.nedávno ste získali grant, ktorý sa vždy prideľuje na niečo konkrétne. O čo ste žiadali vy?
Žiadala som finančné prostriedky na požičanie huslí. V lete tohto roku sa chcem zúčastniť Kreislerovej súťaže vo Viedni a tam budem potrebovať dobré husle. O tom, že na veľkých medzinárodných súťažiach potrebuje človek naozaj dobrý nástroj, som sa presvedčila minulý rok v Maďarsku. Tam som obsadila druhé miesto a po súťaži mi predseda poroty povedal: „V skutočnosti si bola prvá, ale tvoje husle boli druhé.“
.a to boli vaše husle?
Áno, to sú vlastne prvé husle, ktoré sú naozaj moje, dovtedy som hrávala na požičaných. Vyrobili ich v jednej českej manufaktúre a my sme ich kúpili ešte v Kyjeve. Mám ich strašne rada, mám rada ich témbr. Majú veľa spoločného s mojou dušou. Preto sa s nimi nechcem rozlúčiť, nechcem ich predať, stále rozmýšľam, ako ich pre seba zachrániť. Ale potrebujem iné husle, pretože tie moje nie sú dosť silné. Na komornú hru sú dobré, ale keď hrám s orchestrom, tak tam už zjavne cítiť, že by bol potrebný silnejší tón. Ale musí to byť tón podobný, ako majú tie moje husle. Ak znie nástroj príliš inak, tak ho ani nechcem skúšať, aj keby bol hocijako dobrý.
.na ako dlho si potrebujete požičať tie dobré husle a koľko to približne bude stáť?
Na tri mesiace, aby som si na ne zvykla. A neviem presne, koľko to bude stáť, ale určite to bude niekoľko tisíc eur.
.kedy ste vlastne začali hrať?
Najprv som začala hrať na klavíri, to som mala asi tri roky. Ale keď som mala päť-šesť rokov, tak som začala prosiť mamičku, aby mi priniesla husličky. Videla som v telke taký detský orchester a strašne sa mi to zapáčilo. Mamička je učiteľka klavíra, ale napokon mi tie husličky priniesla a myslela, že to bude len tak pre zábavu. Ale ja už som pri nich zostala. Začala som v Ľvove chodiť do jedenásťročnej školy, ktorá je akýmsi spojením umeleckej školy a konzervatória – na Slovensku taký typ školy nie je. Potom som prestúpila na podobnú školu do Kyjeva a ešte neskôr do Bratislavy na konzervatórium, kde teraz maturujem.
.to ste sa sťahovali kvôli rodičom?
Nie, to bolo naopak, rodičia sa sťahovali kvôli mne. A som za to veľmi vďačná, za všetku tú podporu. Ja, ak som chcela hudobne rásť, tak som vždy potrebovala po čase zmeniť školu a profesora. Štyri roky v Ľvove, päť v Kyjeve a dva v Bratislave – každý profesor bol pre mňa dobrý v tom období, keď som k nemu chodila, každý mi dal niečo nové. Bratislava navyše poskytuje väčšie možnosti a ľudia si tu vážia umenie viac ako v Kyjeve. Na Ukrajine je všeobecná chudoba a ľudia nemajú veľa peňazí na umenie a kultúru. A okrem toho, Bratislava je blízko Viedne, kam by som chcela ísť ďalej študovať. To je odmalička môj sen.
.a na konci toho sna je predstava sólistky?
Áno, dúfam, že to tak dopadne. Aj keď mi je jasné, že ak aj budem sólistka, tak to tak nebude vždy. Ale ja mám veľmi rada aj komornú hru. Takže mať nejaké dobré sláčikové kvarteto a cestovať s ním, to je tiež veľmi lákavá predstava. No a, samozrejme, že mám veľmi rada aj hru v orchestri. Tam hráme také výborné veci, takú dobrú hudbu, že to musí mať každý rád. Hra v orchestri, to je naozaj umelecký zážitok.
.akú hudbu hráte najradšej?
Romantizmus. Vo výtvarnom umení milujem impresionizmus a v hudbe určite romantizmus. V baroku a klasicizme musím príliš kontrolovať svoje pocity a emócie. V romantických skladbách ich tak kontrolovať nemusím. Tam ich, naopak, môžem tou hudbou, tým nástrojom, naplno vyjadriť.
.ale vy sa viete vyjadiť aj bez nástroja, dokonca aj úplne bez zvuku. Pred týmto rozhovorom sme sa dvakrát stretli pred ruským veľvyslanectvom na tichých demonštráciách proti ruskej politike voči Ukrajine. Ako prežívate celú túto situáciu?
Je mi to strašne ľúto. Mám veľa kamarátov a bývalých spolužiakov z Krymu aj z východnej Ukrajiny. A určite viem, že väčšina z nich chce žiť v Ukrajine, aj keď viacerí sa to asi dnes boja povedať nahlas. Ale zas nie všetci sa boja. Mám spolužiakov, ktorí boli na Majdane. Moja kamarátka si každý deň, keď tam išla, písala na ruku meno a číslo na svojho brata, keby sa jej niečo stalo. Počítali s tým a aj tak tam išli. A ja som na nich veľmi hrdá.
.majdan bol ešte ukrajinská záležitosť. Krym už nie je len ukrajinská záležitosť, veď preto sme protestovali pred ruským veľvyslanectvom.
Najdôležitejšie je zabrániť rozpútaniu občianskej vojny. Lebo občianska vojna je úplne najhoršia vec na svete. To, čo sa dnes deje na Ukrajine, je obrovská informačná vojna. Propaganda vykresľuje západných Ukrajincov ako fašistov a banderovcov. Tvrdia, že nútime Rusov hovoriť po ukrajinsky a podobné nezmysly. Ale myslím, že v posledných dňoch sa ľudia na Ukrajine spojili. Všetci moji spolužiaci, a to aj Rusi z východnej Ukrajiny, chcú žiť v slobodnej krajine. V skutočnosti to, čo ľudia chcú, je sloboda. Veď prečo vlastne bol celý Majdan? Tam nešlo o Európu, tam išlo o slobodu, išlo o to, aby sme sa zbavili prezidenta Janukovyča a všetkého, čo on predstavoval. Podarilo sa nám to, a teraz želáme Rusom, aby sa aj im podarilo to isté.
Žiadala som finančné prostriedky na požičanie huslí. V lete tohto roku sa chcem zúčastniť Kreislerovej súťaže vo Viedni a tam budem potrebovať dobré husle. O tom, že na veľkých medzinárodných súťažiach potrebuje človek naozaj dobrý nástroj, som sa presvedčila minulý rok v Maďarsku. Tam som obsadila druhé miesto a po súťaži mi predseda poroty povedal: „V skutočnosti si bola prvá, ale tvoje husle boli druhé.“
.a to boli vaše husle?
Áno, to sú vlastne prvé husle, ktoré sú naozaj moje, dovtedy som hrávala na požičaných. Vyrobili ich v jednej českej manufaktúre a my sme ich kúpili ešte v Kyjeve. Mám ich strašne rada, mám rada ich témbr. Majú veľa spoločného s mojou dušou. Preto sa s nimi nechcem rozlúčiť, nechcem ich predať, stále rozmýšľam, ako ich pre seba zachrániť. Ale potrebujem iné husle, pretože tie moje nie sú dosť silné. Na komornú hru sú dobré, ale keď hrám s orchestrom, tak tam už zjavne cítiť, že by bol potrebný silnejší tón. Ale musí to byť tón podobný, ako majú tie moje husle. Ak znie nástroj príliš inak, tak ho ani nechcem skúšať, aj keby bol hocijako dobrý.
.na ako dlho si potrebujete požičať tie dobré husle a koľko to približne bude stáť?
Na tri mesiace, aby som si na ne zvykla. A neviem presne, koľko to bude stáť, ale určite to bude niekoľko tisíc eur.
.kedy ste vlastne začali hrať?
Najprv som začala hrať na klavíri, to som mala asi tri roky. Ale keď som mala päť-šesť rokov, tak som začala prosiť mamičku, aby mi priniesla husličky. Videla som v telke taký detský orchester a strašne sa mi to zapáčilo. Mamička je učiteľka klavíra, ale napokon mi tie husličky priniesla a myslela, že to bude len tak pre zábavu. Ale ja už som pri nich zostala. Začala som v Ľvove chodiť do jedenásťročnej školy, ktorá je akýmsi spojením umeleckej školy a konzervatória – na Slovensku taký typ školy nie je. Potom som prestúpila na podobnú školu do Kyjeva a ešte neskôr do Bratislavy na konzervatórium, kde teraz maturujem.
.to ste sa sťahovali kvôli rodičom?
Nie, to bolo naopak, rodičia sa sťahovali kvôli mne. A som za to veľmi vďačná, za všetku tú podporu. Ja, ak som chcela hudobne rásť, tak som vždy potrebovala po čase zmeniť školu a profesora. Štyri roky v Ľvove, päť v Kyjeve a dva v Bratislave – každý profesor bol pre mňa dobrý v tom období, keď som k nemu chodila, každý mi dal niečo nové. Bratislava navyše poskytuje väčšie možnosti a ľudia si tu vážia umenie viac ako v Kyjeve. Na Ukrajine je všeobecná chudoba a ľudia nemajú veľa peňazí na umenie a kultúru. A okrem toho, Bratislava je blízko Viedne, kam by som chcela ísť ďalej študovať. To je odmalička môj sen.
.a na konci toho sna je predstava sólistky?
Áno, dúfam, že to tak dopadne. Aj keď mi je jasné, že ak aj budem sólistka, tak to tak nebude vždy. Ale ja mám veľmi rada aj komornú hru. Takže mať nejaké dobré sláčikové kvarteto a cestovať s ním, to je tiež veľmi lákavá predstava. No a, samozrejme, že mám veľmi rada aj hru v orchestri. Tam hráme také výborné veci, takú dobrú hudbu, že to musí mať každý rád. Hra v orchestri, to je naozaj umelecký zážitok.
.akú hudbu hráte najradšej?
Romantizmus. Vo výtvarnom umení milujem impresionizmus a v hudbe určite romantizmus. V baroku a klasicizme musím príliš kontrolovať svoje pocity a emócie. V romantických skladbách ich tak kontrolovať nemusím. Tam ich, naopak, môžem tou hudbou, tým nástrojom, naplno vyjadriť.
.ale vy sa viete vyjadiť aj bez nástroja, dokonca aj úplne bez zvuku. Pred týmto rozhovorom sme sa dvakrát stretli pred ruským veľvyslanectvom na tichých demonštráciách proti ruskej politike voči Ukrajine. Ako prežívate celú túto situáciu?
Je mi to strašne ľúto. Mám veľa kamarátov a bývalých spolužiakov z Krymu aj z východnej Ukrajiny. A určite viem, že väčšina z nich chce žiť v Ukrajine, aj keď viacerí sa to asi dnes boja povedať nahlas. Ale zas nie všetci sa boja. Mám spolužiakov, ktorí boli na Majdane. Moja kamarátka si každý deň, keď tam išla, písala na ruku meno a číslo na svojho brata, keby sa jej niečo stalo. Počítali s tým a aj tak tam išli. A ja som na nich veľmi hrdá.
.majdan bol ešte ukrajinská záležitosť. Krym už nie je len ukrajinská záležitosť, veď preto sme protestovali pred ruským veľvyslanectvom.
Najdôležitejšie je zabrániť rozpútaniu občianskej vojny. Lebo občianska vojna je úplne najhoršia vec na svete. To, čo sa dnes deje na Ukrajine, je obrovská informačná vojna. Propaganda vykresľuje západných Ukrajincov ako fašistov a banderovcov. Tvrdia, že nútime Rusov hovoriť po ukrajinsky a podobné nezmysly. Ale myslím, že v posledných dňoch sa ľudia na Ukrajine spojili. Všetci moji spolužiaci, a to aj Rusi z východnej Ukrajiny, chcú žiť v slobodnej krajine. V skutočnosti to, čo ľudia chcú, je sloboda. Veď prečo vlastne bol celý Majdan? Tam nešlo o Európu, tam išlo o slobodu, išlo o to, aby sme sa zbavili prezidenta Janukovyča a všetkého, čo on predstavoval. Podarilo sa nám to, a teraz želáme Rusom, aby sa aj im podarilo to isté.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.