Dvadsiate piate výročie je niečo, čo vraj treba osláviť. Alebo aspoň si to pripomenúť. Nie som milovník výročí. Pochopiteľne, od útleho detstva sme vždy oslavovali nejaké výročie. Oficiálne, s patričnou pompou. Povstanie. Pamätám si oslavy piateho výročia pod Zvolenským zámkom. Gottwald, Široký, Zápotocký, všetci.
A k tomu prvé vystúpenie SĽUK-u. V tom čase jeden z povstaleckých veliteľov Alexander Korda, priateľ našej rodiny, už vo väzení. Každú chvíľu sa oslavovala Veľká októbrová revolúcia, naozaj každú chvíľu, nielen raz do roka. Zato raz do roka 28. október. Ale nie ako deň vzniku ČSR. Ako Deň znárodnenia. Takisto Víťazný február. A vôbec. Šlo to pekne na nervy. Takže výročia mojej generácii neprirástli k srdcu. Lenže teraz, čo čert nechcel, ocitol som sa v tom až po uši. Pred pár rokmi sme s Julom Satinským oslávili štyridsať rokov našej spolupráce za asistencie Jara Filipa. A dnes? Julo a Jaro tu už nie sú a mne prischli oslavy dvadsiateho piateho výročia Štúdia L+S. S tým priestorom je zvláštnym spôsobom spojený celý môj profesionálny život.
V päťdesiatom deviatom sme tam s Julom začínali na Mládežníckych predpoludniach. Potom sme hosťovali vo vtedajšej Tatra revue, ktorú sme opustili v šesťdesiatom druhom, aby sme sa do tohto divadla vrátili o dvadsať rokov, v osemdesiatom druhom, ako do novootvoreného Štúdia S. A odvtedy som tam dodnes. Dvadsaťpäť rokov – tak dlho som nikdy nikde nepracoval. Ten priestor má svoju minulosť. Okrem Tatra revue tam voľakedy po vojne bol boxerský ring a pravidelné turnaje každú nedeľu dopoludnia. Pamätám sa, ako borec Švarko nastúpil do ringu, v druhom rohu jeho súper, gong, obaja šli do stredu, keď sa k sebe priblížili, Švarko udrel, súper padol a bolo po zápase. Taký bleskový knockout dovtedy ani odvtedy nikto nevidel. V Tatre vystupovali aj kúzelníci. Vtedy slávni Collini a Karlini. Collini nechal v závere svojho programu zmiznúť asi dvadsať divákov. Prišli na scénu dobrovoľne, prikryl ich plachtou a už ich nebolo. Ktovie, kde sú. Či sú zdraví, ako sa im darí. Či ich ešte niekedy niekto videl. Nevedno. Collini bol macher. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi Štefan Ladižinský odštartoval Štúdio S. „S“ znamenalo – Slovkoncert. Bola to scéna tejto agentúry. A ako prvá, azda v celom socialistickom bloku, agentážna. Teda, nemala svoj vlastný súbor, herci boli platení od predstavenia. Takže nikto nemohol brať plat, ak nehral, tak ako to často bolo v oficiálnych divadlách. V osemdesiatych rokoch Blízke stretnutia, Poetická lýra, projekty Agnesa Snopka, dosť jasný underground. Hosťovanie Ypsilonky, v hľadisku Alexander Dubček, rozhorčený článok v Pravde, divadlo na odstrel. Ale divadlo vydržalo, režim nie. A už pomaly deväť rokov je Štúdio L+S súkromným divadlom. Sen, ktorý sme si s Julom splnili. Síce trochu neskoro, ale predsa. Takže, priatelia, myslím na vás. Na zdravie.
A k tomu prvé vystúpenie SĽUK-u. V tom čase jeden z povstaleckých veliteľov Alexander Korda, priateľ našej rodiny, už vo väzení. Každú chvíľu sa oslavovala Veľká októbrová revolúcia, naozaj každú chvíľu, nielen raz do roka. Zato raz do roka 28. október. Ale nie ako deň vzniku ČSR. Ako Deň znárodnenia. Takisto Víťazný február. A vôbec. Šlo to pekne na nervy. Takže výročia mojej generácii neprirástli k srdcu. Lenže teraz, čo čert nechcel, ocitol som sa v tom až po uši. Pred pár rokmi sme s Julom Satinským oslávili štyridsať rokov našej spolupráce za asistencie Jara Filipa. A dnes? Julo a Jaro tu už nie sú a mne prischli oslavy dvadsiateho piateho výročia Štúdia L+S. S tým priestorom je zvláštnym spôsobom spojený celý môj profesionálny život.
V päťdesiatom deviatom sme tam s Julom začínali na Mládežníckych predpoludniach. Potom sme hosťovali vo vtedajšej Tatra revue, ktorú sme opustili v šesťdesiatom druhom, aby sme sa do tohto divadla vrátili o dvadsať rokov, v osemdesiatom druhom, ako do novootvoreného Štúdia S. A odvtedy som tam dodnes. Dvadsaťpäť rokov – tak dlho som nikdy nikde nepracoval. Ten priestor má svoju minulosť. Okrem Tatra revue tam voľakedy po vojne bol boxerský ring a pravidelné turnaje každú nedeľu dopoludnia. Pamätám sa, ako borec Švarko nastúpil do ringu, v druhom rohu jeho súper, gong, obaja šli do stredu, keď sa k sebe priblížili, Švarko udrel, súper padol a bolo po zápase. Taký bleskový knockout dovtedy ani odvtedy nikto nevidel. V Tatre vystupovali aj kúzelníci. Vtedy slávni Collini a Karlini. Collini nechal v závere svojho programu zmiznúť asi dvadsať divákov. Prišli na scénu dobrovoľne, prikryl ich plachtou a už ich nebolo. Ktovie, kde sú. Či sú zdraví, ako sa im darí. Či ich ešte niekedy niekto videl. Nevedno. Collini bol macher. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi Štefan Ladižinský odštartoval Štúdio S. „S“ znamenalo – Slovkoncert. Bola to scéna tejto agentúry. A ako prvá, azda v celom socialistickom bloku, agentážna. Teda, nemala svoj vlastný súbor, herci boli platení od predstavenia. Takže nikto nemohol brať plat, ak nehral, tak ako to často bolo v oficiálnych divadlách. V osemdesiatych rokoch Blízke stretnutia, Poetická lýra, projekty Agnesa Snopka, dosť jasný underground. Hosťovanie Ypsilonky, v hľadisku Alexander Dubček, rozhorčený článok v Pravde, divadlo na odstrel. Ale divadlo vydržalo, režim nie. A už pomaly deväť rokov je Štúdio L+S súkromným divadlom. Sen, ktorý sme si s Julom splnili. Síce trochu neskoro, ale predsa. Takže, priatelia, myslím na vás. Na zdravie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.