Neverland

„Ak sa ponáhľaš, tvoje problémy sa násobia,“ varuje úradníčka svojho klienta, ktorý chce odísť čím skôr domov. Ten muž sa potí, hryzie si nechty, zatiaľ čo ona predtým, než sa čo i len dotkne klávesnice, si strihá svoje veľmi dlhé pestované nechty.  Rad za ním to sleduje s pohŕdaním. „Ďalší, ktorý si myslí, že nemá na nič čas,“ povie otrávená pani.
Žijeme v krajine, kde sa usilovnosť považuje za hrubosť, byť presný znamená byť trúfalý. Sme spomalený ostrov, kde si jedna ruka pýta povolenie od druhej, ak sa chce čo i len pohnúť. Sme ako veľký krokodíl v Karibiku, ktorý zíva a zíva a potom sa natiahne.
Ten, kto stihne za jeden deň urobiť dve veci, sa môže cítiť šťastný. Je celkom bežné, že sa nestihne ani jedna. Na každom kroku človek narazí na oznamy ako: „Dnes máme zavreté. Dezinfekcia!“ alebo „V piatok nemáme stránkové dni!“ alebo obľúbená Raulova fráza „Nenáhlime sa, ale neodpočívame.“ Zrušené, odložené, presunuté, zrušené...to sú najčastejšie slová, na ktoré človek narazí, keď niečo vybavuje.
Všetci sú ako korytnačky. Úradníci v úradoch, zamestnanci v rekreačných v centrách, aj šoféri v autobusoch. Ak to niekmu vyhovuje, je to vláda: Už tri roky máme pripojenie optickým káblom medzi Kubou a Venezuelou, ale zriadiť si doma internet je nemožné. Už dve desaťročia používame dve meny a stále nikto nezverejnil plán, ako túto ekonomickú schizofréniu odstránime. Už 54 rokov máme vládu jednej strany, ale nikde ani znamenie toho, že sa raz budeme môcť slobodne zhromažďovať. Už polstoročie zažívame zlyhania a pochybenia vlády, ale nikomu ani nenapadlo sa ospravedlniť. Ak to takto pôjde ďalej, raz náš ostrov premenujú na Neverland a hodinky a kalendáre tu budú zakázané.