.kto ho pozná, vie, že profesor je plný energie. Na dôvažok nám s kolegom z televízie pichol do rúk tri stodolárové bankovky. „Sú falošné,“ usmial sa šibalsky a dodal: „Keby vás prepadli banditi, dajte im ich a rýchlo utekajte preč, skôr, než na to prídu.“ Našťastie, nemuseli sme ich použiť. A až teraz, pri písaní reportáže, si uvedomujem, že som ich profesorovi nevrátil. V priebehu štyroch dní sme v hektickom tempe navštívili niekoľko zdravotníckych zariadení, medzi inými aj na liečbu detí postihnutými HIV, niekoľko škôl, farností aj sirotinec.
„V priebehu desiatich rokov prešlo rukami našich lekárov až 150-tisíc pacientov,“ povie hrdo Krčméry. A prejavy vďaky od miestnych hovoria za všetky slová.
.tínedžerky sirotami
V škole v Langase, čo je „maličké“ 300-tisícové mestečko smerom na severozápad od Nairobi, je vďaka slovenskej pomoci a darom sirotinec pre dievčatá. Je ich tam v súčasnosti trinásť a väčšinou ide o siroty. Pomáhajú si navzájom a svoje túžby upínajú k obrazu Svätej Bakity na stene, čo je svätica a patrónka tohto zariadenia, pochádzajúca z Južného Sudánu.
Všetky dievčatá majú na sebe školské uniformy a pri vchode do vysoko oploteného areálu ich stráži muž s puškou. Je to nevyhnutnosť. Nachádzame sa v krajine, kde ešte nedávno zúrili kmeňové boje a kde sú ženy obeťami častého násilia. Štyri dievčatá sa spočiatku hanbia, potom však začnú hovoriť slušnou angličtinou. Anna, Shela Tip Chirchir, Yunice Imensa a Evelyn Aum majú rovnaký vek – sedemnásť rokov. No viac ako zopár základných informácií z nich nedokážem dostať.
Ich príbehy sú dosť podobné. Buď ide o siroty alebo o polosiroty. „Môj otec zomrel v roku 2007, mama o desať rokov skôr. Mala rakovinu. Nebyť dvoch bratov, ktorí ma podporujú, neprežila by som,“ hovorí tichým sotva počuteľným hlasom Shela. Osmelí sa aj Anna: „Moji rodičia zomreli pred mnohými rokmi, žila som so svojou starou mamou.“ Yunice sa pýtam, čo by chcela robiť ako dospelá. Nezaváha ani na sekundu: „Chcela by som pomáhať ľuďom. A možno by ma lákalo byť kaderníčkou.“
Trinásť dievčat tu žije v skromných, no plne postačujúcich podmienkach. Poschodové postele ako na našich internátoch sú vždy lepšie ako miesto v chatrči, nehovoriac o ulici. Svorne a bez opýtania všetky hovoria, že sú tu šťastné. Ibaže o rok budú mať osemnásť a sirotinec musia opustiť. Čo bude s nimi ďalej, to ozaj nikto nevie. Martin Cingel na Slovensku nikdy nepôsobil ako kňaz. Pri otázke, či si musel tvrdo zvykať v Keni na inú mentalitu a kultúru, sa iba usmeje: „Nemal som veľké očakávania, a preto som ani nezažil sklamania. Bral som realitu takú, aká je. A čo je hlavné, zvykol som si.“
V okolí už otca Cingela každý pozná, ľudia ho srdečne zdravia. Nie je pritom priekopník – už od roku 1992 tu pôsobili írski misionári z tej istej rehole.
.príbeh misionára
Eldoret je takisto maličké, asi 300-tisícové mestečko. Na katolíckej fare nás za bohato prestretým stolom víta Martin Cingel, pôvodom z Terchovej. Už ako chlapec doslova hltal dobrodružné romány a príbehy o misionároch v ďalekých končinách. „Nachádzame sa v nadmorskej výške 2 200 metrov nad morom. Je tu príjemná klíma, úrodná pôda, celoročne tu býva okolo 25 stupňov. Tridsaťštyri kilometrov odtiaľto majú tréningový tábor svetoznámi kenskí maratónci,“ vysvetľuje agilný štyridsiatnik, ktorý tu pôsobí od roku 2000 ako misionár spoločnosti Božieho slova. Charizmou verbistov (tak sa nazývajú) sú práve misie a šírenie evanjelií. Pôsobia vo viac ako 60 krajinách celého sveta.
Cingel sa za štrnásť rokov naučil miestny swahilský jazyk. No hovorí výborne aj po anglicky a po nemecky; v minulosti pôsobil aj v Rakúsku či v Londýne. Na Slovensku nikdy nepôsobil ako misionár. Je presvedčený, že napriek nesporným pokrokom sú misionári v Afrike aj naďalej potrební. A pritom jeho práca sa od tej, ktorú vykonáva bežný kňaz, až tak nelíši: pracuje pre diecézneho biskupa a s ľuďmi v komunitách. Na univerzite v Eldorete je viac ako 3-tisíc študentov, s ktorými sa stretáva cez týždeň aj v nedeľu.
Cingel poznal profesora Krčméryho z Nairobi. „Jedného dňa sme si sadli a dohodli sme sa, že aj tu niečo urobíme. Začali nám chodiť balíky zo Slovenska; lieky, hračky, zubné pasty, ceruzky. Vtedy, bolo to v roku 2002, sa ešte v Keni za školstvo aj zdravotníctvo platilo. Chudobní na to nemali. A tak sme spolu s Vladom vybudovali kliniku pre chorých na AIDS a centrum pre dievčatá siroty,“ dodáva Cingel.
.násilnosti po voľbách
Kľúčovou a dramatickou skúškou bol rok 2002, keď boli v Keni demokratické voľby. Dovtedy vládol 25 rokov autoritársky prezident. Vo voľbách však zvíťazil opozičný kandidát Kibaki a Keňa sa začala stávať demokratickou krajinou. Ibaže rozhoduje príslušnosť ku kmeňu, nie pravo-ľavá politická orientácia ako, povedzme, na Slovensku. Kibaki zaviedol progresívne opatrenia, bezplatné školstvo aj osvetu a liečbu AIDS. Má však jednu smolu: patrí do kmeňa Kikuju, ktorý je v Eldorete úprimne nenávidený. Jeho členovia sú pritom najmä malí a strední podnikatelia.
Voľby v roku 2007 vyhral najpočetnejší kmeň Kikuju, čo spustilo vlnu násilností. Jeho súper Relé Odinga pochádza z kmeňa Luo. „V Eldorete došlo k tomu, že všetci Kikujovia museli zo strachu o život odísť,“ spomína na hrôzy otec Cingel a pokračuje: „Nemali kam utekať, a tak sa ukryli v štyroch centrách. U nás na fare bolo 7-tisíc ľudí, na policajnej stanici v Langase asi 3-tisíc ľudí, v katedrále asi 10-tisíc a na ďalšej policajnej stanici asi 2-tisíc utečencov. Báli sa o svoje životy, vychádzali, aj to iba nakrátko, iba cez deň. Ich domy vypálili, jednej panej dokonca trikrát. Aby mali čo jesť, jazdil som riskantne na motorke kupovať pre nich jedlo, najmä múku na pečenie placiek a chleba. Armádu sa vláda bála nasadiť, bola nestabilná a mnohí sympatizovali s agresormi. Každú noc sme okolo kostola rozostavali hliadky, ozbrojené palicami a mačetami, aj ja som sa do nich zapojil.“
Násilie napokon ukončili mierové rokovania. Mnohí utečenci sa ešte nevrátili domov. Červený kríž pre nich vybudoval obrovský tábor na mieste, kde bývajú poľnohospodárske veľtrhy. Najnovšie je kenským prezidentom príslušník kmeňa Kikuju, pričom viceprezident je z kmeňa Kalendži. V roku 2002 tieto kmene bojovali, teraz je mier. Dokedy?
.boje o život v Ugande
V dedinke Buikwe v susednej Ugande pôsobí detská HIV klinika Jána Pavla II., ktorú podporuje Krčméryho univerzita. Do celého programu je zaradených 223 pacientov, z toho 71 detí. Jedna z doktoriek, Barbora Šilhanová, vysvetľuje kontext: „V Ugande sa lekári príliš nešpecializujú, myslia si, že vedia všetko. Od liečby malárie cez vysoký tlak až po pôrodníctvo. No v ničom nejdú do hĺbky. V celej krajine je výskyt HIV na úrovni 7,3 percenta, tu je to 10 percent. Čo je zlé, tieto deti sú tu v starostlivosti všeobecných lekárov alebo sestier, ktoré nevedia nič nielen o HIV, ale ani o pediatrii.“
Slovenský a český zdravotnícky personál pôsobí v Ugande štyri roky. Čím je ich liečba úspešnejšia, tým sa pacienti dožívajú vyššieho veku a štatistiky ukazujú paradoxne vyšší výskyt AIDS. Nie je vyhraté, zápas o životy tých najbiednejších pokračuje.
„V priebehu desiatich rokov prešlo rukami našich lekárov až 150-tisíc pacientov,“ povie hrdo Krčméry. A prejavy vďaky od miestnych hovoria za všetky slová.
.tínedžerky sirotami
V škole v Langase, čo je „maličké“ 300-tisícové mestečko smerom na severozápad od Nairobi, je vďaka slovenskej pomoci a darom sirotinec pre dievčatá. Je ich tam v súčasnosti trinásť a väčšinou ide o siroty. Pomáhajú si navzájom a svoje túžby upínajú k obrazu Svätej Bakity na stene, čo je svätica a patrónka tohto zariadenia, pochádzajúca z Južného Sudánu.
Všetky dievčatá majú na sebe školské uniformy a pri vchode do vysoko oploteného areálu ich stráži muž s puškou. Je to nevyhnutnosť. Nachádzame sa v krajine, kde ešte nedávno zúrili kmeňové boje a kde sú ženy obeťami častého násilia. Štyri dievčatá sa spočiatku hanbia, potom však začnú hovoriť slušnou angličtinou. Anna, Shela Tip Chirchir, Yunice Imensa a Evelyn Aum majú rovnaký vek – sedemnásť rokov. No viac ako zopár základných informácií z nich nedokážem dostať.
Ich príbehy sú dosť podobné. Buď ide o siroty alebo o polosiroty. „Môj otec zomrel v roku 2007, mama o desať rokov skôr. Mala rakovinu. Nebyť dvoch bratov, ktorí ma podporujú, neprežila by som,“ hovorí tichým sotva počuteľným hlasom Shela. Osmelí sa aj Anna: „Moji rodičia zomreli pred mnohými rokmi, žila som so svojou starou mamou.“ Yunice sa pýtam, čo by chcela robiť ako dospelá. Nezaváha ani na sekundu: „Chcela by som pomáhať ľuďom. A možno by ma lákalo byť kaderníčkou.“
Trinásť dievčat tu žije v skromných, no plne postačujúcich podmienkach. Poschodové postele ako na našich internátoch sú vždy lepšie ako miesto v chatrči, nehovoriac o ulici. Svorne a bez opýtania všetky hovoria, že sú tu šťastné. Ibaže o rok budú mať osemnásť a sirotinec musia opustiť. Čo bude s nimi ďalej, to ozaj nikto nevie. Martin Cingel na Slovensku nikdy nepôsobil ako kňaz. Pri otázke, či si musel tvrdo zvykať v Keni na inú mentalitu a kultúru, sa iba usmeje: „Nemal som veľké očakávania, a preto som ani nezažil sklamania. Bral som realitu takú, aká je. A čo je hlavné, zvykol som si.“
V okolí už otca Cingela každý pozná, ľudia ho srdečne zdravia. Nie je pritom priekopník – už od roku 1992 tu pôsobili írski misionári z tej istej rehole.
.príbeh misionára
Eldoret je takisto maličké, asi 300-tisícové mestečko. Na katolíckej fare nás za bohato prestretým stolom víta Martin Cingel, pôvodom z Terchovej. Už ako chlapec doslova hltal dobrodružné romány a príbehy o misionároch v ďalekých končinách. „Nachádzame sa v nadmorskej výške 2 200 metrov nad morom. Je tu príjemná klíma, úrodná pôda, celoročne tu býva okolo 25 stupňov. Tridsaťštyri kilometrov odtiaľto majú tréningový tábor svetoznámi kenskí maratónci,“ vysvetľuje agilný štyridsiatnik, ktorý tu pôsobí od roku 2000 ako misionár spoločnosti Božieho slova. Charizmou verbistov (tak sa nazývajú) sú práve misie a šírenie evanjelií. Pôsobia vo viac ako 60 krajinách celého sveta.
Cingel sa za štrnásť rokov naučil miestny swahilský jazyk. No hovorí výborne aj po anglicky a po nemecky; v minulosti pôsobil aj v Rakúsku či v Londýne. Na Slovensku nikdy nepôsobil ako misionár. Je presvedčený, že napriek nesporným pokrokom sú misionári v Afrike aj naďalej potrební. A pritom jeho práca sa od tej, ktorú vykonáva bežný kňaz, až tak nelíši: pracuje pre diecézneho biskupa a s ľuďmi v komunitách. Na univerzite v Eldorete je viac ako 3-tisíc študentov, s ktorými sa stretáva cez týždeň aj v nedeľu.
Cingel poznal profesora Krčméryho z Nairobi. „Jedného dňa sme si sadli a dohodli sme sa, že aj tu niečo urobíme. Začali nám chodiť balíky zo Slovenska; lieky, hračky, zubné pasty, ceruzky. Vtedy, bolo to v roku 2002, sa ešte v Keni za školstvo aj zdravotníctvo platilo. Chudobní na to nemali. A tak sme spolu s Vladom vybudovali kliniku pre chorých na AIDS a centrum pre dievčatá siroty,“ dodáva Cingel.
.násilnosti po voľbách
Kľúčovou a dramatickou skúškou bol rok 2002, keď boli v Keni demokratické voľby. Dovtedy vládol 25 rokov autoritársky prezident. Vo voľbách však zvíťazil opozičný kandidát Kibaki a Keňa sa začala stávať demokratickou krajinou. Ibaže rozhoduje príslušnosť ku kmeňu, nie pravo-ľavá politická orientácia ako, povedzme, na Slovensku. Kibaki zaviedol progresívne opatrenia, bezplatné školstvo aj osvetu a liečbu AIDS. Má však jednu smolu: patrí do kmeňa Kikuju, ktorý je v Eldorete úprimne nenávidený. Jeho členovia sú pritom najmä malí a strední podnikatelia.
Voľby v roku 2007 vyhral najpočetnejší kmeň Kikuju, čo spustilo vlnu násilností. Jeho súper Relé Odinga pochádza z kmeňa Luo. „V Eldorete došlo k tomu, že všetci Kikujovia museli zo strachu o život odísť,“ spomína na hrôzy otec Cingel a pokračuje: „Nemali kam utekať, a tak sa ukryli v štyroch centrách. U nás na fare bolo 7-tisíc ľudí, na policajnej stanici v Langase asi 3-tisíc ľudí, v katedrále asi 10-tisíc a na ďalšej policajnej stanici asi 2-tisíc utečencov. Báli sa o svoje životy, vychádzali, aj to iba nakrátko, iba cez deň. Ich domy vypálili, jednej panej dokonca trikrát. Aby mali čo jesť, jazdil som riskantne na motorke kupovať pre nich jedlo, najmä múku na pečenie placiek a chleba. Armádu sa vláda bála nasadiť, bola nestabilná a mnohí sympatizovali s agresormi. Každú noc sme okolo kostola rozostavali hliadky, ozbrojené palicami a mačetami, aj ja som sa do nich zapojil.“
Násilie napokon ukončili mierové rokovania. Mnohí utečenci sa ešte nevrátili domov. Červený kríž pre nich vybudoval obrovský tábor na mieste, kde bývajú poľnohospodárske veľtrhy. Najnovšie je kenským prezidentom príslušník kmeňa Kikuju, pričom viceprezident je z kmeňa Kalendži. V roku 2002 tieto kmene bojovali, teraz je mier. Dokedy?
.boje o život v Ugande
V dedinke Buikwe v susednej Ugande pôsobí detská HIV klinika Jána Pavla II., ktorú podporuje Krčméryho univerzita. Do celého programu je zaradených 223 pacientov, z toho 71 detí. Jedna z doktoriek, Barbora Šilhanová, vysvetľuje kontext: „V Ugande sa lekári príliš nešpecializujú, myslia si, že vedia všetko. Od liečby malárie cez vysoký tlak až po pôrodníctvo. No v ničom nejdú do hĺbky. V celej krajine je výskyt HIV na úrovni 7,3 percenta, tu je to 10 percent. Čo je zlé, tieto deti sú tu v starostlivosti všeobecných lekárov alebo sestier, ktoré nevedia nič nielen o HIV, ale ani o pediatrii.“
Slovenský a český zdravotnícky personál pôsobí v Ugande štyri roky. Čím je ich liečba úspešnejšia, tým sa pacienti dožívajú vyššieho veku a štatistiky ukazujú paradoxne vyšší výskyt AIDS. Nie je vyhraté, zápas o životy tých najbiednejších pokračuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.