Vlastne je to zníženie spotrebiteľských cien také malé, že by na prvý pohľad ani nestálo za zmienku. Zvlášť ak ľudia stále majú subjektívny pocit, že všetko sústavne dražie. Podľa Štatistického úradu u nás vo februári poklesli medziročne ceny o 0,1 percenta. Slovensko je súčasťou širšieho európskeho trendu. Mierny pokles cien zaznamenali minulý mesiac v eurozóne ešte Cyprus (o 1,3 percenta), Grécko (o 0,9 percenta) a Portugalsko (o 0,1 percenta, tak ako u nás). Avšak celkovo v krajinách, ktoré platia eurom, ceny oproti februáru 2013 vzrástli. Inými slovami, eurozóna zaznamenala miernu infláciu a to vo výške 0,7 percenta. Aj keď sa zdá, že ide o číselne nepatrné pohyby, pre niektorých ekonómov je deflácia dôvodom na znervóznenie. Ak napríklad Európska centrálna banka hovorí o svojej úlohe chrániť cenovú stabilitu, nemyslí tým úplné zmrazenie rastu cien, ale strednodobú infláciu, blížiacu sa k dvom percentám. Prečo je deflácia považovaná za problém?
.deflačná pasca
Keď sa povie, že spotrebiteľské ceny klesli, neznamená to, že všetky. Napríklad potraviny mierne rástli. Poklesli však ceny palív a energetiky, čo má zase sprostredkované dopady na ceny dopravy či bývania. Deflácia by nás mohla sprevádzať ešte niekoľko mesiacov. V druhom polroku sa očakáva, že ceny opäť stúpnu. Avšak bežný spotrebiteľ si môže položiť otázku, prečo je vôbec problém, že ceny klesajú? Veď posledné dve desaťročia sa Slováci cítia ako škrečok v kolese, ktorý musí bežať čoraz rýchlejšie, aby si uchoval kúpyschopnosť tvárou v tvár nepretržite stúpajúcim cenám. Nebolo by fajn, keby si ľudia aspoň na chvíľu mohli vydýchnuť a ceny by po istý čas zostali približne rovnaké?
Jeden z hlavných dôvodov, prečo sa časť ekonómov obáva poklesu cien, je sklon ľudí hromadiť peniaze v očakávaní ešte nižších cien v budúcnosti. Dajme tomu, že si chcete kúpiť nový televízor. Viete, koľko stojí teraz, no zároveň ste si v novinách prečítali, že Európu obchádza strašidlo deflácie. Možno, keď ešte mesiac alebo dva kúpu odložíte, televízor bude lacnejší a vy ušetríte. Samozrejme, neochota míňať oslabuje dopyt. Výrobcovia či predajcovia sú nútení ďalej ceny znižovať, aby predali svoje výrobky, čo vedie k začarovanému kruhu deflačných očakávaní, čoraz rýchlejšie padajúcich cien a klesajúceho dopytu.
Následne vzniká ďalší problém. Ľudia nie sú len v pozícii spotrebiteľov. Mnohí sa podieľajú ako zamestnanci na tvorbe tovarov alebo poskytovaní služieb. Mzdy zamestnancov sú zakotvené v pracovných zmluvách a zmeneným pomerom na trhu sa prispôsobujú pomalšie, než ceny tovarov či služieb. Zamestnávateľ v dôsledku klesajúcich cien inkasuje čoraz menšie príjmy, no musí zamestnancom vyplácať naďalej približne rovnaké mzdy. Buď teda skrachuje, alebo časť zamestnancov prepustí, prípadne firma prejde bolestivým znižovaním miezd. V každom prípade, dopyt v ekonomike to ďalej oslabí...
.zahnať strašiaka
Na tomto mieste treba povedať, že Slovensko dnes pred takýmto scenárom určite nestojí. Ide skôr o teoretickú možnosť. Prísne vzaté sa o deflácii dá hovoriť, až keby pokles cien trval aspoň rok. Zníženie cien z februára je veľmi nízke. Navyše treba brať do úvahy rozdiel medzi nameraným vývojom cien a tým, ako ho subjektívne vnímajú ľudia. Ak spotrebitelia stále veria, že dochádza k inflácii, nebudú svoje konzumentské návyky prispôsobovať mierne deflačnému prostrediu.
Zmierniť obavy zo strašiaka deflačnej pasce možno aj ďalšími argumentmi. Spotreba nie všetkých tovarov sa dá odkladať (napríklad potraviny). A aj pri tovaroch, kde je odklad so špekuláciou na neskoršie nižšie ceny možný (už spomenutý nový televízor), nebude spotrebiteľ s kúpou otáľať donekonečna. Ak chcem pozerať televízny program na novej plazme čo najskôr, odložím jej kúpu s vidinou nižšej ceny trebárs o pár mesiacov, no nebudem ju odkladať na neurčito. A to nevraviac o spotrebičoch alebo iných tovaroch, ktoré sme nútení nahradiť pokiaľ možno čo najskôr. Existujú odvetvia, kde ceny vďaka technologickým inováciám sústavne klesajú (typickým príkladom je výpočtová technika), napriek tomu je po ich výrobkoch stále dopyt.
Ekonómovia sa vo svojich debatách často predháňajú v tom, kto dokáže vystopovať nejaký jav čo najďalej v logickom reťazci jeho príčin a následkov. Napríklad Frank Hollenbeck, profesor finančnej ekonómie na Medzinárodnej univerzite v Ženeve v článku Čo je na deflácii také strašidelné pre stránku mises.org upozorňuje v súvislosti s následkami deflácie na zaujímavú vec. Ak človek odloží svoju spotrebu pre očakávanie neskorších nižších cien, peniaze väčšinou nenechá zaháľať v pančuche. Zostávajú ako úspory na bankovom účte, kde sa menia na investície, ak ich banka niekomu požičia. Dopyt po spotrebných statkoch je proste nahradený dopytom po kapitálových statkoch. Viac kapitálu v horizonte budúcnosti umožní vyrábať viac i lacnejšie, a preto aj konzumovať viac.
.nechať ceny klesnúť
Z historických príkladov sa najčastejšie zvyknú spomínať dve deflačné epizódy. Jedna súvisela s priebehom Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia, keď ceny v Spojených štátoch poklesli viac ako o štvrtinu počas prvých troch rokov jej trvania. To, čo v roku 1929 stálo v priemere sto dolárov, ste si mohli kúpiť v roku 1932 za 72 dolárov. Ak ste pred krízou mali doma veľkú hotovosť alebo vaše peniaze prežili pokles ekonomiky na účte v banke, ktorá nezbankrotovala, vaša životná úroveň sa vďaka vyššej kúpyschopnosti dolára mohla počas krízy dokonca zvýšiť. To však platilo len pre malú menšinu Američanov. Objem peňazí sa zmenšil a krajina trpela bezprecedentným poklesom výroby i vysokou nezamestnanosťou.
Druhým veľkým príkladom deflačných efektov je Japonsko počas uplynulého štvrťstoročia. V prípade krajiny vychádzajúceho slnka ide však skôr o chronický problém. Pri pohľade na vývoj japonských spotrebiteľských cien nevidieť nejakú deflačnú špirálu so zrýchľujúcim sa poklesom cien. Po väčšinu rokov tu bola stále prítomná mierna inflácia do jedného – dvoch percent a ani počas deflačných rokov spotrebiteľské ceny neklesli medziročne o viac ako dve percentá.
Japonsko je príkladom toho, ako deflácia často súvisí s hospodárskym cyklom a spľasnutím bublín. Počas 80. rokov sa tu veľmi nafúkli ceny niektorých aktív, ako napríklad akcií alebo nehnuteľností. Tradovalo sa trebárs, že pozemky pod cisárskym palácom v Tokiu majú väčšiu hodnotu ako všetky nehnuteľnosti v americkom štáte Kalifornia. Bolo len prirodzené, že keď bublina spľasla, návrat cien na reálnejšiu úroveň sa prejavil deflačne. Vlády a centrálne banky majú počas kríz často snahu udržiavať nerealisticky vysoké ceny aktív. Chcú tým zabrániť reťazovým krachom, ku ktorým by viedol náhly prepad cien a všetkým nadväzujúcim negatívnym ekonomickým dôsledkom. No zároveň tým bránia aj vyčisteniu trhu od následkov zlých investícií a spomaľujú celkové zotavenie ekonomiky.
.ťažšie bremeno dlhov
Hlavným dôvodom obáv z deflácie sú jej efekty na veriteľov a dlžníkov. Tie sú presne opačné ako pri inflácii. Keď peniaze strácajú kúpyschopnosť a ceny rastú, dlžníci sa tešia. Bremeno ich dlhov sa totiž zmenšuje. Naopak v deflačnom prostredí akoby dlhové bremeno narastalo. V čase splatenia peňazí sa za rovnakú sumu dá toho kúpiť viac, ako keď ste si požičiavali. Ak ste podnikateľ, musíte pôžičku splácať zo znižujúcich sa príjmov. Takisto zamestnanec má na splátky menej peňazí, lebo aj jemu sa znížil plat, keď musel jeho zamestnávateľ predávať svoje výrobky lacnejšie. Deflácia tak spôsobuje prerozdelenie bohatstva od dlžníkov k veriteľom a sporiteľom.
Keďže vo vyspelých krajinách sú dnes zadlžení občania, firmy i štát, vlády považujú malú infláciu za menšie zlo. V inflačnom prostredí sa totiž dlhy postupne roztápajú ako sneh na jar. A ako štát zabezpečí infláciu? Tým, že do ekonomiky napumpuje viac peňazí. Trebárs opatreniami ako kvantitatívne uvoľňovanie.
Kým v roku 2011 sa diskutovalo v Európe i u nás o inflačnej hrozbe, dnes sú na programe dňa obavy z deflácie. Keď bol v polovici marca zverejnený februárový vývoj cien, v nemeckom ekonomickom denníku Handelsblatt uverejnili komentár známeho publicistu Wolframa Weimera, ktorý zarezonoval. Podľa neho ide v deflačnej diskusii o zásadný politicko-hodnotový spor: „Má Západ naďalej staviť na dlhy, vytváranie peňazí a infláciu – alebo by mal po krízovej záchrannej fáze staviť radšej na solídnejšiu monetárnu politiku?“ Podľa Weimera súčasná „agresívna politika lacných peňazí“ nás môže dostať do ďalšej ťažkej hospodárskej krízy. Vyzýva, aby Európa nenačúvala zástancom inflácie, strašiacim defláciou, ktorá dnes nepredstavuje problém.
.dobrá deflácia
Z podobného súdka je aj pohľad ekonóma Georgea Selgina. Tento profesor na University of Georgia navštívil Slovensko pred rokom na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Podľa Selgina centrálni bankári robia chybu, ak sa nazdávajú, že deflácia je za každých okolností neželaná. Existuje aj „dobrá deflácia“, keď ceny klesajú v dôsledku vyššej produktivity (vďaka lepším technológiám či dômyselnejším spôsobom riadenia). Ak sa ceny znižujú v dôsledku vyššej produktivity, zisky podnikateľov, ani mzdy zamestnancov klesať nemusia.
Historicky napríklad priemyselná revolúcia priniesla obdobie dlhodobého poklesu cien pri súčasnom dramatickom zvýšení životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva, pretože zavedením strojovej výroby bolo zrazu možné tovary produkovať v masovom meradle. Čosi podobné pokračuje dodnes. Selgin upozorňuje, že počas druhej polovice 20. storočia zaznamenali Spojené štáty reálny (o infláciu očistený) pokles jednotkových výrobných nákladov o polovicu. Avšak cenová úroveň sa v rovnakom čase neznížila o polovicu, naopak, vzrástla deväťnásobne. Podľa Selgina zato môže inflačná politika FED-u. Na rozdiel od väčšiny ekonómov hlavného prúdu navrhuje tento profesor nie cieľovanie nízkej inflácie, ale umožnenie malého trvalého deflačného poklesu cien, ktorý by kopíroval nárast produktivity. Veľa problémov by sme si vďaka tomu ušetrili.
.deflačná pasca
Keď sa povie, že spotrebiteľské ceny klesli, neznamená to, že všetky. Napríklad potraviny mierne rástli. Poklesli však ceny palív a energetiky, čo má zase sprostredkované dopady na ceny dopravy či bývania. Deflácia by nás mohla sprevádzať ešte niekoľko mesiacov. V druhom polroku sa očakáva, že ceny opäť stúpnu. Avšak bežný spotrebiteľ si môže položiť otázku, prečo je vôbec problém, že ceny klesajú? Veď posledné dve desaťročia sa Slováci cítia ako škrečok v kolese, ktorý musí bežať čoraz rýchlejšie, aby si uchoval kúpyschopnosť tvárou v tvár nepretržite stúpajúcim cenám. Nebolo by fajn, keby si ľudia aspoň na chvíľu mohli vydýchnuť a ceny by po istý čas zostali približne rovnaké?
Jeden z hlavných dôvodov, prečo sa časť ekonómov obáva poklesu cien, je sklon ľudí hromadiť peniaze v očakávaní ešte nižších cien v budúcnosti. Dajme tomu, že si chcete kúpiť nový televízor. Viete, koľko stojí teraz, no zároveň ste si v novinách prečítali, že Európu obchádza strašidlo deflácie. Možno, keď ešte mesiac alebo dva kúpu odložíte, televízor bude lacnejší a vy ušetríte. Samozrejme, neochota míňať oslabuje dopyt. Výrobcovia či predajcovia sú nútení ďalej ceny znižovať, aby predali svoje výrobky, čo vedie k začarovanému kruhu deflačných očakávaní, čoraz rýchlejšie padajúcich cien a klesajúceho dopytu.
Následne vzniká ďalší problém. Ľudia nie sú len v pozícii spotrebiteľov. Mnohí sa podieľajú ako zamestnanci na tvorbe tovarov alebo poskytovaní služieb. Mzdy zamestnancov sú zakotvené v pracovných zmluvách a zmeneným pomerom na trhu sa prispôsobujú pomalšie, než ceny tovarov či služieb. Zamestnávateľ v dôsledku klesajúcich cien inkasuje čoraz menšie príjmy, no musí zamestnancom vyplácať naďalej približne rovnaké mzdy. Buď teda skrachuje, alebo časť zamestnancov prepustí, prípadne firma prejde bolestivým znižovaním miezd. V každom prípade, dopyt v ekonomike to ďalej oslabí...
.zahnať strašiaka
Na tomto mieste treba povedať, že Slovensko dnes pred takýmto scenárom určite nestojí. Ide skôr o teoretickú možnosť. Prísne vzaté sa o deflácii dá hovoriť, až keby pokles cien trval aspoň rok. Zníženie cien z februára je veľmi nízke. Navyše treba brať do úvahy rozdiel medzi nameraným vývojom cien a tým, ako ho subjektívne vnímajú ľudia. Ak spotrebitelia stále veria, že dochádza k inflácii, nebudú svoje konzumentské návyky prispôsobovať mierne deflačnému prostrediu.
Zmierniť obavy zo strašiaka deflačnej pasce možno aj ďalšími argumentmi. Spotreba nie všetkých tovarov sa dá odkladať (napríklad potraviny). A aj pri tovaroch, kde je odklad so špekuláciou na neskoršie nižšie ceny možný (už spomenutý nový televízor), nebude spotrebiteľ s kúpou otáľať donekonečna. Ak chcem pozerať televízny program na novej plazme čo najskôr, odložím jej kúpu s vidinou nižšej ceny trebárs o pár mesiacov, no nebudem ju odkladať na neurčito. A to nevraviac o spotrebičoch alebo iných tovaroch, ktoré sme nútení nahradiť pokiaľ možno čo najskôr. Existujú odvetvia, kde ceny vďaka technologickým inováciám sústavne klesajú (typickým príkladom je výpočtová technika), napriek tomu je po ich výrobkoch stále dopyt.
Ekonómovia sa vo svojich debatách často predháňajú v tom, kto dokáže vystopovať nejaký jav čo najďalej v logickom reťazci jeho príčin a následkov. Napríklad Frank Hollenbeck, profesor finančnej ekonómie na Medzinárodnej univerzite v Ženeve v článku Čo je na deflácii také strašidelné pre stránku mises.org upozorňuje v súvislosti s následkami deflácie na zaujímavú vec. Ak človek odloží svoju spotrebu pre očakávanie neskorších nižších cien, peniaze väčšinou nenechá zaháľať v pančuche. Zostávajú ako úspory na bankovom účte, kde sa menia na investície, ak ich banka niekomu požičia. Dopyt po spotrebných statkoch je proste nahradený dopytom po kapitálových statkoch. Viac kapitálu v horizonte budúcnosti umožní vyrábať viac i lacnejšie, a preto aj konzumovať viac.
.nechať ceny klesnúť
Z historických príkladov sa najčastejšie zvyknú spomínať dve deflačné epizódy. Jedna súvisela s priebehom Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia, keď ceny v Spojených štátoch poklesli viac ako o štvrtinu počas prvých troch rokov jej trvania. To, čo v roku 1929 stálo v priemere sto dolárov, ste si mohli kúpiť v roku 1932 za 72 dolárov. Ak ste pred krízou mali doma veľkú hotovosť alebo vaše peniaze prežili pokles ekonomiky na účte v banke, ktorá nezbankrotovala, vaša životná úroveň sa vďaka vyššej kúpyschopnosti dolára mohla počas krízy dokonca zvýšiť. To však platilo len pre malú menšinu Američanov. Objem peňazí sa zmenšil a krajina trpela bezprecedentným poklesom výroby i vysokou nezamestnanosťou.
Druhým veľkým príkladom deflačných efektov je Japonsko počas uplynulého štvrťstoročia. V prípade krajiny vychádzajúceho slnka ide však skôr o chronický problém. Pri pohľade na vývoj japonských spotrebiteľských cien nevidieť nejakú deflačnú špirálu so zrýchľujúcim sa poklesom cien. Po väčšinu rokov tu bola stále prítomná mierna inflácia do jedného – dvoch percent a ani počas deflačných rokov spotrebiteľské ceny neklesli medziročne o viac ako dve percentá.
Japonsko je príkladom toho, ako deflácia často súvisí s hospodárskym cyklom a spľasnutím bublín. Počas 80. rokov sa tu veľmi nafúkli ceny niektorých aktív, ako napríklad akcií alebo nehnuteľností. Tradovalo sa trebárs, že pozemky pod cisárskym palácom v Tokiu majú väčšiu hodnotu ako všetky nehnuteľnosti v americkom štáte Kalifornia. Bolo len prirodzené, že keď bublina spľasla, návrat cien na reálnejšiu úroveň sa prejavil deflačne. Vlády a centrálne banky majú počas kríz často snahu udržiavať nerealisticky vysoké ceny aktív. Chcú tým zabrániť reťazovým krachom, ku ktorým by viedol náhly prepad cien a všetkým nadväzujúcim negatívnym ekonomickým dôsledkom. No zároveň tým bránia aj vyčisteniu trhu od následkov zlých investícií a spomaľujú celkové zotavenie ekonomiky.
.ťažšie bremeno dlhov
Hlavným dôvodom obáv z deflácie sú jej efekty na veriteľov a dlžníkov. Tie sú presne opačné ako pri inflácii. Keď peniaze strácajú kúpyschopnosť a ceny rastú, dlžníci sa tešia. Bremeno ich dlhov sa totiž zmenšuje. Naopak v deflačnom prostredí akoby dlhové bremeno narastalo. V čase splatenia peňazí sa za rovnakú sumu dá toho kúpiť viac, ako keď ste si požičiavali. Ak ste podnikateľ, musíte pôžičku splácať zo znižujúcich sa príjmov. Takisto zamestnanec má na splátky menej peňazí, lebo aj jemu sa znížil plat, keď musel jeho zamestnávateľ predávať svoje výrobky lacnejšie. Deflácia tak spôsobuje prerozdelenie bohatstva od dlžníkov k veriteľom a sporiteľom.
Keďže vo vyspelých krajinách sú dnes zadlžení občania, firmy i štát, vlády považujú malú infláciu za menšie zlo. V inflačnom prostredí sa totiž dlhy postupne roztápajú ako sneh na jar. A ako štát zabezpečí infláciu? Tým, že do ekonomiky napumpuje viac peňazí. Trebárs opatreniami ako kvantitatívne uvoľňovanie.
Kým v roku 2011 sa diskutovalo v Európe i u nás o inflačnej hrozbe, dnes sú na programe dňa obavy z deflácie. Keď bol v polovici marca zverejnený februárový vývoj cien, v nemeckom ekonomickom denníku Handelsblatt uverejnili komentár známeho publicistu Wolframa Weimera, ktorý zarezonoval. Podľa neho ide v deflačnej diskusii o zásadný politicko-hodnotový spor: „Má Západ naďalej staviť na dlhy, vytváranie peňazí a infláciu – alebo by mal po krízovej záchrannej fáze staviť radšej na solídnejšiu monetárnu politiku?“ Podľa Weimera súčasná „agresívna politika lacných peňazí“ nás môže dostať do ďalšej ťažkej hospodárskej krízy. Vyzýva, aby Európa nenačúvala zástancom inflácie, strašiacim defláciou, ktorá dnes nepredstavuje problém.
.dobrá deflácia
Z podobného súdka je aj pohľad ekonóma Georgea Selgina. Tento profesor na University of Georgia navštívil Slovensko pred rokom na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Podľa Selgina centrálni bankári robia chybu, ak sa nazdávajú, že deflácia je za každých okolností neželaná. Existuje aj „dobrá deflácia“, keď ceny klesajú v dôsledku vyššej produktivity (vďaka lepším technológiám či dômyselnejším spôsobom riadenia). Ak sa ceny znižujú v dôsledku vyššej produktivity, zisky podnikateľov, ani mzdy zamestnancov klesať nemusia.
Historicky napríklad priemyselná revolúcia priniesla obdobie dlhodobého poklesu cien pri súčasnom dramatickom zvýšení životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva, pretože zavedením strojovej výroby bolo zrazu možné tovary produkovať v masovom meradle. Čosi podobné pokračuje dodnes. Selgin upozorňuje, že počas druhej polovice 20. storočia zaznamenali Spojené štáty reálny (o infláciu očistený) pokles jednotkových výrobných nákladov o polovicu. Avšak cenová úroveň sa v rovnakom čase neznížila o polovicu, naopak, vzrástla deväťnásobne. Podľa Selgina zato môže inflačná politika FED-u. Na rozdiel od väčšiny ekonómov hlavného prúdu navrhuje tento profesor nie cieľovanie nízkej inflácie, ale umožnenie malého trvalého deflačného poklesu cien, ktorý by kopíroval nárast produktivity. Veľa problémov by sme si vďaka tomu ušetrili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.