Len mi to požičaj na chvíľku, vravela som si, bože! A potom to prišlo. Nechceš si vyskúšať? spýtalo sa dievča. Niekedy sa môže stať, že priam hviezdne zúročíte to, čo vás dlho diskvalifikovalo. A ja som bola známa tým, že hrávam s chalanmi futbal aj hokej. Bola to hanba a neunikla som opovržlivým posmeškom dievčenských klanov, no nedalo sa odolať. V treskúcej zime na školskom dvore školník vytiahol hadicu a za pár hodín sme mali klzisko. Hrávali sme, kým sme videli na puk. Chlapčenské spolky sú vecné. Buď vieš hrať, alebo nevieš. Alebo si aspoň do páru. Nikto ma nikdy nediskvalifikoval za to, že som dievča. A tak som si teraz obula kamarátkine inlajny a svet sa zmenil. To bola revolúcia v lete ’89! Obrovské asfaltové plochy socialistického sídliska patrili len mojim západniarskym korčuliam, ktoré mi chlapec – hokejista doniesol hneď ďalší víkend z Viedne. Dnes, v roku 2014 mám čerstvo kúpené nové inlajny, tretie v živote. Fičím po cyklotrase a joggingový kočík s brzdami tlačím pred sebou. Opäť sa niektorí pohoršujú a niektorí smejú, ale nikto sa ma už nesnaží zahatať. Prefičím spokojne smerom na hrádzu a míňam jeden prezidentský bilbord za druhým. Niečo je stále rovnaké z inlajn korčulí, ale tá možnosť vybrať si z viacerých cyklistických trás a prezidentských kandidátov, je, skrátka, úžasná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.