Počas siedmich rokov sólovej kariéry americká speváčka Annie Clark oveľa častejšie spievala o tom, kým nie je a nechce byť, než aby odtajila svoje skutočné ja. Na debutovom Marry Me tvrdila, že „Nie som nikto, koho budeš vnímať; nie som nič.” Pred troma rokmi deklarovala: „Nechcem byť tvojou roztlieskavačkou.” Rovnako rada si vždy tvorila nové identity, žijúce na tenkej čiare medzi fantáziou, divadlom a šialenstvom. Túto záľubu zdokumentovala na vhodne nazvanom albume Actor. „Som akvarelová manželka; Ľahko sa zmyjem.” Dokonca aj David Byrne z legendárnej skupiny Talking Heads, s ktorým koncertovala a nahrala ambiciózny album Love This Giant, vraví pre Village Voice, že aj po vyše roku intenzívnej spolupráce je preňho atraktívnou záhadou. Jej najnovšia nahrávka by však konečne mohla poodhaliť odpoveď na otázku: kto je táto alt-rocková diva?
.gitarové začiatky
Na preskúmanie vlastnej osobnosti prešla Clark viditeľnou vnútornou, aj vzhľadovou premenou. Svoje tmavé bujné kučery, ktoré dodávali jej veľkým hnedým očiam dávku nevinnosti, zafarbila na bezpohlavnú striebornosivú. Na promo fotkách pózuje v lesklých, mimozemsky pôsobiacich róbach na tróne s explodovaným sivým účesom, ktorý znásobuje charakter vodkyne akéhosi new-age kultu. Zdá sa, že po predchádzajúcich, skôr skromných, ba priam anonymných premenách v sebe objavila skrytú bohyňu a je pripravená svetu exponovať svoje dravé, kozmické ja.
St. Vincent nerada rozpráva o živote mimo pódia, nahrávacieho štúdia a nevysvetľuje inšpirácie a významy svojich piesní. Rodáčka z Texasu sa však ochotne vracia k svojim gitarových začiatkom, keď mohla cvičiť, len ak bol v dome hluk silnejší, než jej čoraz dokonalejšia hra piesní Jimiho Hendrixa. Odvtedy sa jej obsesia elektrickou gitarou len zintenzívnila a už v pätnástich pracovala ako zvuková technička a neskôr manažérka strýkovej džezrockovej kapely na koncertnej šnúre po Ázii a Európe.
Svojimi šialene energickými gitarovými sólami očarila ešte v puberte nejedného rockera a vtedy sa aj rezolútne rozhodla pre hudbu ako jedinú životnú cestu.
Svet profesionálnych hudobníkov začala spoznávať ako súčasť koncertnej kapely symfonicko-popovej skupiny Polyphonic Spree a neskôr ako gitaristka a klaviristka amerického pesničkára Sufjana Stevensa. Tieto zážitky jej odhalili zákulisie driny, komponovať a skladať jednoducho a presne, no súčasne pôsobiť nedbanlivo a ľahostajne. Štart sólovej dráhy znamenal pre Annie Clark prijatie pseudonymu St. Vincent a stvorenie novej osobnosti. Dravej, chladne precíznej gitaristky so svojráznymi textami a extatickými koncertmi, známymi jej robotickými pohybmi a hlučnými sólami. Zdá sa, že pre umelkyňu sú vystúpenia len variáciou divadla, v ktorom sú jej texty scenármi k beckettovským scénam. Všetko podchytáva jej ostrá, nekompromisná hra na elektrickej gitare a používanie plejády elektro-gitarových efektov, od hladkej elegancie, až k industriálnemu hluku (Bring Me Your Loves).
Práve jej euforická, často agresívna hra na gitare v kontraste s žartovno príjemným spevom ju odlišuje od ostatných rockových hudobníčok a vytvára Clarkovej auru správnej bojovnosti a súčasnej príjemnosti.
Mnohé príbehy na novinke St. Vincent sú pritom len priamočiarymi dokumentmi jej života. V úvodnej Rattlesnake spieva o nedávnej návšteve odľahlého ranča v Texase, kde sa počas horúceho dňa vybrala mimo civilizácie a očarená pokojom a teplom sa vyzliekla donaha. V tom momente začína dramaticky spievať o prenasledovaní štrkáčom a rýchlom úteku do bezpečia, kde si rovno naliala pohár tequily. „Bežím, bežím; nikto ma nikdy nenájde.” Všetko skutočnosť – len mierne zveličená a zábavne teatrálna.
Taký je svet hudobníčky, ktorá sa radšej presťahovala do New Yorku, kde je jednoduchšie byť bláznom uprostred samých šialencov, ako prezradila v rozhovore pre Guardian. Jedenásť nových piesní vychádza z reality, ktorú speváčka prikresľuje nápadnými, krikľavými farbami a okoreňuje fantáziou, ktorá je miestami pritiahnutá za vlasy, no slúži svojmu účelu.
.veľký kus srdca
Napriek tomu, že v najsilnejších momentoch albumu zažívame Annie Clark v extrémnych situáciách, jej štvrtá nahrávka obsahuje veľký kus srdca. „Všetko dobro v mojom vnútri mám vďaka tebe.” Takéto vyznanie svojej matke, ktorá vychovávala Clark po ťažkom rozvode, prichádza v druhej polovici albumu. A St. Vincent je zatváraný bluesovou baladou Severed Crossed Fingers, ktorú „nahrala v jednom kuse, vyplakala si oči a pieseň bola hotová,” ako opísala svoj proces Pitchforku.
Presne to sú krásne paradoxy tvorby Annie Clark, vďaka ktorým si udrží pozornosť na koncertoch, aj pri počúvaní albumov. Keď sa už zdá, že poslucháča už neprekvapí ďalšie dušu vyčerpávajúce gitarové sólo, alebo zábavne-netradičný text, speváčka odhalí svoje vnútro. Aj keď nahrávke St. Vincent chýba krôčik do dokonalosti brilantného albumu Strange Mercy, umelkyňu nachádzame v najlepšej forme. Nepatrí totiž medzi umelkyne, ktoré musí poslucháč uctievať kvôli tomu, kým sú; Annie Clark je hudobníčkou, ku ktorej sa utiekajú hľadači sviežosti, individuality a nenapodobniteľnosti.
„Snažím sa žiť na rozhraní medzi dostupnou a bláznivou.” V tom je iná oproti ostatným alternatívno-popovým speváčkam – úžasne ovláda gitaru, nebojí sa správne nadávkovanej agresie a nekompromisne si vyberá, koho vpustí do svojho sveta. Jej inovatívnosť spočíva v svojráznosti a kreatívnej energii, ktorou zdanlivo oplýva. „Vždy sa zabávam a bavím aj teba,” spievala Annie Clark ešte na svojom debute. Ak bude pokračovať v budovaní svojráznosti a rastúcej kvalite, baviť sa s ňou budeme ešte veľmi dlho.
.gitarové začiatky
Na preskúmanie vlastnej osobnosti prešla Clark viditeľnou vnútornou, aj vzhľadovou premenou. Svoje tmavé bujné kučery, ktoré dodávali jej veľkým hnedým očiam dávku nevinnosti, zafarbila na bezpohlavnú striebornosivú. Na promo fotkách pózuje v lesklých, mimozemsky pôsobiacich róbach na tróne s explodovaným sivým účesom, ktorý znásobuje charakter vodkyne akéhosi new-age kultu. Zdá sa, že po predchádzajúcich, skôr skromných, ba priam anonymných premenách v sebe objavila skrytú bohyňu a je pripravená svetu exponovať svoje dravé, kozmické ja.
St. Vincent nerada rozpráva o živote mimo pódia, nahrávacieho štúdia a nevysvetľuje inšpirácie a významy svojich piesní. Rodáčka z Texasu sa však ochotne vracia k svojim gitarových začiatkom, keď mohla cvičiť, len ak bol v dome hluk silnejší, než jej čoraz dokonalejšia hra piesní Jimiho Hendrixa. Odvtedy sa jej obsesia elektrickou gitarou len zintenzívnila a už v pätnástich pracovala ako zvuková technička a neskôr manažérka strýkovej džezrockovej kapely na koncertnej šnúre po Ázii a Európe.
Svojimi šialene energickými gitarovými sólami očarila ešte v puberte nejedného rockera a vtedy sa aj rezolútne rozhodla pre hudbu ako jedinú životnú cestu.
Svet profesionálnych hudobníkov začala spoznávať ako súčasť koncertnej kapely symfonicko-popovej skupiny Polyphonic Spree a neskôr ako gitaristka a klaviristka amerického pesničkára Sufjana Stevensa. Tieto zážitky jej odhalili zákulisie driny, komponovať a skladať jednoducho a presne, no súčasne pôsobiť nedbanlivo a ľahostajne. Štart sólovej dráhy znamenal pre Annie Clark prijatie pseudonymu St. Vincent a stvorenie novej osobnosti. Dravej, chladne precíznej gitaristky so svojráznymi textami a extatickými koncertmi, známymi jej robotickými pohybmi a hlučnými sólami. Zdá sa, že pre umelkyňu sú vystúpenia len variáciou divadla, v ktorom sú jej texty scenármi k beckettovským scénam. Všetko podchytáva jej ostrá, nekompromisná hra na elektrickej gitare a používanie plejády elektro-gitarových efektov, od hladkej elegancie, až k industriálnemu hluku (Bring Me Your Loves).
Práve jej euforická, často agresívna hra na gitare v kontraste s žartovno príjemným spevom ju odlišuje od ostatných rockových hudobníčok a vytvára Clarkovej auru správnej bojovnosti a súčasnej príjemnosti.
Mnohé príbehy na novinke St. Vincent sú pritom len priamočiarymi dokumentmi jej života. V úvodnej Rattlesnake spieva o nedávnej návšteve odľahlého ranča v Texase, kde sa počas horúceho dňa vybrala mimo civilizácie a očarená pokojom a teplom sa vyzliekla donaha. V tom momente začína dramaticky spievať o prenasledovaní štrkáčom a rýchlom úteku do bezpečia, kde si rovno naliala pohár tequily. „Bežím, bežím; nikto ma nikdy nenájde.” Všetko skutočnosť – len mierne zveličená a zábavne teatrálna.
Taký je svet hudobníčky, ktorá sa radšej presťahovala do New Yorku, kde je jednoduchšie byť bláznom uprostred samých šialencov, ako prezradila v rozhovore pre Guardian. Jedenásť nových piesní vychádza z reality, ktorú speváčka prikresľuje nápadnými, krikľavými farbami a okoreňuje fantáziou, ktorá je miestami pritiahnutá za vlasy, no slúži svojmu účelu.
.veľký kus srdca
Napriek tomu, že v najsilnejších momentoch albumu zažívame Annie Clark v extrémnych situáciách, jej štvrtá nahrávka obsahuje veľký kus srdca. „Všetko dobro v mojom vnútri mám vďaka tebe.” Takéto vyznanie svojej matke, ktorá vychovávala Clark po ťažkom rozvode, prichádza v druhej polovici albumu. A St. Vincent je zatváraný bluesovou baladou Severed Crossed Fingers, ktorú „nahrala v jednom kuse, vyplakala si oči a pieseň bola hotová,” ako opísala svoj proces Pitchforku.
Presne to sú krásne paradoxy tvorby Annie Clark, vďaka ktorým si udrží pozornosť na koncertoch, aj pri počúvaní albumov. Keď sa už zdá, že poslucháča už neprekvapí ďalšie dušu vyčerpávajúce gitarové sólo, alebo zábavne-netradičný text, speváčka odhalí svoje vnútro. Aj keď nahrávke St. Vincent chýba krôčik do dokonalosti brilantného albumu Strange Mercy, umelkyňu nachádzame v najlepšej forme. Nepatrí totiž medzi umelkyne, ktoré musí poslucháč uctievať kvôli tomu, kým sú; Annie Clark je hudobníčkou, ku ktorej sa utiekajú hľadači sviežosti, individuality a nenapodobniteľnosti.
„Snažím sa žiť na rozhraní medzi dostupnou a bláznivou.” V tom je iná oproti ostatným alternatívno-popovým speváčkam – úžasne ovláda gitaru, nebojí sa správne nadávkovanej agresie a nekompromisne si vyberá, koho vpustí do svojho sveta. Jej inovatívnosť spočíva v svojráznosti a kreatívnej energii, ktorou zdanlivo oplýva. „Vždy sa zabávam a bavím aj teba,” spievala Annie Clark ešte na svojom debute. Ak bude pokračovať v budovaní svojráznosti a rastúcej kvalite, baviť sa s ňou budeme ešte veľmi dlho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.