Neskôr vysvitlo, že má aj autorské ambície, keď mu vyšli jeho vlastné poviedky, básne, eseje. Ukázalo sa, že v Čičmancovi máme mysliteľa tlmeného, ale o to intenzívnejšieho výrazu. Stretol som sa s ním pri jeho návšteve v Bratislave. Dodnes cítim na predlaktí jeho diskrétny dotyk, keď som ho, poloslepého, viedol na miesto nášho rozhovoru.
.o vonkajšej slepote a vnútornom zraku
Mal som štyridsať rokov, keď som si chcel konečne urobiť vodičák v Oslo. Neraz som na križovatke nezbadal autá z vedľajšej ulice a očná lekárka zistila, že mám pigmenty na sietnici. V roku 1995 som išiel do invalidného dôchodku. Po dlhšom váhaní som si zaobstaral slepeckú palicu, ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli okoliu, aby som signalizoval, že mám problémy. Ja, ktorý som ináč technoskeptik, nebyť straty zraku, možno by som doteraz nepoužíval počítač a internet. Ale tak som si zadovážil počítač, internet, zväčšovacie systémy a zvukové systémy. Keď píšem na počítači, zväčšuje mi to písmo a počujem hlas, ktorý mi povie každé jedno písmeno, čo naklepem, aj mi ho nahlas prečíta. Dokonca to mám v rozličných jazykoch, lebo pracujem v rozličných jazykoch. Takisto môžem „čítať“ texty z internetu, noviny a časopisy. Môj prechod do slabozrakosti bol veľmi pomalý, postupný, čo mi pomohlo ľahšie sa s tým vyrovnávať. Ten vodičský preukaz som oželel veľmi ľahko. Samozrejme, že problém písania a čítania je pre mňa určitá záťaž, pretože pracujem v prvom rade s textami.
Čítanie a písanie, to je môj život, moja identita. Mnohí ľudia, čo ma poznajú iba tak povrchne, ma preto aj ľutujú, čo nemám rád, lebo si myslím, že ľudia majú svoje hendikepy akceptovať a žiť, vyvodiť z nich dôsledky a žiť toľko, koľko im tieto hendikepy dovoľujú. Ľudia sa ma pýtajú, či mám nejaký vnútorný zrak. Ten môže byť dvojakého charakteru. Slepci často vraj teda vnímajú veci inými zmyslami rýchlejšie alebo si zvyknú na iný spôsob komunikácie, iný spôsob orientácie. Toto pozorujem na sebe vo veľmi malej miere. Neraz zablúdim aj vo vlastnom byte, takže túto kompenzáciu nie som schopný používať. A v tom ohľade som zase znevýhodnený voči tým, čo sú slepí od narodenia alebo od útleho veku. Naozaj sa naučia orientovať ináč ako ja. Napríklad viem, že aj na Slovensku žije jeden známy rozhlasový redaktor, ktorý sám cestuje po Európe bez problémov a je úplne slepý od narodenia. Na to by som si ja netrúfol. Čo sa týka toho vnútorného, metafyzického zraku, nerobím z toho nejakú veľkú mystiku, ale, samozrejme, filozofujem o tom. Mám taký aforizmus, že každý človek má nejaký hendikep, len väčšina o tom nevie. My máme tú výhodu alebo tú výsadu, že o tom vieme. Ja som odmalička považoval ľudskú situáciu ako tragickú, nedostatočnú. Vždy mi niečo chýbalo, vždy si moja fantázia dokázala predstaviť viac, ako mi život ponúkal. A tak preto som možno s nejakým stoickým pokojom dokázal akceptovať aj tento hendikep, lebo som si povedal – jeden zmysel viac alebo menej, z toho sa nestrieľa. Oveľa ťažšie by som niesol hluchotu, úplnú hluchotu, lebo pre mňa hudba znamená veľa, zvuk znamená veľa a tento písaný text môže vykompenzovať tým, že počúvam, že niekto číta, tie hlasy – či už tento syntetický hlas, alebo počúvam rádio, alebo ozvučené knihy. Ale hudbu by mi asi nič nedokázalo nahradiť.
.o zvukoch a hudbe
Hudba, a tým nemyslím hudbu v umeleckom slova zmysle, ale hudbu ľudského hlasu, hudbu prírody, hudbu aj mestského hluku alebo šumu, to sú pre mňa nenahraditeľné impulzy. Zrazu som zistil, že rozoznávam štebotanie vtákov. Nikdy som nebol nejaký ornitológ, ale teraz práve v neďalekej ulici, kde bývam v Osle, je veľa stromov, veľa vtákov a okamžite dokážem rozoznať, akí vtáci tam sedia. Ale dokonca aj ten bežný mestský šum áut, bicyklov, klopkanie podpätkov, vŕtačky, budíky, čo počujem z okien, dokážem vnímať ako nejaké hudobné dielo. Ja som o tom dokonca napísal aj v eseji Hudba ako indikátor slobody, ktorá vyšla v mojej knižke Krehké čaro disonancií, kde som napísal, že mestský hluk, hudba, každodenná hudba veľkomesta je pravdepodobne jedným z hlavných inšpiračných zdrojov modernej hudby, ktorá je do značnej miery disharmonická, disonančná, je v nej taká anarchická sloboda. Neviaže sa na nejaké stupnice, neviaže sa na prísnu kompozíciu. Je plná prekvapení, plná zdanlivých náhod. Skrátka, je to určitá umelecká transformácia alebo pretvorenie týchto impulzov a, samozrejme, do toho patrí aj príroda. Nezavrhujem tie archetypické zvuky samotnej prírody, či už je to kukučka, sršeň, či čmeliak alebo žblnkanie vody či šum stromov, lístia. Takže toto všetko do toho patrí. Mnohí ľudia, ktorí tvrdia, že nerozumejú klasickej alebo modernej hudbe, dokážu oceniť tieto zvuky, či už mestské, alebo prírodné. Aj to je hudba. To, čo vytvára hudbu, nie sú samotné zvuky, ale náš spôsob vnímania, triedenia zvukov, náš spôsob ich harmonizácie. Ja v tom dokážem vidieť dokonca aj určitý systém, určité posolstvo, určitú identitu, ktorá korešponduje s niečím vo mne, vnútri.
.o slovenskej literatúre
Trvalo mi pár rokov, kým som sa naučil obstojne po nórsky. No a potom prišla taká vlna, keď som priam so zúfalstvom pozeral, ako málo je slovenská kultúra známa vo svete a, aby som pravdu povedal, ako málo ju aj ja poznám. Až v exile som ju začal systematicky študovať, a nielen literatúru, ale aj kultúru všeobecne. Našiel som tam veľa vecí, ktoré sú mi duchovne blízke, ale aj ktoré majú vysokú úroveň. Keby taký Janko Kráľ alebo Hviezdoslav boli prístupní v prekladoch, určite by patrili do zlatého fondu svetovej literatúry. A medzi takýchto autorov patrila Timrava, ktorú si ja veľmi cením a ktorá korešponduje v mnohom ohľade s Hamsunom. V medzivojnovom období to bol Jozef Cíger – Hronský. Podľa mňa to je veľký spisovateľ. Patril k druhej vlne európskeho modernizmu. Sčasti možno vinou svojich politických postojov, sčasti vinou toho, že sa narodil v malom národe, ktorý žil v tieni svojich susedov, sa nestal slávnym. Potom sú to nadrealisti alebo spisovatelia Milo Urban, Gejza Vámoš, Barč – Ivan, z básnikov Novomeský alebo Beniak, tí sú podľa mňa porovnateľní s vrcholnými dielami súdobej európskej literatúry. To isté tvrdili moji nórski známi, s ktorými som spolupracoval pri prekladoch tejto literatúry alebo som im preložil ukážky. No a takisto trnavská skupina alebo Johanides, Sloboda a ďalší – bez debaty sú porovnateľní s európskou literatúrou.
.o Jánovi Ondrušovi a iných Jánoch
Jeho vrcholná tvorba, ktorá sa mi najviac prihovára, je veľmi jednoliata a súčasne mnohotvárna, záleží takmer na nálade, v akej je prijímateľ, aby ho pochopil. Nazval by som ho mystikom absurdizmu. Podľa mňa patrí do tej absurdistickej línie, ktorá sa začína trebárs Dostojevského Zápiskami z podzemia a ktorá pokračuje cez Kafku. Ondruša som nazval aj moderným evanjelistom. A zhodou okolností je aj jeho krstné meno zhodné s tým najmenej ortodoxným evanjelistom Jánom a v slovenskej literatúre máme takisto Janka Kráľa, Ivan Krasko sa občianskym menom volal Ján, je Ján Buzássy a postava našich popolvárov sa zväčša volá Janko. Ondruš ma fascinuje odvahou vypovedať pravdu nielen o modernom človeku, ale o človeku ako antagonistickej bytosti plnej protirečení, ktorá má v sebe základnú túžbu a potrebu spieť k určitej harmónii a spravodlivosti a v neposlednom rade sebapoznaniu. Toto som našiel u Ondruša v takej miere, ako u málo svetových básnikov. Tým ma oslovuje stále a tým sa k nemu vraciam a budem vracať navždy. Dimitar Stefanov považuje Ondruša za akéhosi konštruktivistu, lebo keď človek pozoruje jeho básne, začína sa to jedným motívom, od ktorého sa zdanlivo vzdiali, robí naň určité variácie a naspäť sa k nemu vracia po určitej špirále. Dospeje takmer k tomu istému, čím začal, ale je o schodík vyššie. V tomto ohľade mi Ondrušova poézia v mnohom pripomína Bachovu hudbu, ktorú milujem bezvýhradne. Keď čítam Ondruša, tak zároveň počujem Bacha. Ondruš bol perfekcionista, vždy so sebou nespokojný. Potreboval vybrusovať svoju poéziu neustále. Dosiahnutie cieľa považoval za čosi nemožné, cestu považoval nielen za jediné možné naplnenie. Človek je stále na ceste a možno, že aj dokonca cítil, že po tej ceste bude pokračovať aj po svojom fyzickom alebo biologickom zániku. Myslím, že aj tieto básne on považoval za cestu k niečomu dokonalejšiemu. Nám, čo sme poznali a zvykli si na jeho staršie veci, sa zdalo, že bolo nepotrebné ich „vylepšovať.“ V čom som s ním nesúhlasil, že takmer zavrhol svoju básnickú skladbu Kľak. Považoval to za nevydarené dielo. A už vôbec nebolo treba vylepšovať názvy, keď sa zriekol názvu Šialený mesiac, aby to nevzbudzovalo nesprávne konotácie, asociácie.
.o Nóroch a Škandinávii vôbec
Na Nóroch si cením, že sa vám nemiešajú do súkromného života, že vás akceptujú takých, akí ste. Nevnucujú svoju pomoc, ale keď požiadate Nóra o pomoc, väčšinou vám pomôže. Naozaj je voči vám vľúdny a konštruktívny. Sú trošku odmeraní, nie je ľahké získať taký srdečný vzťah k Nórovi. Aj keď vás, trebárs pod vplyvom alkoholu, pozvú k sebe, zistíte, že to väčšinou nemyslia vážne. Nóri majú najbližšie k Švédom. Ale tí sú oveľa sebavedomejší a sú takí chladnejší, dalo by sa povedať, že arogantnejší. Nóri sú takí provinciálnejší v dobrom aj zlom slova zmysle, izolacionistickejší. Ale zároveň aj takí kuchynskejší. Dánsko je už okno do Európy. Už v Kodani zbadáte, že ste v Európe, na kontinente. Ináč, Nóri a Švédi hovoria, keď idú napríklad do Nemecka, ideme do Európy. No a vo Fínsku je zase inak. Oni sú takí mĺkvi ľudia z tých jazier a lesov, ale majú veľmi ostrý zmysel pre humor. Nepotrpia si veľmi na formality, na zdvorilosť, idú priamo na vec. Ja som vhupol do Nórska v období tej ľavičiarskej vzbury, ktorá bola v celej západnej Európe, ale v Nórsku asi horšie ako kdekoľvek inde, lebo nastúpil moralisticko-puritánsko stalinistický prúd v umení aj v politike. Vtedy mladí ľudia, študenti uctievali Stalina, Mao Ce Tunga, Lenina. Napríklad viacerí spisovatelia, ktorí napísali veľmi dobré veci v šesťdesiatych rokoch, začali písať v sedemdesiatych rokoch veci à la Drevená dedina. Nórsky jazyk je kapitola sama osebe, alebo lepšie povedané, postoj Nórov k vlastnému jazyku je kapitola sama pre seba. Nórčina má veľa spoločného s nemčinou aj angličtinou, ale je odlišná. Medzi nórčinou a švédčinou je veľká blízkosť, ako medzi slovenčinou a češtinou. Naučiť sa Nórom rozumieť, keď rozprávajú medzi sebou, nebolo ľahké. Okrem iného aj preto, že väčšina Nórov rozpráva nárečím. Voľakedy sa snažili aspoň na verejnosti rozprávať spisovne, ale dneska už deväťdesiat percent Nórov rozpráva nárečím. Nórčina, ktorou píše väčšina, je takzvaný „bokmål“, to znamená knižný jazyk. Tá vznikla fakticky z dánčiny, ktorá im bola nanútená. V polovici 19. storočia Ivar Aasen na základe výskumu stredovekej nórčiny, ktorou rozprávali Vikingovia a ktorou sa stále rozpráva na Islande, kodifikoval novú nórčinu. Tá sa volá „nynorsk“. To je dosť paradoxný názov, lebo oni kládli veľký dôraz na to, že to bola tá staronórčina, tá pôvodná nórčina, nie podánčená nórčina. Takže je to dosť paradoxný názov, ako všetko, čo sa v jazykovom povedomí Nórov deje. Taký Nór si dá veľmi záležať, aby správne vyslovoval slová v cudzom jazyku, ale vôbec mu nezáleží na tom, aby hovoril spisovne vlastným jazykom. Pri prekladaní básní do nórčiny zažívam aj kuriózne situácie. Nórčina nepozná napríklad genitív. Obraz Dobroslava Chrobáka „vemená oblakov“ som musel preložiť ako oblačné vemená. Dynamika toho prirovnania dostáva úplne inú podobu.
.o Slovákoch a slovenských mäsiaroch
Mám radšej Slovákov – jednotlivcov ako Slovákov – masu. Slováci individuálne sú väčšinou veľmi otvorení, vľúdni, priateľskí a tvoriví. Sú menej sebavedomí ako Nóri, menej tolerantní. Nóri sú schopní vidieť sa z kritického nadhľadu a ochraňujú aj práva ľudí, ktorí majú iný názor ako oni sami. V Nórsku sú vzťahy formálnejšie, aj medzi priateľmi, návštevy medzi blízkymi príbuznými sa dohodnú neraz aj týždne vopred. Slovenskí lekári sú všestrannejší, rýchlejšie vedia objaviť diagnózu. Iný príklad: pred rokmi sa dostali do Nórska asi pätnásti slovenskí mäsiari a mali taký úspech v mäsopriemysle, že si ich tam nechali a pozvali si ďalších, lebo zistili, že sú oveľa všestrannejší ako nórski mäsiari. Nórski mäsiari – každý vie len niečo. Jeden zabiť brava, druhý rozporciovať, tretí urobiť klobásy, kým Slováci vedeli všetko.
Ivan Čičmanec/
Narodil sa v roku 1942 v Bratislave. S niekoľkými prestávkami študoval na Stavebnej fakulte SVŠT, no štúdium nedokončil. V roku 1969 emigroval do Nórska, kde zo začiatku pracoval vo viacerých robotníckych povolaniach, neskôr sa stal čašníkom, ešte neskôr tlmočníkom a nakoniec novinárom a učiteľom. Na Univerzite v Oslo vyštudoval angličtinu, ruštinu a divadelnú vedu, po skončení štúdií bol učiteľom na základnej škole. Od 80. rokov minulého storočia publikoval v nórskej aj exilovej tlači a spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa. Od začiatku 90. rokov publikuje aj v slovenských literárnych a kultúrnych periodikách. Je autorom viacerých poviedkových a básnických zbierok. Do nórčiny prekladá slovenskú a do slovenčiny nórsku poéziu. Žije v Osle.
.o vonkajšej slepote a vnútornom zraku
Mal som štyridsať rokov, keď som si chcel konečne urobiť vodičák v Oslo. Neraz som na križovatke nezbadal autá z vedľajšej ulice a očná lekárka zistila, že mám pigmenty na sietnici. V roku 1995 som išiel do invalidného dôchodku. Po dlhšom váhaní som si zaobstaral slepeckú palicu, ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli okoliu, aby som signalizoval, že mám problémy. Ja, ktorý som ináč technoskeptik, nebyť straty zraku, možno by som doteraz nepoužíval počítač a internet. Ale tak som si zadovážil počítač, internet, zväčšovacie systémy a zvukové systémy. Keď píšem na počítači, zväčšuje mi to písmo a počujem hlas, ktorý mi povie každé jedno písmeno, čo naklepem, aj mi ho nahlas prečíta. Dokonca to mám v rozličných jazykoch, lebo pracujem v rozličných jazykoch. Takisto môžem „čítať“ texty z internetu, noviny a časopisy. Môj prechod do slabozrakosti bol veľmi pomalý, postupný, čo mi pomohlo ľahšie sa s tým vyrovnávať. Ten vodičský preukaz som oželel veľmi ľahko. Samozrejme, že problém písania a čítania je pre mňa určitá záťaž, pretože pracujem v prvom rade s textami.
Čítanie a písanie, to je môj život, moja identita. Mnohí ľudia, čo ma poznajú iba tak povrchne, ma preto aj ľutujú, čo nemám rád, lebo si myslím, že ľudia majú svoje hendikepy akceptovať a žiť, vyvodiť z nich dôsledky a žiť toľko, koľko im tieto hendikepy dovoľujú. Ľudia sa ma pýtajú, či mám nejaký vnútorný zrak. Ten môže byť dvojakého charakteru. Slepci často vraj teda vnímajú veci inými zmyslami rýchlejšie alebo si zvyknú na iný spôsob komunikácie, iný spôsob orientácie. Toto pozorujem na sebe vo veľmi malej miere. Neraz zablúdim aj vo vlastnom byte, takže túto kompenzáciu nie som schopný používať. A v tom ohľade som zase znevýhodnený voči tým, čo sú slepí od narodenia alebo od útleho veku. Naozaj sa naučia orientovať ináč ako ja. Napríklad viem, že aj na Slovensku žije jeden známy rozhlasový redaktor, ktorý sám cestuje po Európe bez problémov a je úplne slepý od narodenia. Na to by som si ja netrúfol. Čo sa týka toho vnútorného, metafyzického zraku, nerobím z toho nejakú veľkú mystiku, ale, samozrejme, filozofujem o tom. Mám taký aforizmus, že každý človek má nejaký hendikep, len väčšina o tom nevie. My máme tú výhodu alebo tú výsadu, že o tom vieme. Ja som odmalička považoval ľudskú situáciu ako tragickú, nedostatočnú. Vždy mi niečo chýbalo, vždy si moja fantázia dokázala predstaviť viac, ako mi život ponúkal. A tak preto som možno s nejakým stoickým pokojom dokázal akceptovať aj tento hendikep, lebo som si povedal – jeden zmysel viac alebo menej, z toho sa nestrieľa. Oveľa ťažšie by som niesol hluchotu, úplnú hluchotu, lebo pre mňa hudba znamená veľa, zvuk znamená veľa a tento písaný text môže vykompenzovať tým, že počúvam, že niekto číta, tie hlasy – či už tento syntetický hlas, alebo počúvam rádio, alebo ozvučené knihy. Ale hudbu by mi asi nič nedokázalo nahradiť.
.o zvukoch a hudbe
Hudba, a tým nemyslím hudbu v umeleckom slova zmysle, ale hudbu ľudského hlasu, hudbu prírody, hudbu aj mestského hluku alebo šumu, to sú pre mňa nenahraditeľné impulzy. Zrazu som zistil, že rozoznávam štebotanie vtákov. Nikdy som nebol nejaký ornitológ, ale teraz práve v neďalekej ulici, kde bývam v Osle, je veľa stromov, veľa vtákov a okamžite dokážem rozoznať, akí vtáci tam sedia. Ale dokonca aj ten bežný mestský šum áut, bicyklov, klopkanie podpätkov, vŕtačky, budíky, čo počujem z okien, dokážem vnímať ako nejaké hudobné dielo. Ja som o tom dokonca napísal aj v eseji Hudba ako indikátor slobody, ktorá vyšla v mojej knižke Krehké čaro disonancií, kde som napísal, že mestský hluk, hudba, každodenná hudba veľkomesta je pravdepodobne jedným z hlavných inšpiračných zdrojov modernej hudby, ktorá je do značnej miery disharmonická, disonančná, je v nej taká anarchická sloboda. Neviaže sa na nejaké stupnice, neviaže sa na prísnu kompozíciu. Je plná prekvapení, plná zdanlivých náhod. Skrátka, je to určitá umelecká transformácia alebo pretvorenie týchto impulzov a, samozrejme, do toho patrí aj príroda. Nezavrhujem tie archetypické zvuky samotnej prírody, či už je to kukučka, sršeň, či čmeliak alebo žblnkanie vody či šum stromov, lístia. Takže toto všetko do toho patrí. Mnohí ľudia, ktorí tvrdia, že nerozumejú klasickej alebo modernej hudbe, dokážu oceniť tieto zvuky, či už mestské, alebo prírodné. Aj to je hudba. To, čo vytvára hudbu, nie sú samotné zvuky, ale náš spôsob vnímania, triedenia zvukov, náš spôsob ich harmonizácie. Ja v tom dokážem vidieť dokonca aj určitý systém, určité posolstvo, určitú identitu, ktorá korešponduje s niečím vo mne, vnútri.
.o slovenskej literatúre
Trvalo mi pár rokov, kým som sa naučil obstojne po nórsky. No a potom prišla taká vlna, keď som priam so zúfalstvom pozeral, ako málo je slovenská kultúra známa vo svete a, aby som pravdu povedal, ako málo ju aj ja poznám. Až v exile som ju začal systematicky študovať, a nielen literatúru, ale aj kultúru všeobecne. Našiel som tam veľa vecí, ktoré sú mi duchovne blízke, ale aj ktoré majú vysokú úroveň. Keby taký Janko Kráľ alebo Hviezdoslav boli prístupní v prekladoch, určite by patrili do zlatého fondu svetovej literatúry. A medzi takýchto autorov patrila Timrava, ktorú si ja veľmi cením a ktorá korešponduje v mnohom ohľade s Hamsunom. V medzivojnovom období to bol Jozef Cíger – Hronský. Podľa mňa to je veľký spisovateľ. Patril k druhej vlne európskeho modernizmu. Sčasti možno vinou svojich politických postojov, sčasti vinou toho, že sa narodil v malom národe, ktorý žil v tieni svojich susedov, sa nestal slávnym. Potom sú to nadrealisti alebo spisovatelia Milo Urban, Gejza Vámoš, Barč – Ivan, z básnikov Novomeský alebo Beniak, tí sú podľa mňa porovnateľní s vrcholnými dielami súdobej európskej literatúry. To isté tvrdili moji nórski známi, s ktorými som spolupracoval pri prekladoch tejto literatúry alebo som im preložil ukážky. No a takisto trnavská skupina alebo Johanides, Sloboda a ďalší – bez debaty sú porovnateľní s európskou literatúrou.
.o Jánovi Ondrušovi a iných Jánoch
Jeho vrcholná tvorba, ktorá sa mi najviac prihovára, je veľmi jednoliata a súčasne mnohotvárna, záleží takmer na nálade, v akej je prijímateľ, aby ho pochopil. Nazval by som ho mystikom absurdizmu. Podľa mňa patrí do tej absurdistickej línie, ktorá sa začína trebárs Dostojevského Zápiskami z podzemia a ktorá pokračuje cez Kafku. Ondruša som nazval aj moderným evanjelistom. A zhodou okolností je aj jeho krstné meno zhodné s tým najmenej ortodoxným evanjelistom Jánom a v slovenskej literatúre máme takisto Janka Kráľa, Ivan Krasko sa občianskym menom volal Ján, je Ján Buzássy a postava našich popolvárov sa zväčša volá Janko. Ondruš ma fascinuje odvahou vypovedať pravdu nielen o modernom človeku, ale o človeku ako antagonistickej bytosti plnej protirečení, ktorá má v sebe základnú túžbu a potrebu spieť k určitej harmónii a spravodlivosti a v neposlednom rade sebapoznaniu. Toto som našiel u Ondruša v takej miere, ako u málo svetových básnikov. Tým ma oslovuje stále a tým sa k nemu vraciam a budem vracať navždy. Dimitar Stefanov považuje Ondruša za akéhosi konštruktivistu, lebo keď človek pozoruje jeho básne, začína sa to jedným motívom, od ktorého sa zdanlivo vzdiali, robí naň určité variácie a naspäť sa k nemu vracia po určitej špirále. Dospeje takmer k tomu istému, čím začal, ale je o schodík vyššie. V tomto ohľade mi Ondrušova poézia v mnohom pripomína Bachovu hudbu, ktorú milujem bezvýhradne. Keď čítam Ondruša, tak zároveň počujem Bacha. Ondruš bol perfekcionista, vždy so sebou nespokojný. Potreboval vybrusovať svoju poéziu neustále. Dosiahnutie cieľa považoval za čosi nemožné, cestu považoval nielen za jediné možné naplnenie. Človek je stále na ceste a možno, že aj dokonca cítil, že po tej ceste bude pokračovať aj po svojom fyzickom alebo biologickom zániku. Myslím, že aj tieto básne on považoval za cestu k niečomu dokonalejšiemu. Nám, čo sme poznali a zvykli si na jeho staršie veci, sa zdalo, že bolo nepotrebné ich „vylepšovať.“ V čom som s ním nesúhlasil, že takmer zavrhol svoju básnickú skladbu Kľak. Považoval to za nevydarené dielo. A už vôbec nebolo treba vylepšovať názvy, keď sa zriekol názvu Šialený mesiac, aby to nevzbudzovalo nesprávne konotácie, asociácie.
.o Nóroch a Škandinávii vôbec
Na Nóroch si cením, že sa vám nemiešajú do súkromného života, že vás akceptujú takých, akí ste. Nevnucujú svoju pomoc, ale keď požiadate Nóra o pomoc, väčšinou vám pomôže. Naozaj je voči vám vľúdny a konštruktívny. Sú trošku odmeraní, nie je ľahké získať taký srdečný vzťah k Nórovi. Aj keď vás, trebárs pod vplyvom alkoholu, pozvú k sebe, zistíte, že to väčšinou nemyslia vážne. Nóri majú najbližšie k Švédom. Ale tí sú oveľa sebavedomejší a sú takí chladnejší, dalo by sa povedať, že arogantnejší. Nóri sú takí provinciálnejší v dobrom aj zlom slova zmysle, izolacionistickejší. Ale zároveň aj takí kuchynskejší. Dánsko je už okno do Európy. Už v Kodani zbadáte, že ste v Európe, na kontinente. Ináč, Nóri a Švédi hovoria, keď idú napríklad do Nemecka, ideme do Európy. No a vo Fínsku je zase inak. Oni sú takí mĺkvi ľudia z tých jazier a lesov, ale majú veľmi ostrý zmysel pre humor. Nepotrpia si veľmi na formality, na zdvorilosť, idú priamo na vec. Ja som vhupol do Nórska v období tej ľavičiarskej vzbury, ktorá bola v celej západnej Európe, ale v Nórsku asi horšie ako kdekoľvek inde, lebo nastúpil moralisticko-puritánsko stalinistický prúd v umení aj v politike. Vtedy mladí ľudia, študenti uctievali Stalina, Mao Ce Tunga, Lenina. Napríklad viacerí spisovatelia, ktorí napísali veľmi dobré veci v šesťdesiatych rokoch, začali písať v sedemdesiatych rokoch veci à la Drevená dedina. Nórsky jazyk je kapitola sama osebe, alebo lepšie povedané, postoj Nórov k vlastnému jazyku je kapitola sama pre seba. Nórčina má veľa spoločného s nemčinou aj angličtinou, ale je odlišná. Medzi nórčinou a švédčinou je veľká blízkosť, ako medzi slovenčinou a češtinou. Naučiť sa Nórom rozumieť, keď rozprávajú medzi sebou, nebolo ľahké. Okrem iného aj preto, že väčšina Nórov rozpráva nárečím. Voľakedy sa snažili aspoň na verejnosti rozprávať spisovne, ale dneska už deväťdesiat percent Nórov rozpráva nárečím. Nórčina, ktorou píše väčšina, je takzvaný „bokmål“, to znamená knižný jazyk. Tá vznikla fakticky z dánčiny, ktorá im bola nanútená. V polovici 19. storočia Ivar Aasen na základe výskumu stredovekej nórčiny, ktorou rozprávali Vikingovia a ktorou sa stále rozpráva na Islande, kodifikoval novú nórčinu. Tá sa volá „nynorsk“. To je dosť paradoxný názov, lebo oni kládli veľký dôraz na to, že to bola tá staronórčina, tá pôvodná nórčina, nie podánčená nórčina. Takže je to dosť paradoxný názov, ako všetko, čo sa v jazykovom povedomí Nórov deje. Taký Nór si dá veľmi záležať, aby správne vyslovoval slová v cudzom jazyku, ale vôbec mu nezáleží na tom, aby hovoril spisovne vlastným jazykom. Pri prekladaní básní do nórčiny zažívam aj kuriózne situácie. Nórčina nepozná napríklad genitív. Obraz Dobroslava Chrobáka „vemená oblakov“ som musel preložiť ako oblačné vemená. Dynamika toho prirovnania dostáva úplne inú podobu.
.o Slovákoch a slovenských mäsiaroch
Mám radšej Slovákov – jednotlivcov ako Slovákov – masu. Slováci individuálne sú väčšinou veľmi otvorení, vľúdni, priateľskí a tvoriví. Sú menej sebavedomí ako Nóri, menej tolerantní. Nóri sú schopní vidieť sa z kritického nadhľadu a ochraňujú aj práva ľudí, ktorí majú iný názor ako oni sami. V Nórsku sú vzťahy formálnejšie, aj medzi priateľmi, návštevy medzi blízkymi príbuznými sa dohodnú neraz aj týždne vopred. Slovenskí lekári sú všestrannejší, rýchlejšie vedia objaviť diagnózu. Iný príklad: pred rokmi sa dostali do Nórska asi pätnásti slovenskí mäsiari a mali taký úspech v mäsopriemysle, že si ich tam nechali a pozvali si ďalších, lebo zistili, že sú oveľa všestrannejší ako nórski mäsiari. Nórski mäsiari – každý vie len niečo. Jeden zabiť brava, druhý rozporciovať, tretí urobiť klobásy, kým Slováci vedeli všetko.
Ivan Čičmanec/
Narodil sa v roku 1942 v Bratislave. S niekoľkými prestávkami študoval na Stavebnej fakulte SVŠT, no štúdium nedokončil. V roku 1969 emigroval do Nórska, kde zo začiatku pracoval vo viacerých robotníckych povolaniach, neskôr sa stal čašníkom, ešte neskôr tlmočníkom a nakoniec novinárom a učiteľom. Na Univerzite v Oslo vyštudoval angličtinu, ruštinu a divadelnú vedu, po skončení štúdií bol učiteľom na základnej škole. Od 80. rokov minulého storočia publikoval v nórskej aj exilovej tlači a spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa. Od začiatku 90. rokov publikuje aj v slovenských literárnych a kultúrnych periodikách. Je autorom viacerých poviedkových a básnických zbierok. Do nórčiny prekladá slovenskú a do slovenčiny nórsku poéziu. Žije v Osle.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.