Kým položíme Christianovi Freiovi prvú otázku, treba povedať pár slov o samotnom festivale. Visegrad Film Forum totiž organizujú študenti VŠMU a nejde iba o sériu filmových projekcií, ale o množstvo diskusií, prednášok, „masterclassov“ a neformálnych stretnutí. Organizátorom na čele s Jakubom Viktorínom sa podarilo priviesť do Bratislavy prominentných hostí, medzi ktorých patril kameraman Michaela Hanekeho Christian Berger, scenárista Paul Cronin, scénický výtvarník Spielberga, Polanského či Agnieszky Holland Allan Starski, alebo už spomínaný Christian Frei. Celý festival bol výborne zorganizovaný, účastníci (väčšinou študenti filmových škôl zo Slovenska a z Európy) kládli hosťom veľa otázok, až mal človek na chvíľu pocit, že európsky film čaká skvelá budúcnosť.
„Ako dostať do filmov autentickosť?“ opýtal sa Christiana Freia počas jeho „masterclass“ jeden z prítomných študentov. „Vy skoro všetci študujete film, a to je dobre,“ odpovedal švajčiarsky dokumentarista. „To však nestačí. Nájdite si prácu. Predávajte v obchode, robte čašníkov, zametajte ulice, opravujte autá, čokoľvek. Kontakt s normálnym životom je pre vaše filmy aspoň taký dôležitý ako štúdium,“ odpovedal režisér, ktorý v snahe o autentickosť hľadal sochy Buddhov v Afganistane, podplácal ruských tajných, spriatelil sa s miliardárkou, nechal sa zasiahnuť melanchóliou ohrdnutých milencov a s Jamesom Nachtweyom vstupoval na zamínované polia.
.prečo ste si vybrali Jima Nachtweya ako námet svojho filmu Vojnový fotograf?
Bol som sa v lietadle do Chicaga, kúpil som si časopis Stern, kde bolo desať alebo dvanásť dvojstranových fotografií Jima Nachtweya z Kábulu. Okamžite ma tie fotky chytili za srdce. Hans-Hermann Klare, editor zahraničného oddelenia Sternu, tam mal o ňom článok, v ktorom opisuje jeho zvyk nosiť aj vo vojnovej zóne nažehlené džínsy a bielu košeľu. V tom okamihu som vedel, že to je môj ďalší film.
.nikdy predtým ste netočili film o fotografovi?
Nie, nikdy. Toto je spôsob, akým pracujem. Veľa cestujem po svete a občas sa stane, že viem s určitosťou, že toto bude môj ďalší film, toto budú ďalšie tri, štyri roky môjho života.
.ako reagoval Nachtwey, keď ste ho oslovili?
Vôbec nijako. Pol roka mi ani neodpovedal. Bolo to príšerné.
.prečo vám neodpovedal?
Teraz už tomu rozumiem, no vtedy som to nechápal. Skúšal som faxy, odkazy na telefóne. On vtedy pracoval na svojom životnom príbehu so svojím priateľom, scenáristom Denisom O´Neilom a predali práva na film o svojom živote štúdiu Disney. A bolo normálne, že Nachtwey neodpovedá okamžite. Iba vo veľkom tlaku. Celé mesiace nereagoval vôbec.
.čo bol bod zlomu?
Dôležitý moment bol, keď mal Nachtwey výstavu v Bostone, to bolo myslím v roku 1997 a dostal čestný doktorát na miestnej univerzite. Veľmi férovo a úprimne mi vtedy povedal, že nevie, či bude film o ňom možný. V tom lietadle potom mi skrsol v hlave nápad s mikrokamerou, umiestnenou na jeho fotoaparáte. Dlho som uvažoval, ako sa priblížiť k chlapovi, ktorý hľadá vo fotografii povestný rozhodujúci okamih. Potrebujete nielen malú kameru, ale aj spôsob, ako byť nenápadný, neviditeľný. Celý život ma zaujímala fotografia, veľa viem o legendárnej agentúre Magnum, bol som fascinovaný ich tradíciou blízkosti a vplyvu. Bolo mi jasné, že môžem zabudnúť na to, že dvaja, traja kameramani budú sledovať Nachtweya pri jeho práci. To môžete robiť pri portrétistovi ako je Helmut Newton, pretože to je divadlo. Ale v tradícii Magnumu je to vylúčené.
.nikto to pred vami neskúšal?
Neviem o nikom, kto by týchto fotografov priamo filmoval – to zabíja autentickú situáciu. Preto mi napadla mikrokamera, ktorá by bola prilepená na jeho fotoaparáte. A to sa Nachtweyovi páčilo. Rozpočet iba na vývoj a výrobu mikrokamery bol v tej dobe – v roku 1998 – 50-tisíc dolárov. Bol to však švajčiarsky výrobok, špičková kvalita. Jim ma varoval: ak mi tvoja kamera zničí jednu-jedinú fotografiu, je koniec filmovania. Takže to muselo fungovať bezchybne. Dobrá vec na mikrokamere je nielen to, že ste blízko deja, ale aj to, že zachytáva, ako si fotograf hľadá uhol pohľadu, spôsob videnia. Nechcel som urobiť adrenalínový film. Chcel som pokojný film, smutný film, kde nebudú dramatické veci, ako explózie a podobne alebo streľba zo zbraní. Nič také tam nie, možno trochu na palestínskych územiach. Mikrokamera mi umožnila aj vyššiu bezpečnosť. Ja som Švajčiar, obyvateľ prosperujúcej krajiny a nikdy som nenakrúcal vojnu. V Kosove sme videli návrat utečencov a Jim sa v jednej chvíli vychytil a bežal cez stále zamínované pole. My sme za ním nešli, lebo sme nechceli, aby to bol náš posledný film. Jim však všetko nakrútil na mikrokameru a vďaka tomu máme výborné zábery na začiatku filmu.
.vo filme je asi najnebezpečnejšia scéna, keď dav ľudí v Jakarte v Indonézii prenasleduje muža a mačetami sa ho snaží rozsekať. A Jim je uprostred scény a prosí na kolenách dav, aby to nerobil. Ako to bolo?
On to robí vždy. Ja som tam v tej chvíli nebol, robil som len rozhovory so svedkami tej hororovej situácie. Hrozné je, že lynčovanie v Jakarte je čosi normálne, bežné. Je to náboženský konflikt, jeho obeťou je kresťanská menšina. Jim nikdy nepoužíva teleobjektív a nesníma teda dej z diaľky. On nemôže urobiť krok vzad, musí byť uprostred deja. O tom incidente v Jakarte nechce rozprávať, ale svedkovia mi to potvrdili: áno, kľakol si na kolená a prosil ten zúrivý dav, aby muža nezabili. Riskoval svoj život, to je pravda.
.bola to najnebezpečnejšia situácia, akej Nachtwey čelil?
Neviem, boli aj iné situácie, nástražné míny, nehody áut, miesta bez dohľadu polície. Nemusia to byť nevyhnutne projektily. Pred pár mesiacmi bol Jim v Thajsku postrelený do nohy. Našťastie, nie je to vážne.
.ako vznikol váš film o zničených sochách Buddhov v Afganistane?
Bolo to krátko po natočení Vojnového fotografa, film mal veľký úspech a ja som si povedal, že si musím dávať pozor. Postávať na oslavných recepciách s pohárom vína v ruke je nebezpečné. Som filmár a musím filmovať. Preto som sa chcel hneď pustiť do nového projektu, a tak som začal zbierať informácie o zničených sochách Buddhu. Bol som tým fascinovaný. Došlo k tomu 6 mesiacov pred útokom na Dvojičky, bola to vlastne taká bin Ládinova generálka. V Afganistane totiž už dávno nežijú žiadni buddhisti, sochy boli súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a zo strany bin Ládina išlo o jasnú provokáciu. Snažil som sa zistiť, kto zničenie sôch natáčal – existoval totiž len jeden-jediný záznam. Našiel som človeka, ktorý v tom čase pracoval pre televíziu Al Džazíra a zničenie sôch nafilmoval. Robil okrem toho napríklad všetky rozhovory s Usámom bin Ládinom a poznal všetkých jeho 17 detí po mene. Bol teda súčasťou rodiny, poznal al-Káidu zvnútra a zdalo sa mi, že by mohol byť zaujímavým protagonistom môjho filmu. Ďalším protagonistom filmu je muž, ktorý žije v jaskyni. Tá jaskyňa je v skalnatom masíve, v ktorom boli aj sochy Buddhov. Takže sme mali špičkového novinára s konexiami na al-Káidu a negramotného obyvateľa jaskyne. Obidvaja boli svedkami zničenia sôch a v mnohom sú si, napriek evidentnej rozdielnosti, podobní.
.podobne rozdielnych protagonistov ste mali aj vo svojom filme o vesmírnych turistoch.
Niekedy rozmýšľam, prečo si vždy vyberiem ten najťažší možný projekt. V súvislosti s vesmírom je všetko veľmi drahé a skoro všetko tajné. Vesmírni turisti sú miliardári. Veď sa k ním nebudem môcť ani len priblížiť! Je to nemožné. Všetky filmy o vesmíre a raketách vznikli v spolupráci s NASA alebo s Roskosmosom. A ja som si chcel v každom prípade zachovať nezávislosť. Asi rok mi trvalo zbieranie informácií. Musel som prísť do kontaktu s ruskou tajnou službou, ktorej sa nepáčilo, že vo filme zobrazujem zberačov kovu, ktorý odpadáva na zem počas štartu z rakiet, keďže zberač tohto kovu bol jeden z mojich protagonistov. Museli sme na ruských tajných použiť veľa trikov, piť s nimi, podplácať ich, dokonca aj na prostitútky došlo. Jednoducho sme museli hrať na nástroji, ktorý oni vymysleli. Bol to ťažký film, ale mal som šťastie na hlavnú protagonistku, americkú Iránku, miliardárku Anousheh Ansari. Je to nesmierne sympatická, priateľská žena, ktorá akceptovala moju snahu o nezávislosť. Keďže zaplatila 25 až 30 miliónov dolárov za cestu do vesmíru, ľahko mohla zaplatiť aj za celý film. Ale to by znamenalo stratu mojej slobody. Bol to môj najťažší film. Teda, až kým som nezačal točiť Sleepless in New York.
.v čom bol ten film taký náročný?
Bol som vo vojnových zónach, v Afganistane, vo vesmíre. A novinári sa ma pýtali, kam pôjdem v ďalšom filme. Mne však nikdy nešlo o to ísť čo najďalej, na tie najťažšie miesta. Chcem byť tam, kde sa dotýkajú tektonické platne ľudských životov, tam kde na seba narážajú. Aj v dôsledku osobných skúseností som si uvedomil, že láska je nesmierne silná vec. Podobne túžba po láske – film Sleepless in New York je o ľuďoch, ktorých opustila milovaná bytosť. Nie je to len niečo, čo zažívajú tínedžeri a neskôr sa na tom smejú. Je to často smrteľne nebezpečné. Ľudia niekedy v takom stave zabíjajú samých seba alebo iných ľudí. Takže som sa rozhodol urobiť film o vnútornom svete ľudí, ktorých opustil milovaný – ale už nemilujúci – človek. Točil som o v New Yorku, hlavnom meste singles. Dráma spočíva v tom, ako sa s tým vyrovnávajú. Stále sú do partnera čo ich nechal, zamilovaní, stále sú ním či ňou posadnutí. Je to hlboké, ťažké, šialené. Film je hotový a čoskoro by sa mal dostať do kín.
.čo ste sa počas práce na tomto filme naučili o láske?
Že je pre ľudský život, pre históriu ľudstva, vlastne pre všetko na svete úplne základná a nevyhnutná. A že to najsilnejšie umenie vzniká počas vyrovnávania sa s rozpadnutým vzťahom. Keď je človek obklopený láskou, tak nech si to užíva a nepokúša sa o žiadne veľké umenie. (Smiech.)
Christian Frei/
Narodil sa v roku 1959. Vyštudoval televíznu dokumentaristiku na katedre žurnalistiky Univerzity vo Fribourgu. Od roku 1984 je nezávislým dokumentaristom. Po mnohých krátkych dokumentoch natočil v roku 1997 dlhometrážny dokument Ricardo, Miriam a Fidel o napätí medzi otcom a dcérou, medzi vierou v komunistické dogmy a túžbou emigrovať do USA. Do svetovej dokumentaristickej elity sa zaradil filmom Vojnový fotograf z roku 2001 o fotografovi Jamesovi Nachtweyovi. Veľkú pozornosť a množstvo ocenení získali aj jeho filmy Obrovskí Buddhovia (2005) a Vesmírni turisti (2009). V najbližších týždňoch bude mať svetovú premiéru jeho film Sleepless in New York o ľuďoch, ktorých opustili partneri či partnerky.
„Ako dostať do filmov autentickosť?“ opýtal sa Christiana Freia počas jeho „masterclass“ jeden z prítomných študentov. „Vy skoro všetci študujete film, a to je dobre,“ odpovedal švajčiarsky dokumentarista. „To však nestačí. Nájdite si prácu. Predávajte v obchode, robte čašníkov, zametajte ulice, opravujte autá, čokoľvek. Kontakt s normálnym životom je pre vaše filmy aspoň taký dôležitý ako štúdium,“ odpovedal režisér, ktorý v snahe o autentickosť hľadal sochy Buddhov v Afganistane, podplácal ruských tajných, spriatelil sa s miliardárkou, nechal sa zasiahnuť melanchóliou ohrdnutých milencov a s Jamesom Nachtweyom vstupoval na zamínované polia.
.prečo ste si vybrali Jima Nachtweya ako námet svojho filmu Vojnový fotograf?
Bol som sa v lietadle do Chicaga, kúpil som si časopis Stern, kde bolo desať alebo dvanásť dvojstranových fotografií Jima Nachtweya z Kábulu. Okamžite ma tie fotky chytili za srdce. Hans-Hermann Klare, editor zahraničného oddelenia Sternu, tam mal o ňom článok, v ktorom opisuje jeho zvyk nosiť aj vo vojnovej zóne nažehlené džínsy a bielu košeľu. V tom okamihu som vedel, že to je môj ďalší film.
.nikdy predtým ste netočili film o fotografovi?
Nie, nikdy. Toto je spôsob, akým pracujem. Veľa cestujem po svete a občas sa stane, že viem s určitosťou, že toto bude môj ďalší film, toto budú ďalšie tri, štyri roky môjho života.
.ako reagoval Nachtwey, keď ste ho oslovili?
Vôbec nijako. Pol roka mi ani neodpovedal. Bolo to príšerné.
.prečo vám neodpovedal?
Teraz už tomu rozumiem, no vtedy som to nechápal. Skúšal som faxy, odkazy na telefóne. On vtedy pracoval na svojom životnom príbehu so svojím priateľom, scenáristom Denisom O´Neilom a predali práva na film o svojom živote štúdiu Disney. A bolo normálne, že Nachtwey neodpovedá okamžite. Iba vo veľkom tlaku. Celé mesiace nereagoval vôbec.
.čo bol bod zlomu?
Dôležitý moment bol, keď mal Nachtwey výstavu v Bostone, to bolo myslím v roku 1997 a dostal čestný doktorát na miestnej univerzite. Veľmi férovo a úprimne mi vtedy povedal, že nevie, či bude film o ňom možný. V tom lietadle potom mi skrsol v hlave nápad s mikrokamerou, umiestnenou na jeho fotoaparáte. Dlho som uvažoval, ako sa priblížiť k chlapovi, ktorý hľadá vo fotografii povestný rozhodujúci okamih. Potrebujete nielen malú kameru, ale aj spôsob, ako byť nenápadný, neviditeľný. Celý život ma zaujímala fotografia, veľa viem o legendárnej agentúre Magnum, bol som fascinovaný ich tradíciou blízkosti a vplyvu. Bolo mi jasné, že môžem zabudnúť na to, že dvaja, traja kameramani budú sledovať Nachtweya pri jeho práci. To môžete robiť pri portrétistovi ako je Helmut Newton, pretože to je divadlo. Ale v tradícii Magnumu je to vylúčené.
.nikto to pred vami neskúšal?
Neviem o nikom, kto by týchto fotografov priamo filmoval – to zabíja autentickú situáciu. Preto mi napadla mikrokamera, ktorá by bola prilepená na jeho fotoaparáte. A to sa Nachtweyovi páčilo. Rozpočet iba na vývoj a výrobu mikrokamery bol v tej dobe – v roku 1998 – 50-tisíc dolárov. Bol to však švajčiarsky výrobok, špičková kvalita. Jim ma varoval: ak mi tvoja kamera zničí jednu-jedinú fotografiu, je koniec filmovania. Takže to muselo fungovať bezchybne. Dobrá vec na mikrokamere je nielen to, že ste blízko deja, ale aj to, že zachytáva, ako si fotograf hľadá uhol pohľadu, spôsob videnia. Nechcel som urobiť adrenalínový film. Chcel som pokojný film, smutný film, kde nebudú dramatické veci, ako explózie a podobne alebo streľba zo zbraní. Nič také tam nie, možno trochu na palestínskych územiach. Mikrokamera mi umožnila aj vyššiu bezpečnosť. Ja som Švajčiar, obyvateľ prosperujúcej krajiny a nikdy som nenakrúcal vojnu. V Kosove sme videli návrat utečencov a Jim sa v jednej chvíli vychytil a bežal cez stále zamínované pole. My sme za ním nešli, lebo sme nechceli, aby to bol náš posledný film. Jim však všetko nakrútil na mikrokameru a vďaka tomu máme výborné zábery na začiatku filmu.
.vo filme je asi najnebezpečnejšia scéna, keď dav ľudí v Jakarte v Indonézii prenasleduje muža a mačetami sa ho snaží rozsekať. A Jim je uprostred scény a prosí na kolenách dav, aby to nerobil. Ako to bolo?
On to robí vždy. Ja som tam v tej chvíli nebol, robil som len rozhovory so svedkami tej hororovej situácie. Hrozné je, že lynčovanie v Jakarte je čosi normálne, bežné. Je to náboženský konflikt, jeho obeťou je kresťanská menšina. Jim nikdy nepoužíva teleobjektív a nesníma teda dej z diaľky. On nemôže urobiť krok vzad, musí byť uprostred deja. O tom incidente v Jakarte nechce rozprávať, ale svedkovia mi to potvrdili: áno, kľakol si na kolená a prosil ten zúrivý dav, aby muža nezabili. Riskoval svoj život, to je pravda.
.bola to najnebezpečnejšia situácia, akej Nachtwey čelil?
Neviem, boli aj iné situácie, nástražné míny, nehody áut, miesta bez dohľadu polície. Nemusia to byť nevyhnutne projektily. Pred pár mesiacmi bol Jim v Thajsku postrelený do nohy. Našťastie, nie je to vážne.
.ako vznikol váš film o zničených sochách Buddhov v Afganistane?
Bolo to krátko po natočení Vojnového fotografa, film mal veľký úspech a ja som si povedal, že si musím dávať pozor. Postávať na oslavných recepciách s pohárom vína v ruke je nebezpečné. Som filmár a musím filmovať. Preto som sa chcel hneď pustiť do nového projektu, a tak som začal zbierať informácie o zničených sochách Buddhu. Bol som tým fascinovaný. Došlo k tomu 6 mesiacov pred útokom na Dvojičky, bola to vlastne taká bin Ládinova generálka. V Afganistane totiž už dávno nežijú žiadni buddhisti, sochy boli súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a zo strany bin Ládina išlo o jasnú provokáciu. Snažil som sa zistiť, kto zničenie sôch natáčal – existoval totiž len jeden-jediný záznam. Našiel som človeka, ktorý v tom čase pracoval pre televíziu Al Džazíra a zničenie sôch nafilmoval. Robil okrem toho napríklad všetky rozhovory s Usámom bin Ládinom a poznal všetkých jeho 17 detí po mene. Bol teda súčasťou rodiny, poznal al-Káidu zvnútra a zdalo sa mi, že by mohol byť zaujímavým protagonistom môjho filmu. Ďalším protagonistom filmu je muž, ktorý žije v jaskyni. Tá jaskyňa je v skalnatom masíve, v ktorom boli aj sochy Buddhov. Takže sme mali špičkového novinára s konexiami na al-Káidu a negramotného obyvateľa jaskyne. Obidvaja boli svedkami zničenia sôch a v mnohom sú si, napriek evidentnej rozdielnosti, podobní.
.podobne rozdielnych protagonistov ste mali aj vo svojom filme o vesmírnych turistoch.
Niekedy rozmýšľam, prečo si vždy vyberiem ten najťažší možný projekt. V súvislosti s vesmírom je všetko veľmi drahé a skoro všetko tajné. Vesmírni turisti sú miliardári. Veď sa k ním nebudem môcť ani len priblížiť! Je to nemožné. Všetky filmy o vesmíre a raketách vznikli v spolupráci s NASA alebo s Roskosmosom. A ja som si chcel v každom prípade zachovať nezávislosť. Asi rok mi trvalo zbieranie informácií. Musel som prísť do kontaktu s ruskou tajnou službou, ktorej sa nepáčilo, že vo filme zobrazujem zberačov kovu, ktorý odpadáva na zem počas štartu z rakiet, keďže zberač tohto kovu bol jeden z mojich protagonistov. Museli sme na ruských tajných použiť veľa trikov, piť s nimi, podplácať ich, dokonca aj na prostitútky došlo. Jednoducho sme museli hrať na nástroji, ktorý oni vymysleli. Bol to ťažký film, ale mal som šťastie na hlavnú protagonistku, americkú Iránku, miliardárku Anousheh Ansari. Je to nesmierne sympatická, priateľská žena, ktorá akceptovala moju snahu o nezávislosť. Keďže zaplatila 25 až 30 miliónov dolárov za cestu do vesmíru, ľahko mohla zaplatiť aj za celý film. Ale to by znamenalo stratu mojej slobody. Bol to môj najťažší film. Teda, až kým som nezačal točiť Sleepless in New York.
.v čom bol ten film taký náročný?
Bol som vo vojnových zónach, v Afganistane, vo vesmíre. A novinári sa ma pýtali, kam pôjdem v ďalšom filme. Mne však nikdy nešlo o to ísť čo najďalej, na tie najťažšie miesta. Chcem byť tam, kde sa dotýkajú tektonické platne ľudských životov, tam kde na seba narážajú. Aj v dôsledku osobných skúseností som si uvedomil, že láska je nesmierne silná vec. Podobne túžba po láske – film Sleepless in New York je o ľuďoch, ktorých opustila milovaná bytosť. Nie je to len niečo, čo zažívajú tínedžeri a neskôr sa na tom smejú. Je to často smrteľne nebezpečné. Ľudia niekedy v takom stave zabíjajú samých seba alebo iných ľudí. Takže som sa rozhodol urobiť film o vnútornom svete ľudí, ktorých opustil milovaný – ale už nemilujúci – človek. Točil som o v New Yorku, hlavnom meste singles. Dráma spočíva v tom, ako sa s tým vyrovnávajú. Stále sú do partnera čo ich nechal, zamilovaní, stále sú ním či ňou posadnutí. Je to hlboké, ťažké, šialené. Film je hotový a čoskoro by sa mal dostať do kín.
.čo ste sa počas práce na tomto filme naučili o láske?
Že je pre ľudský život, pre históriu ľudstva, vlastne pre všetko na svete úplne základná a nevyhnutná. A že to najsilnejšie umenie vzniká počas vyrovnávania sa s rozpadnutým vzťahom. Keď je človek obklopený láskou, tak nech si to užíva a nepokúša sa o žiadne veľké umenie. (Smiech.)
Christian Frei/
Narodil sa v roku 1959. Vyštudoval televíznu dokumentaristiku na katedre žurnalistiky Univerzity vo Fribourgu. Od roku 1984 je nezávislým dokumentaristom. Po mnohých krátkych dokumentoch natočil v roku 1997 dlhometrážny dokument Ricardo, Miriam a Fidel o napätí medzi otcom a dcérou, medzi vierou v komunistické dogmy a túžbou emigrovať do USA. Do svetovej dokumentaristickej elity sa zaradil filmom Vojnový fotograf z roku 2001 o fotografovi Jamesovi Nachtweyovi. Veľkú pozornosť a množstvo ocenení získali aj jeho filmy Obrovskí Buddhovia (2005) a Vesmírni turisti (2009). V najbližších týždňoch bude mať svetovú premiéru jeho film Sleepless in New York o ľuďoch, ktorých opustili partneri či partnerky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.