr, kým sa nevyrieši, ako ho vyvolení budú môcť obchádzať.
Lákavú možnosť ponúka Walrasova myšlienka – a tou by v tomto prípade bolo, že občan, ktorý odmietne očkovanie, musí za to zaplatiť. Nie ako pokutu, ale ako poplatok za to, že udržanie rizika nákazy na spoločensky prijateľnej miere za neho nesú iní. Výhodou tohto riešenia je, že dáva priestor na individuálnu škálu vnímania rizika. Na druhej strane, nechcel by som byť v koži spoločenského plánovača. Stanoviť výšku poplatkov tak, aby sa zaočkovala potrebná časť populácie, by bolo veľmi ťažké, lebo by to vyžadovalo individuálne predstavy rizík. A tie, ako už vieme z výsledkov Kahnemanna a Tverského, sú ďaleko od racionálnych.
Takže v prípade mnohých chorôb by potrebná miera očkovania vyšla taká vysoká, že by reálne asi predsa len nezostala iná možnosť, ako očkovať povinne.
Autor je matematik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.