Dlhé týždne som sa zaoberala myšlienkou, čo bude ten chlap zač. Vedela som, že strávim tri týždne nepretržite s jedným človekom, ktorý mi musí byť aj kamarátom, aj ochrancom, aj výkonným nosičom, aj skúseným sprievodcom.
Predsa len to nie je úplná sranda, aby sa sama baba vybrala do Nepálu na 250-kilometrový trek cez Himaláje. Zatiaľ mám pocit, že som natrafila na správneho človeka. Prekvapilo ma, že má iba 25 rokov, čiže rovnako ako ja, ale zdá sa, že je dostatočne skúsený aj zrelý na to, aby sme to spolu zvládli. Patrí do etnickej skupiny Tamangov, ktorí sú tibetského pôvodu, o čom svedčia aj jeho šikmé oči. Jeho otec bol tiež horský vodca, a tak sa chlapec odmalička flákal po horách a dnes už je „porter guide“, teda horský vodca a nosič v jednej osobe.
Kumar mi nesie veľký 15-kilový ruksak, okolo ktorého má omotaný svoj 6-kilový a okrem toho sa máme aj o čom rozprávať. Vie, ktorý kopec je ktorý, kde a ako žijú akí ľudia, počúva rockovú muziku a hlavne vie aj to, kedy má byť ticho. Okrem toho sa podujal učiť ma nepálsky, čo ma vzhľadom na moju „záľubu“ všetko začať a nič nedokončiť nehorázne baví. Bolo krásne počasie a slnko osvetľovalo okolité hory. Krajina bola ešte zelená, plná banánových paliem a ryžových políčok. Nadmorská výška 820 metrov. Za týždeň budem vo výške 5 416 metrov nad morom. Uff. Miestami mi prebehne hlavou, či mi náhodou úplne nešibe. Také tintítko mestské cigaretové a ženie sa do veľhôr sebavedomo ako do krčmy.
V prvej dedine na treku sme si sadli na čaj a pri zbežnom kontrolnom pohľade na svoj ruksak som zhíkla hrôzou. VEĎ JA NEMÁM SPACÁK!!!!!!! Po krátkom a zbesilom rekapitulovaní som došla na to, že musel zostať na hoteli. Tak a je to v riti. Vidina, že zmrznem na hnusnej plesnivej ubytovni v 5 000 metroch pod smradľavou zablchavenou roztrhanou dekou po nejakom nosičovi, mi veľmi nevoňala, ale poprela by som svoju šialenosť, keby som to vzdala. Definitívne ma presvedčil fakt, že Kumar tiež žiadny spacák nemá. Keď to môže prežiť on, musím aj ja. Ach jaj, povzdychla som si sŕkajúc horúci du čia – mliečny čaj. To by som asi nebola ja, aby som si nezavarila hneď v prvý deň. A môj parádny spacák z bratislavského Hudy sportu, ktorý ma ochráni až do mínus 22° C si pôžitkársky dovolenkuje v Káthmandú. Tak. A ide sa na trojtýždňový trek okolo masívu Annapurny bez jednej z najzákladnejších vecí – bez spacieho vaku.
Predsa len to nie je úplná sranda, aby sa sama baba vybrala do Nepálu na 250-kilometrový trek cez Himaláje. Zatiaľ mám pocit, že som natrafila na správneho človeka. Prekvapilo ma, že má iba 25 rokov, čiže rovnako ako ja, ale zdá sa, že je dostatočne skúsený aj zrelý na to, aby sme to spolu zvládli. Patrí do etnickej skupiny Tamangov, ktorí sú tibetského pôvodu, o čom svedčia aj jeho šikmé oči. Jeho otec bol tiež horský vodca, a tak sa chlapec odmalička flákal po horách a dnes už je „porter guide“, teda horský vodca a nosič v jednej osobe.
Kumar mi nesie veľký 15-kilový ruksak, okolo ktorého má omotaný svoj 6-kilový a okrem toho sa máme aj o čom rozprávať. Vie, ktorý kopec je ktorý, kde a ako žijú akí ľudia, počúva rockovú muziku a hlavne vie aj to, kedy má byť ticho. Okrem toho sa podujal učiť ma nepálsky, čo ma vzhľadom na moju „záľubu“ všetko začať a nič nedokončiť nehorázne baví. Bolo krásne počasie a slnko osvetľovalo okolité hory. Krajina bola ešte zelená, plná banánových paliem a ryžových políčok. Nadmorská výška 820 metrov. Za týždeň budem vo výške 5 416 metrov nad morom. Uff. Miestami mi prebehne hlavou, či mi náhodou úplne nešibe. Také tintítko mestské cigaretové a ženie sa do veľhôr sebavedomo ako do krčmy.
V prvej dedine na treku sme si sadli na čaj a pri zbežnom kontrolnom pohľade na svoj ruksak som zhíkla hrôzou. VEĎ JA NEMÁM SPACÁK!!!!!!! Po krátkom a zbesilom rekapitulovaní som došla na to, že musel zostať na hoteli. Tak a je to v riti. Vidina, že zmrznem na hnusnej plesnivej ubytovni v 5 000 metroch pod smradľavou zablchavenou roztrhanou dekou po nejakom nosičovi, mi veľmi nevoňala, ale poprela by som svoju šialenosť, keby som to vzdala. Definitívne ma presvedčil fakt, že Kumar tiež žiadny spacák nemá. Keď to môže prežiť on, musím aj ja. Ach jaj, povzdychla som si sŕkajúc horúci du čia – mliečny čaj. To by som asi nebola ja, aby som si nezavarila hneď v prvý deň. A môj parádny spacák z bratislavského Hudy sportu, ktorý ma ochráni až do mínus 22° C si pôžitkársky dovolenkuje v Káthmandú. Tak. A ide sa na trojtýždňový trek okolo masívu Annapurny bez jednej z najzákladnejších vecí – bez spacieho vaku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.