Mimoriadne zasadnutie miestneho zastupiteľstva udelilo slávnemu rodákovi čestné občianstvo, bolo to pôsobivé, silné, úprimné a aj dojímavé. V ten večer mal však slovenský televízny divák dostať k dispozícii niečo ako celovečernú tematickú reláciu venovanú tejto osobnosti, keď už nemá k dispozícii niečo ako celovečerný životopisný film v pravom zmysle tohto slova. O Jozefovi Murgašovi by sme mali toľko toho vedieť. Napríklad, že pri podpisovaní Pittsburskej dohody dostal pozvanie do novej vlasti, keď však do Československa v roku 1920 naozaj zavítal, vítaný nebol. Na Ministerstve školstva, keďže nemal príslušné „papiere“, mu nepridelili, ako o to žiadal, nijakú katedru, kde by mohol odovzdávať vedomosti rodiacej sa českej a slovenskej vede v oblasti rádiotechniky a elektrotechniky. Ponuka znela na vyučovanie náboženstva. Vrátil sa teda do USA, kde dožil medzi svojimi vernými vo Wilkes-Barre svoj bohatý život v službách viery, vedy a umenia. Mohli by sme vedieť napríklad aj to, že si dal popri desiatke vedeckých patentov v roku 1912 patentovať v Amerike aj navijak na rybársky prút! Len tak, ako pridanú hodnotu k zdokonaleniu prenosu rádiových vĺn. Netuším, či sa niekto z tých dávnych ministerských úradníkov pri správe o návrate Murgaša do USA zahanbil, aspoň v kútiku duše. Zato my, ktorí Murgaša nie a nie výraznejšie prijať pod strechu našej pamäti, by sme sa zahanbiť mali. No tak... aspoň trochu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.