Prvým májom 2014 sa končí desaťročný zákaz nadobúdania pôdy cudzincami na Slovensku. Filozofiou EÚ je, že Európan je doma všade v Únii a k tomu patrí aj možnosť nadobúdať poľnohospodársku pôdu. Takže Slovensko a ďalšie štáty sú povinné tieto obmedzenia uvoľniť.
Prekážka to bola skutočne len formálna, keďže cudzincami sa dala ľahko obísť. Stačilo založenie slovenskej eseročky. Tá následne mohla kupovať pôdu bez obmedzení. Napriek tomu obraz cudzincov, skupujúcich otcovizeň, v spoločnosti prebúdza spomienky hádam ešte na turecké nájazdy. Pridajme si k tomu večné lamentovanie nad nesebestačnosťou Slovenska v produkcii potravín, lobing domácich producentov a politici vďačne pribehnú s ponukami riešení. Ako to už pri politických riešeniach býva, sú plné iracionality a vo výsledku nás môžu od proklamovaného cieľa vzdialiť, nie k nemu priblížiť.
Vláda pripravila legislatívny zámer zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, ktorý sa pretavil do zatiaľ neschváleného zákona. Tento zámer osekáva vlastnícke práva majiteľov pôdy, keď ich núti v prípade zvažovaného predaja ponúknuť pôdu najskôr lokálnym poľnohospodárom za „primeranú“ cenu, za ktorú sa predáva pôda v okolí. Tá, samozrejme, vôbec nemusí zodpovedať vašim predstavám. Ak máte kus pôdy po starom otcovi a neplánujete na nej hospodáriť, ostanú vám prakticky len dve možnosti. Buď ho za facku prenajať miestnemu družstvu či farme, alebo ju tomu družstvu za dve facky predať. Pre mnoho družstiev to predstavuje cestu, ako si zaistiť lacnú pôdu bez obavy z novej (či už domácej, alebo zahraničnej) konkurencie a spokojne ďalej inkasovať platby z EÚ. Samozrejme na úkor vlastníkov pôdy, pre ktorých toto opatrenie predstavuje výrazný zásah do vlastníckych práv. Zároveň sa tak skomplikuje vstup nových hráčov na trh na strane výroby. Tí si budú musieť hľadať lokálne kontakty, alebo najskôr kúpiť lokálne družstvo.
.cudzinci nie sú problém
Cudzincami sa straší po celej Európe. Maďari pred rokmi zašli ďalej a zakázali predaj poľnohospodárskej pôdy právnickým osobám. Najnovšie sa sporia s Rakúskom a Európskou komisiou kvôli zmene zákona, ktorá prakticky zrušila platnosť takzvaných „vreckových kontraktov“, ktorými rakúski farmári obchádzali možnosť kúpiť maďarskú pôdu. Litovci zase chcú o možnosti nadobúdať pôdu cudzincami referendum, hoci v prípade úspechu to bude znamenať konflikt s EÚ. Zákony, rôznym spôsobom obmedzujúce nakladanie s pôdou, majú viaceré členské štáty Únie. Je pritom zaujímavé, že sa takmer vždy hovorí o kupujúcich, hoci obchod má dve strany. Väčšine ľudí prekáža len to, keď niekto iný predáva svoju pôdu. V momente dobrej ponuky na vlastnú pôdu ide národné cítenie bokom.
Na Slovensku môžeme čítať emotívne novinové titulky ako Cudzinci už vlastnia tisíce hektárov slovenskej pôdy! Nie je pritom jasné, kde je vlastne problém. Poďme po poradí. Najskôr je nutné povedať, že v rukách cudzincov je tých hektárov minimum. Keďže je vlastnená cez slovenské firmy, plochu pôdy reálne kontrolovanej cudzími štátnymi príslušníkmi môžeme len odhadovať cez čísla realitiek a bánk, no ani tie najodvážnejšie odhady nepresahujú dve percentá z celkovej plochy obrábanej pôdy.
Cudzinci vlastnia na Slovensku budovy, podniky, pohľadávky, automobily a automobilky, tak prečo práve pôda by mala spôsobovať nejaké špeciálne obavy? Na rozdiel od hnuteľných vecí sa dá ornica dosť ťažko odviezť vo väčších množstvách a na väčšie vzdialenosti. Jej využitie je mimoriadne prísne regulované, bez úradnej pečiatky ho prakticky nemôžete zmeniť.
Na tomto mieste môže čitateľ vzniesť námietku o premene ornej pôdy na stavebné plochy. No ani to nie je skutočný problém. Slovenský občan potrebuje nielen potraviny, ale aj obydlia a priemysel, ktoré sú výsledkom procesu premeny pôdy na stavebné parcely. Budú tu samé montážne dielne a žiadne role? To sotva. K zastavovaniu pôdy na Slovensku dochádza v minimálnej miere. Stačí sa pozrieť na vývoj štruktúry pôdneho fondu. Medzi rokmi 2007 až 2012 ubudlo 19 871 hektárov poľnohospodárskej pôdy, to je 0,82 percenta celkovej plochy poľnohospodárskej pôdy. Avšak zastavané plochy v rovnakom období narástli len o 4 875 hektárov, čo je približne plocha maličkého mesta Modra. Väčšina poľnohospodárskej pôdy sa premenila na ostatné plochy (+8 376 ha, obsahuje manipulačné plochy, lomy, parky, cintoríny, poľné cesty...), lesné pozemky (+5 397 ha) a vodné plochy (+1 439 ha).
Je vtipné, že na jednej strane sa vláda „bojí“ premeny pôdy na zastavané plochy, na druhej strane, ak išlo o výstavbu diaľnic či automobiliek, neváhala (a jej predchodcovia s ňou) majiteľov ornej pôdy vyvlastňovať a tento proces naďalej vylepšuje. Keď už, tak hovorme o „zastavaní“ pôdy technickými plodinami ako repka, ktoré zaberajú viac ako 10 percent ornej pôdy a spôsobujú presmerovanie zdrojov z produkcie potravín na produkciu palív. To však s cudzincami vlastniacimi slovenskú pôdu nemá nič spoločné.
Čo zvyšovanie cien nájomného? Dnes si farmári 95 percent pôdy prenajímajú. Je to pre nich výhodné – nemajú kapitálové náklady a nájomné je vzhľadom na obrovskú roztrieštenosť a vlastnícke zloženie v mnohých oblastiach pre nájomcu priaznivé. Tí najodvážnejší sa niekedy odhodlajú neplatiť vôbec.
Produkcia potravín má v porovnaní so zahraničím nízku výkonnosť, čo predstavuje nevyužité ziskové príležitosti. Vedia to aj noví hráči, ktorí začali na trhu ponúkať za pôdu zaujímavé ceny. Podarilo sa im pôdu od pôvodných majiteľov skúpiť a následne ponúknuť farmárom na prenájom za vyššiu cenu. Vzhľadom na spomenuté čísla ide o dosť minoritný jav. Ani toto by však tí, čo pôdu považujú za vzácny statok, nemali považovať za problém. Práve naopak, mali by tomu tlieskať. Cena je najlepším signalizátorom vzácnosti zdroja a jej rast núti užívateľa správať sa efektívnejšie. Pre hospodárne zaobchádzanie s pôdou bude len dobre, ak sa vlastníctvo scelí, majitelia začnú so záujmom vykonávať svoje vlastnícke práva a ceny budú výsledkom vyspelého trhu, nie kamarátskych krčmových dohôd so susedmi - dôchodcami, podpísanými na 15 rokov.
Všetky spomínané obavy sú však len zástupcom tej jednej, prastarej otázky: Budeme mať čo jesť?
.sebestačnosť
Hlad nie je funkciou množstva pôdy, ale schopnosti dostať jedlo na stôl. Vedeli by o tom rozprávať Ukrajinci, Číňania či Severokórejčania. S hladomormi, ktoré postihli tieto národy, cudzinci nemali nič spoločné. Všetky tieto krajiny sa dokonca snažili o to, čo je aj dnes mantrou (nielen) slovenského ministerstva poľnohospodárstva – potravinovú sebestačnosť.
Myšlienka sebestačnosti mohla mať zmysel v stredoveku, keď kapitál farmára tvorili pluh a motyka, v lepšom prípade kôň. Dnes je situácia úplne iná. Ak sa nás nepriateľ v čase nejakej krízy rozhodne vyhladovať, potravinová samostatnosť bude mať minimálny efekt. Darmo sú nám k dispozícii polia a farmári, schopní ich obhospodarovať, keď ich traktory nebudú mať naftu, nebudú mať chemikálie na hnojivá, náhradné dielce, vakcíny pre zvieratá – obchody budú prázdne. Celé je to naopak. Zapojenie do medzinárodnej výmeny znamená zvýšenie bohatstva spoločnosti a obchod s potravinami nepredstavuje žiadnu výnimku. Čím otvorenejší trh, tým väčší výber lacnejších potravín.
Je pravda, že najmä od vstupu Slovenska do Únie sa podiel slovenských potravín na pultoch obchodov výrazne prepadol, podľa druhu miestami až o 50 až 60 percent. Táto informácia sama osebe nemá žiadnu negatívnu príchuť. Znamená len toľko, že zákazníci si môžu vyberať z väčšej palety výrobkov. Nesignalizuje to ani automaticky opustenie lokálnych výrobkov. Napríklad pre Bratislavu sú skôr lokálne maďarské či rakúske zdroje, než východoslovenské. Rastú importy zahraničných výrobkov, ale zároveň aj exporty slovenských. Podľa dát Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo medzi rokmi 2002 až 2010 narástol export vajec zo Slovenska viac ako desaťnásobne, hydiny päťnásobne, mlieka štvornásobne, hovädzieho o polovicu, a tak môžeme pokračovať pri väčšine komodít.
Dosiaľ to celé znie, ako keby vlastne žiadny problém neexistoval, okrem prehnane aktívneho zákonodarcu. Ale on existuje. Ani rastúci vývoz nepokrýva prepad dopytu na domácom trhu, a tak produkcia viacerých komodít v posledných rokoch pomerne prudko padá. V prípade hydiny či mlieka to nie je až také výrazné (hoci tie percentuálne prepady majú vždy dve cifry), no pri hovädzom či bravčovom mäse je dnešná výroba aj o 50 percent nižšia, ako bola na začiatku tisícročia. Nedochádza ku špecializácii sektora, keď by rast produkcie niektorých komodít bol vyvážený prepadom iných. Kleslo všetko. V produkcii jednotlivých komodít na hlavu sme ďaleko pod úrovňou západných štátov, ako sú Nemecko či Dánsko. Produktivita práce v odvetví je nižšia ako u susedov z V4 a miera investícií je mizerná.
.problém z Bruselu
Ak na záver článku čakáte veľkolepé odhalenie vraha, ktorý (pri)zabil slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, nedočkáte sa ho. Hlavný podozrivý je, samozrejme, jasný. Je to cudzinec, jeden konkrétny z Bruselu: Spoločná poľnohospodárska politika. Tá likviduje komerčný aspekt v produkcii a robí z poľnohospodárov vazalov regulácií. Produkujú sa také komodity a v takom množstve, aby sa maximalizoval výnos z priamych platieb. Čokoľvek vyprodukované navyše znižuje výnos poľnohospodára. Obzvlášť to platí pri živočíšnej výrobe. Každá ďalšia krava nad limit pre poľnohospodára predstavuje mínus. Bez preháňania sa dá napísať, že Únia platí za produkciu a zároveň aj za neprodukciu. Zákazník a jeho potreby tu nikoho nezaujímajú.
Východoeurópania čelia ešte navyše nižším platbám oproti západným kolegom – známa to bolesť pripomínaná už od vstupu do EÚ. Pripočítajme si výpadok v histórii farmárskeho spravovania pôdy, ktorý bol na polstoročie nahradený neefektívnymi družstevnými molochmi, z ktorých nejeden ešte prežíva. A vďaka novému zákonu z úvodu článku si práve kope o niečo hlbšie zákopy. Socialistické zmýšľanie je pevne zakorenené, a to hlavne na najvyšších miestach. Koncepcia rozvoja pôdohospodárstva SR na roky 2013 až 2020 napríklad prináša na jeden kus presne vyčíslené plány počtu hydiny v roku 2020. Tu sa ani človeku nechce veriť, že to myslia vážne. Extrémna rozdrobenosť vlastníctva pôdy je ďalšie východoeurópske špecifikum. Slovenským farmárom nepomohlo ani nedávne zdraženie sezónnych pracovníkov vzhľadom na predraženie zamestnávania na dohodu.
Poľnohospodárstvo a potravinárstvo sú podnikaním ako každé iné. Aj tu platia javy ako trh, konkurencieschopnosť, ponuka, dopyt. Problémom slovenských potravín nie sú špekulanti s pôdou, cudzinci ani nenásytné reťazce, ale nízka konkurencieschopnosť a deformácie trhu, spôsobené Úniou a kolektivizačnou históriou. Ak chceme na tom niečo zmeniť, musíme bojovať na úplne iných frontoch, ako je obmedzovanie možností nakladania s pôdou. To, naopak, len prispeje k tomu, aby sa zabrzdil príchod nových hráčov na scénu.
Prekážka to bola skutočne len formálna, keďže cudzincami sa dala ľahko obísť. Stačilo založenie slovenskej eseročky. Tá následne mohla kupovať pôdu bez obmedzení. Napriek tomu obraz cudzincov, skupujúcich otcovizeň, v spoločnosti prebúdza spomienky hádam ešte na turecké nájazdy. Pridajme si k tomu večné lamentovanie nad nesebestačnosťou Slovenska v produkcii potravín, lobing domácich producentov a politici vďačne pribehnú s ponukami riešení. Ako to už pri politických riešeniach býva, sú plné iracionality a vo výsledku nás môžu od proklamovaného cieľa vzdialiť, nie k nemu priblížiť.
Vláda pripravila legislatívny zámer zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, ktorý sa pretavil do zatiaľ neschváleného zákona. Tento zámer osekáva vlastnícke práva majiteľov pôdy, keď ich núti v prípade zvažovaného predaja ponúknuť pôdu najskôr lokálnym poľnohospodárom za „primeranú“ cenu, za ktorú sa predáva pôda v okolí. Tá, samozrejme, vôbec nemusí zodpovedať vašim predstavám. Ak máte kus pôdy po starom otcovi a neplánujete na nej hospodáriť, ostanú vám prakticky len dve možnosti. Buď ho za facku prenajať miestnemu družstvu či farme, alebo ju tomu družstvu za dve facky predať. Pre mnoho družstiev to predstavuje cestu, ako si zaistiť lacnú pôdu bez obavy z novej (či už domácej, alebo zahraničnej) konkurencie a spokojne ďalej inkasovať platby z EÚ. Samozrejme na úkor vlastníkov pôdy, pre ktorých toto opatrenie predstavuje výrazný zásah do vlastníckych práv. Zároveň sa tak skomplikuje vstup nových hráčov na trh na strane výroby. Tí si budú musieť hľadať lokálne kontakty, alebo najskôr kúpiť lokálne družstvo.
.cudzinci nie sú problém
Cudzincami sa straší po celej Európe. Maďari pred rokmi zašli ďalej a zakázali predaj poľnohospodárskej pôdy právnickým osobám. Najnovšie sa sporia s Rakúskom a Európskou komisiou kvôli zmene zákona, ktorá prakticky zrušila platnosť takzvaných „vreckových kontraktov“, ktorými rakúski farmári obchádzali možnosť kúpiť maďarskú pôdu. Litovci zase chcú o možnosti nadobúdať pôdu cudzincami referendum, hoci v prípade úspechu to bude znamenať konflikt s EÚ. Zákony, rôznym spôsobom obmedzujúce nakladanie s pôdou, majú viaceré členské štáty Únie. Je pritom zaujímavé, že sa takmer vždy hovorí o kupujúcich, hoci obchod má dve strany. Väčšine ľudí prekáža len to, keď niekto iný predáva svoju pôdu. V momente dobrej ponuky na vlastnú pôdu ide národné cítenie bokom.
Na Slovensku môžeme čítať emotívne novinové titulky ako Cudzinci už vlastnia tisíce hektárov slovenskej pôdy! Nie je pritom jasné, kde je vlastne problém. Poďme po poradí. Najskôr je nutné povedať, že v rukách cudzincov je tých hektárov minimum. Keďže je vlastnená cez slovenské firmy, plochu pôdy reálne kontrolovanej cudzími štátnymi príslušníkmi môžeme len odhadovať cez čísla realitiek a bánk, no ani tie najodvážnejšie odhady nepresahujú dve percentá z celkovej plochy obrábanej pôdy.
Cudzinci vlastnia na Slovensku budovy, podniky, pohľadávky, automobily a automobilky, tak prečo práve pôda by mala spôsobovať nejaké špeciálne obavy? Na rozdiel od hnuteľných vecí sa dá ornica dosť ťažko odviezť vo väčších množstvách a na väčšie vzdialenosti. Jej využitie je mimoriadne prísne regulované, bez úradnej pečiatky ho prakticky nemôžete zmeniť.
Na tomto mieste môže čitateľ vzniesť námietku o premene ornej pôdy na stavebné plochy. No ani to nie je skutočný problém. Slovenský občan potrebuje nielen potraviny, ale aj obydlia a priemysel, ktoré sú výsledkom procesu premeny pôdy na stavebné parcely. Budú tu samé montážne dielne a žiadne role? To sotva. K zastavovaniu pôdy na Slovensku dochádza v minimálnej miere. Stačí sa pozrieť na vývoj štruktúry pôdneho fondu. Medzi rokmi 2007 až 2012 ubudlo 19 871 hektárov poľnohospodárskej pôdy, to je 0,82 percenta celkovej plochy poľnohospodárskej pôdy. Avšak zastavané plochy v rovnakom období narástli len o 4 875 hektárov, čo je približne plocha maličkého mesta Modra. Väčšina poľnohospodárskej pôdy sa premenila na ostatné plochy (+8 376 ha, obsahuje manipulačné plochy, lomy, parky, cintoríny, poľné cesty...), lesné pozemky (+5 397 ha) a vodné plochy (+1 439 ha).
Je vtipné, že na jednej strane sa vláda „bojí“ premeny pôdy na zastavané plochy, na druhej strane, ak išlo o výstavbu diaľnic či automobiliek, neváhala (a jej predchodcovia s ňou) majiteľov ornej pôdy vyvlastňovať a tento proces naďalej vylepšuje. Keď už, tak hovorme o „zastavaní“ pôdy technickými plodinami ako repka, ktoré zaberajú viac ako 10 percent ornej pôdy a spôsobujú presmerovanie zdrojov z produkcie potravín na produkciu palív. To však s cudzincami vlastniacimi slovenskú pôdu nemá nič spoločné.
Čo zvyšovanie cien nájomného? Dnes si farmári 95 percent pôdy prenajímajú. Je to pre nich výhodné – nemajú kapitálové náklady a nájomné je vzhľadom na obrovskú roztrieštenosť a vlastnícke zloženie v mnohých oblastiach pre nájomcu priaznivé. Tí najodvážnejší sa niekedy odhodlajú neplatiť vôbec.
Produkcia potravín má v porovnaní so zahraničím nízku výkonnosť, čo predstavuje nevyužité ziskové príležitosti. Vedia to aj noví hráči, ktorí začali na trhu ponúkať za pôdu zaujímavé ceny. Podarilo sa im pôdu od pôvodných majiteľov skúpiť a následne ponúknuť farmárom na prenájom za vyššiu cenu. Vzhľadom na spomenuté čísla ide o dosť minoritný jav. Ani toto by však tí, čo pôdu považujú za vzácny statok, nemali považovať za problém. Práve naopak, mali by tomu tlieskať. Cena je najlepším signalizátorom vzácnosti zdroja a jej rast núti užívateľa správať sa efektívnejšie. Pre hospodárne zaobchádzanie s pôdou bude len dobre, ak sa vlastníctvo scelí, majitelia začnú so záujmom vykonávať svoje vlastnícke práva a ceny budú výsledkom vyspelého trhu, nie kamarátskych krčmových dohôd so susedmi - dôchodcami, podpísanými na 15 rokov.
Všetky spomínané obavy sú však len zástupcom tej jednej, prastarej otázky: Budeme mať čo jesť?
.sebestačnosť
Hlad nie je funkciou množstva pôdy, ale schopnosti dostať jedlo na stôl. Vedeli by o tom rozprávať Ukrajinci, Číňania či Severokórejčania. S hladomormi, ktoré postihli tieto národy, cudzinci nemali nič spoločné. Všetky tieto krajiny sa dokonca snažili o to, čo je aj dnes mantrou (nielen) slovenského ministerstva poľnohospodárstva – potravinovú sebestačnosť.
Myšlienka sebestačnosti mohla mať zmysel v stredoveku, keď kapitál farmára tvorili pluh a motyka, v lepšom prípade kôň. Dnes je situácia úplne iná. Ak sa nás nepriateľ v čase nejakej krízy rozhodne vyhladovať, potravinová samostatnosť bude mať minimálny efekt. Darmo sú nám k dispozícii polia a farmári, schopní ich obhospodarovať, keď ich traktory nebudú mať naftu, nebudú mať chemikálie na hnojivá, náhradné dielce, vakcíny pre zvieratá – obchody budú prázdne. Celé je to naopak. Zapojenie do medzinárodnej výmeny znamená zvýšenie bohatstva spoločnosti a obchod s potravinami nepredstavuje žiadnu výnimku. Čím otvorenejší trh, tým väčší výber lacnejších potravín.
Je pravda, že najmä od vstupu Slovenska do Únie sa podiel slovenských potravín na pultoch obchodov výrazne prepadol, podľa druhu miestami až o 50 až 60 percent. Táto informácia sama osebe nemá žiadnu negatívnu príchuť. Znamená len toľko, že zákazníci si môžu vyberať z väčšej palety výrobkov. Nesignalizuje to ani automaticky opustenie lokálnych výrobkov. Napríklad pre Bratislavu sú skôr lokálne maďarské či rakúske zdroje, než východoslovenské. Rastú importy zahraničných výrobkov, ale zároveň aj exporty slovenských. Podľa dát Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo medzi rokmi 2002 až 2010 narástol export vajec zo Slovenska viac ako desaťnásobne, hydiny päťnásobne, mlieka štvornásobne, hovädzieho o polovicu, a tak môžeme pokračovať pri väčšine komodít.
Dosiaľ to celé znie, ako keby vlastne žiadny problém neexistoval, okrem prehnane aktívneho zákonodarcu. Ale on existuje. Ani rastúci vývoz nepokrýva prepad dopytu na domácom trhu, a tak produkcia viacerých komodít v posledných rokoch pomerne prudko padá. V prípade hydiny či mlieka to nie je až také výrazné (hoci tie percentuálne prepady majú vždy dve cifry), no pri hovädzom či bravčovom mäse je dnešná výroba aj o 50 percent nižšia, ako bola na začiatku tisícročia. Nedochádza ku špecializácii sektora, keď by rast produkcie niektorých komodít bol vyvážený prepadom iných. Kleslo všetko. V produkcii jednotlivých komodít na hlavu sme ďaleko pod úrovňou západných štátov, ako sú Nemecko či Dánsko. Produktivita práce v odvetví je nižšia ako u susedov z V4 a miera investícií je mizerná.
.problém z Bruselu
Ak na záver článku čakáte veľkolepé odhalenie vraha, ktorý (pri)zabil slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, nedočkáte sa ho. Hlavný podozrivý je, samozrejme, jasný. Je to cudzinec, jeden konkrétny z Bruselu: Spoločná poľnohospodárska politika. Tá likviduje komerčný aspekt v produkcii a robí z poľnohospodárov vazalov regulácií. Produkujú sa také komodity a v takom množstve, aby sa maximalizoval výnos z priamych platieb. Čokoľvek vyprodukované navyše znižuje výnos poľnohospodára. Obzvlášť to platí pri živočíšnej výrobe. Každá ďalšia krava nad limit pre poľnohospodára predstavuje mínus. Bez preháňania sa dá napísať, že Únia platí za produkciu a zároveň aj za neprodukciu. Zákazník a jeho potreby tu nikoho nezaujímajú.
Východoeurópania čelia ešte navyše nižším platbám oproti západným kolegom – známa to bolesť pripomínaná už od vstupu do EÚ. Pripočítajme si výpadok v histórii farmárskeho spravovania pôdy, ktorý bol na polstoročie nahradený neefektívnymi družstevnými molochmi, z ktorých nejeden ešte prežíva. A vďaka novému zákonu z úvodu článku si práve kope o niečo hlbšie zákopy. Socialistické zmýšľanie je pevne zakorenené, a to hlavne na najvyšších miestach. Koncepcia rozvoja pôdohospodárstva SR na roky 2013 až 2020 napríklad prináša na jeden kus presne vyčíslené plány počtu hydiny v roku 2020. Tu sa ani človeku nechce veriť, že to myslia vážne. Extrémna rozdrobenosť vlastníctva pôdy je ďalšie východoeurópske špecifikum. Slovenským farmárom nepomohlo ani nedávne zdraženie sezónnych pracovníkov vzhľadom na predraženie zamestnávania na dohodu.
Poľnohospodárstvo a potravinárstvo sú podnikaním ako každé iné. Aj tu platia javy ako trh, konkurencieschopnosť, ponuka, dopyt. Problémom slovenských potravín nie sú špekulanti s pôdou, cudzinci ani nenásytné reťazce, ale nízka konkurencieschopnosť a deformácie trhu, spôsobené Úniou a kolektivizačnou históriou. Ak chceme na tom niečo zmeniť, musíme bojovať na úplne iných frontoch, ako je obmedzovanie možností nakladania s pôdou. To, naopak, len prispeje k tomu, aby sa zabrzdil príchod nových hráčov na scénu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.