Netrúfam si povedať, že sa v umení vyznám,
ale mám k nemu vzťah, divadlo a výtvarné umenie patria k mojím vášňam – ateliéry, rozrobené veci, tá vôňa, atmosféra, vytrvalosť a nápaditosť, zadný plán, som rád s tvorivými ľuďmi. Keď sme ešte robili študentské noviny Echo, súbežne s nami pôsobilo viacero silných skupín, z jednej z nich vzniklo Divadlo na Korze, veľmi sme súzvučili s ich generačnou výpoveďou. S mojou ženou sme pre divadlo radi prekladali.
Už od detstva chodím na túry, výlety, prechádzky.
Najčastejšie po Štiavnických vrchoch, tam je tých cestičiek nepredstaviteľne veľa, za celý život sa nedajú prechodiť a na rozdiel od Česka sa dá ísť aj hodinu-dve a nestretnúť človeka. Ale pôvab pre mňa majú aj medzipriestory, keď sa stretáva priemyselné mesto s prírodou, občas to má fantaskné podoby ako v Stalkerovi od Tarkovského.
Som zberač.
V období, keď som pracoval v protialkoholickej poradni, chodili sme s pacientmi do prírody, človek zhodil biely plášť a boli sme jedna komunita, otvorene sa debatovalo a okrem iného sa zbierali bylinky. Vtedy som dva roky abstinoval úplne, obľúbil som si čaje, pacienti ma naučili základnú zmesku, ľubovník, myší chvostík, materina dúška, pamajorán. Na túrach zbieram aj černice, huby, vždy tak trochu ostatných zdržujem. Pred novembrom ‘89, keď sme na chalupu chodievali skoro na celé leto, bol náš černicový kompót vítaným darčekom pre rodinu i kamarátov.
Nie som prchký človek,
po mame som zdedil schopnosť načúvať, to sa mi veľmi zišlo najmä v tej terapii, kde sa ľudia potrebovali vyrozprávať. Som narodený v znamení Váh, moja váhavosť sa prejavuje v rozhodovaní. Baví má strašne veľa vecí, to je zvodné i zhubné zároveň. Dokážem sa ponoriť, začítať, zrazu sú z toho celé hodiny, a ja už som mal dávno robiť niečo iné.
Mám taký kufor a škatule
a v nich množstvo rozpísaných tém. Niekedy so mnou musia precestovať stovky kilometrov, aby sa dostali do pozornosti. Je to hromada záznamov, zo 70. a 80. rokov, z diskusií vo viacerých kruhoch, sociologických, spisovateľských, psychoterapeutických, ochranárskych, z Novembra, z čias, keď som pracoval v Prahe u prezidenta Václava Havla, z diplomatického obdobia v Amerike. Je toho veľa, k čomu som sa ešte nedostal.
Som z generácie, ktorá zažila zmenu.
Rozmach v 60. rokoch, potom po okupácii porážku, pridusenie života, lámanie chrbtice, postupné dvíhanie sa, November, odhodlanie, že tentoraz si to už nedáme zobrať, cykly lepších a horších rokov. Takže viem, že zmena je možná, zažil som ju. Ale je ťažké to pretlmočiť mladým ľuďom, ktorí nemajú takú skúsenosť.
Som za vyhľadávanie spojencov.
Dobré veci sa daria vtedy, keď sa ľudia dávajú dokopy, rešpektujú sa, vnímajú, čím je každý schopný prispieť. Alkoholici, ktorí sa usilovali dostať zo závislosti, pochopili, že si niečo dávajú, raz to potrebuje jeden, inokedy druhý, starajú sa o seba navzájom, navštevujú sa, telefonujú, lebo raz sa im to môže vrátiť, každý sa môže ocitnúť v kríze. Táto kombinácia altruizmu a egoizmu – že to robím pre iných aj pre seba – uvedomenie si, že si nemusíme závidieť, ale mohli by sme niečo vykonať spolu, a všetkým to prospeje, to je správanie, aké na Slovensku veľmi potrebujeme. Je fantastické vidieť, keď ľudia prídu na to, že to ide. To je ako satori, osvietenie.
ale mám k nemu vzťah, divadlo a výtvarné umenie patria k mojím vášňam – ateliéry, rozrobené veci, tá vôňa, atmosféra, vytrvalosť a nápaditosť, zadný plán, som rád s tvorivými ľuďmi. Keď sme ešte robili študentské noviny Echo, súbežne s nami pôsobilo viacero silných skupín, z jednej z nich vzniklo Divadlo na Korze, veľmi sme súzvučili s ich generačnou výpoveďou. S mojou ženou sme pre divadlo radi prekladali.
Už od detstva chodím na túry, výlety, prechádzky.
Najčastejšie po Štiavnických vrchoch, tam je tých cestičiek nepredstaviteľne veľa, za celý život sa nedajú prechodiť a na rozdiel od Česka sa dá ísť aj hodinu-dve a nestretnúť človeka. Ale pôvab pre mňa majú aj medzipriestory, keď sa stretáva priemyselné mesto s prírodou, občas to má fantaskné podoby ako v Stalkerovi od Tarkovského.
Som zberač.
V období, keď som pracoval v protialkoholickej poradni, chodili sme s pacientmi do prírody, človek zhodil biely plášť a boli sme jedna komunita, otvorene sa debatovalo a okrem iného sa zbierali bylinky. Vtedy som dva roky abstinoval úplne, obľúbil som si čaje, pacienti ma naučili základnú zmesku, ľubovník, myší chvostík, materina dúška, pamajorán. Na túrach zbieram aj černice, huby, vždy tak trochu ostatných zdržujem. Pred novembrom ‘89, keď sme na chalupu chodievali skoro na celé leto, bol náš černicový kompót vítaným darčekom pre rodinu i kamarátov.
Nie som prchký človek,
po mame som zdedil schopnosť načúvať, to sa mi veľmi zišlo najmä v tej terapii, kde sa ľudia potrebovali vyrozprávať. Som narodený v znamení Váh, moja váhavosť sa prejavuje v rozhodovaní. Baví má strašne veľa vecí, to je zvodné i zhubné zároveň. Dokážem sa ponoriť, začítať, zrazu sú z toho celé hodiny, a ja už som mal dávno robiť niečo iné.
Mám taký kufor a škatule
a v nich množstvo rozpísaných tém. Niekedy so mnou musia precestovať stovky kilometrov, aby sa dostali do pozornosti. Je to hromada záznamov, zo 70. a 80. rokov, z diskusií vo viacerých kruhoch, sociologických, spisovateľských, psychoterapeutických, ochranárskych, z Novembra, z čias, keď som pracoval v Prahe u prezidenta Václava Havla, z diplomatického obdobia v Amerike. Je toho veľa, k čomu som sa ešte nedostal.
Som z generácie, ktorá zažila zmenu.
Rozmach v 60. rokoch, potom po okupácii porážku, pridusenie života, lámanie chrbtice, postupné dvíhanie sa, November, odhodlanie, že tentoraz si to už nedáme zobrať, cykly lepších a horších rokov. Takže viem, že zmena je možná, zažil som ju. Ale je ťažké to pretlmočiť mladým ľuďom, ktorí nemajú takú skúsenosť.
Som za vyhľadávanie spojencov.
Dobré veci sa daria vtedy, keď sa ľudia dávajú dokopy, rešpektujú sa, vnímajú, čím je každý schopný prispieť. Alkoholici, ktorí sa usilovali dostať zo závislosti, pochopili, že si niečo dávajú, raz to potrebuje jeden, inokedy druhý, starajú sa o seba navzájom, navštevujú sa, telefonujú, lebo raz sa im to môže vrátiť, každý sa môže ocitnúť v kríze. Táto kombinácia altruizmu a egoizmu – že to robím pre iných aj pre seba – uvedomenie si, že si nemusíme závidieť, ale mohli by sme niečo vykonať spolu, a všetkým to prospeje, to je správanie, aké na Slovensku veľmi potrebujeme. Je fantastické vidieť, keď ľudia prídu na to, že to ide. To je ako satori, osvietenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.