De Gaulla tam neposielajte

.vy ste vlastne vojnové dieťa, pamätáte si ešte na Protektorát?
Narodil som sa pred vojnou, v roku 1936 ako Andrej Kvašňák, Václav Havel, či Jan Kačer. (Smiech.) Spomínam si, že keď prišli Nemci do Prahy, tankisti mali krásne čierne barety a z jednej tankovej veže do druhej si hádzali orechy. Veľmi sa mi páčili a maminka sa za mňa hanbila. (Smiech.) Za Protektorátu som mal však šťastné detstvo. Maminka mala krajčírsku dielňu a mali sme sa dobre. Nevedel som, že maminka vtedy podporovala môjho prastrýca a babičkinho brata Jana Nového, ktorý u seba skrýval Gabčíka s Kubišom. Po atentáte mal u seba ich bombu. V knižke Za Heydrichem stín je mu venovaná jedna epizóda, kde šiel s tou bombou v taške a zrazu vidí, ako esesáci uzavreli ulicu a kontrolovali ľudí. Vedel, že keby sa obrátil opačným smerom, tak by bolo zle. Priložil si tašku k sebe, vytiahol kennkartu (pozn. red. – občiansky preukaz tretej ríše) a rýchlo okolo nich prešiel. Naša rodina mala vtedy na mále.

.ako ste sa dostali k hudbe?
V rodine sa hudbe profesionálne nikto nevenoval. Ale dedko bol obuvník a keď opravoval topánky, tak si pískal. Nádherne. Vedel celé árie z Aidy. Maminka zase krásne spievala Hašlera, sentimentálne piesne alebo operné árie. Zbožňoval som jej hlas, dodnes ho počujem. Naučila ma veľa ľudových piesní, ale ako správna pražská mešťanka mala abonentku v Národnom divadle, kam ma brávala so sebou. Neskôr, na strednej priemyslovke, som už písal prvé články o opere a uverejňoval ich na školskej nástenke.

.najskôr ste však začali pracovať ako športový redaktor v Československom športe.
Robil som tam dva roky, ale prestalo ma to baviť. Posledným klincom do rakvy boli Preteky mieru, kam som šiel ako jediný československý dopisovateľ. Starí redaktori hovoril, že De Gaulla tam neposielajte – prezývali ma tak pre môj veľký nos. Hovorili, že som básnik a spravodajstvo nezvládnem, bude to malér, ale ja som to zvládol. Krátko nato boli majstrovstvá sveta v rýchlostnej cyklistike v Lipsku, očakával som, že tam pôjdem, pretože som dráhe rozumel lepšie ako cestnej cyklistike. A oni tam poslali jedného staršieho redaktora, ktorý na tom športe nikdy nebol. Hovorili, že De Gaulle by bol príliš pyšný. Urazil som sa, zavolal do Mladého světa, že chcem ísť k nim a že chcem robiť kultúru. Hneď ma zobrali, pretože mali voľné miesto. Tak som sa dostal k písaniu o hudbe. Potom som musel ísť na dva roky na vojnu. Keď som sa vrátil, Prahou už lomcoval bigbít.

.hneď sa vám to páčilo?
Rokenrol sa mi zo začiatku zdal trochu primitívny, ale keď som videl ako komunisti tých chlapcov prenasledovali, z dobrého evanjelického srdca som začal bigbiťákom fandiť a písať o nich. Neskôr som s prvou ženou Mirkou začal v rozhlase robiť Houpačku. Bol to nápad šéfredaktora Mladého světa Josefa Hollera, ktorý chcel pôvodne robiť hitparádu, ale nešlo to, pretože sa u nás nepočítalo, koľko sa predalo platní. Na Houpačce sa vysielalo štyri roky, za ten čas prišlo takmer milión listov. Z rozhlasu nás vyhodili, keď sme pustili Běž domů, Ivane.

.nevedeli ste, že to takto dopadne?
Vedel som to. Bol som zúfalý, ale nielen z toho, že tu boli Rusi, ale ako sa tomu českí ľudia poddávali. Napríklad niekoho vyhodili z rozhlasu a už sa našlo ďalších päť, ktorí chceli jeho miesto. To je známa vec – keď tam nebudem ja, bude tam niekto horší. Tým sa dá ospravedlniť úplne všetko.

.keď k tomu prirátame váš text na obale Krylovho Bratříčka, tak asi bolo pre vás ťažké nájsť si prácu, nie?
Nebolo to ťažké. Myslím si, že som „klikař“. Vždy, keď sa dostanem dole, tak najneskôr do mesiaca vyletím hore. Keď ma vyhodili z rozhlasu, vymyslel som si, že budem ľuďom púšťať hudbu osobne. Tak som si vymyslel klubový program Antidiskotéka. Keď prišli novinári z Holandska a Anglicka, boli šokovaní. Hovorili, že to v živote nevideli, aby novinár púšťal obecenstvu platne. Z núdze som urobil cnosť.

.ako ste zháňali platne?
Požičiavali mi ich priatelia, napríklad aj Karel Gott. Ten mi dokonca platne vozil zo Západu. Spomínam si, že prvý album It’s Underground mi Gott priniesol z Ameriky, boli tam Grateful Dead, Janis Joplin či Cohenova Suzanne. Keď moji známi začali odchádzať do exilu, hrnuli sa mi aj od nich. Najviac platní mi poslal Jirka Palas, ktorý založil vydavateľstvo Šafran. Raz mi z Londýna prišli platne a hudobné časopisy od akéhosi Richarda Kroupu. Bol to chlapec z Uherského Hradišťa, ktorý bol ako vzorný zväzák vyslaný do Londýna. Tam mu niekto ukradol všetky dokumenty a vedúci zájazdu sa na neho vykašľal. Bol vlastne prinútený na emigráciu. (Smiech.) Napriek tomu, že nevedel ani slovo po anglicky, rýchlo sa reč naučil a začal pracovať ako vedúci oddelenia v obchode His Master’s Voice na Oxford Street, čo bol vtedy najväčší obchod s platňami na svete. Keďže poznal moje články a chcel spraviť niečo záslužné, tak mi posielal platne. Melody Maker mi predplácal pan Kostecký. Bol to druhý huslista zo Smetanovho kvarteta a moja maminka šila jeho manželke šaty.

.ako sa vám podariť uhrať na oficiálnych miestach, aby ste vôbec mohli chodiť so svojou šou po celom Československu?
Začal som oficiálne cez agentúru Pražské kultúrne stredisko, čiže PRKUS. (Smiech.) Fízli prišli na jeden môj program, kde som si robil vtipy z Anticharty a potom to už šlo. Dvaja právnici na ministerstve kultúry mi však poradili, že existuje akási vyhláška o odmeňovaní čelných osobností nášho kultúrneho života, ktorú vymysleli kvôli športovcom, ktorí chodili do škôl na besedy, aby ich mohli oficiálne zaplatiť. Použil som ju na seba, nechal som si vytlačiť parádne osvedčenie a až do roku 1989 som na tento papier jazdil. Vďaka takýmto pološvindľom som celú normalizáciu prežil dobre, s výnimkou roku 1977, keď sa roztrúbilo, že som na Ľudovom konzervatóriu, kde som v tom čase učil, čítal študentom Chartu 77.

.a čítali ste?
Nečítal. Nikdy by som sa neodvážil, mal som už dieťa a nechcel som, aby ma úplne zakázali. Študentom som len povedal, že je absurdné, aby sme podpisovali protest proti niečomu, čo sme nečítali. Tak ma z tej školy vyhodili, ale vtedy som si povedal, že keď komunisti predstierajú, že je tu demokracia, tak sa budem súdiť. Podobne na to šiel aj Karel Srp s Jazzovou sekciou. Školu som zažaloval, súd som vyhral a oni mi museli doplatiť niekoľko mesiacov. Okrem toho som mal šťastie na skvelých ľudí. Napríklad Peter Singer, bol to slovenský žid, študoval v Prahe. Bol to taký frajer, ktorý na strahovských internátoch viedol študentský klub a stále bol mierne podnapitý.

.u nás sa hovorí „hladinkár”…
Zavolali mu, že Černý je zakázaný. A on na to, čo to znamená, že je zakázaný, nikto mu nič nenapísal, tým pádom to nemôže akceptovať. Vyhrážali sa mu, že bude mať z toho „prúser”, no on im povedal, že nech si oni zoženú iného vola, ktorý bude zadarmo robiť vedúceho klubu. Takýmto spôsobom ma chránil. Keď si zoberiete časopis Melodie z ročníkov 1977 a 1978, moje meno sa tam nevyskytuje, pretože moje články podpisoval Ondřej Konrád alebo Jan Rejžek. Singer dokazoval, že keď sa človek postaví na zadné, tak to väčšinou vyhrá.

.tušili ste, čo pre nás znamenali vaše Antidiskotéky? Bolo to okno do sveta ako dnes internet.
Nie, ale dnes to viem. Vtedy som si myslel, že je to len taká zábava. V Brne bolo niekedy tak plno, že som sa tam nedostal, musel som vliezť oknom rovno na pódium. Bol som šťastný, že môžem hudbu púšťať a že o nej môžem hovoriť. Spomínam, si že pred Novembrom som robil program v Brne, kde som hovoril o Čarnogurskom, Ponickej a Kusom, ktorí boli vtedy zavretí. Druhý deň som išiel do Bratislavy na Mladú gardu. Začal som o tom hovoriť a vôbec žiadny ohlas. Došlo mi, Slováci to neradi počujú, že Bratislava bola vždy apolitická a pomery tu vtedy boli jednoduchšie než v Česku. Mal som dojem, že tí ľudia ani nevedia, kto je Ponická a Kusý. Bratislavské publikum bolo vždy výborné, ale bolo iné.

.v týchto dňoch si slovenské aj české médiá pripomínajú výročie narodenia aj smrti Karla Kryla. Ako si na neho spomínate?
Stretli sme sa v roku 1968, pre mňa bol vtedy Kryl neznámy amatér. Všetky jeho pesničky sa mi však veľmi páčili, a tak sme ho začali zaraďovať do nášho rozhlasového programu Dvanáct na houpačce, čo bol prvý československý pokus o hitparádu. Poslucháči hlasovali, ale Kryl sa vtedy medzi najlepších osem nedostal. Až na piaty pokus. S piesňou Bratříčku, zavírej vrátka.

.teda hviezdou sa stal až po auguste 1968?
Áno, nepochybne tam zohrala úlohu invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Medzitým sme sa s Karlom stretli. Dôležitá bola schôdzka U Dvou koček v centre Prahy, kde sme sedeli niekoľko hodín a on mi rozprával o svojom nesmierne zaujímavom živote. Až neskôr som si zistil, že tlačiareň jeho rodiny Kryl a Scotti patrila v bývalom Československu k tým najvzácnejším, pretože tlačili bibliofílie. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili.

.počas Novembra bol Kryl viac doma v Bratislave ako v Prahe. Čo sa stalo, že si prestal rozumieť s Havlom a Občianskym fórom?
Karel mal pocit, že mu Slováci lepšie rozumejú, ale ja si myslím, že je to nezmysel. Česi mu rozumeli rovnako. Kryl prišiel počas revolúcie za Havlom a hovorí: šéfe, som tu, čo mám robiť? Havel mu povedal, že najviac poslúži, keď bude cestovať po Československu a spievať. Kryl si však myslel, že ho Havel zoberie so sebou do politiky. Bol výborným politickým komentátorom a veľmi politke rozumel. Keď si Kryla začali privlastňovať sociálni demokrati, boli úplne vedľa. Kryl bol „pravičák” a okrem toho aj bigotný katolík. Havlovi nemohlo napadnúť, že protestný spevák chce do vysokej politiky. Nemyslím si, že to bola Havlova chyba. Ja by som ho na Hrad tiež nebral. Kryl bol „chaot”, často veľmi nervózny. Havlovou chybou bolo, že nikdy nedal Krylovi vyznamenanie, sám nikdy o žiadny metál nestál, ale nemôžete merať podľa seba aj tých druhých. Kryl vyznamenie chcel a zaslúžil by si ho, ale nakoniec ho dostal až po smrti.

.vy ste mali s ním vzťah ako na hojdačke: raz výborný, inokedy na bode mrazu.
Kryl mi bol vďačný a vždy o mne krásne hovoril, aj keď nezaslúžene, ale pokiaľ sme boli zoči-voči, tak sme sa často hádali. Občas mal také to veľkopanské správanie. Keď som bol za ním v Mníchove, učil ma, ako sa drží príbor, ako sa správne drží krígel piva a podobne. Občas si na Karla spomeniem a pivo držím podľa neho, ľudia na mňa zazerajú a hovoria si: To je ale snob! (Smiech).

.prečo bol nespokojný s ponovembrovým vývojom?
Krylovi bolo všetko pomalé. Prežil väčšinu svojho dospelého života vo fungujúcej demokracii a chýbala mu trpezlivosť.

.ale v hudbe ste si rozumeli?
Poslal mi kazetu Vůně, ale odkázal som, že je tam málo dobrých pesničiek. Ten sa však naštval! Za týždeň mi poslal ďalšiu kazetu a z tých dvoch kaziet som nakoniec vybral tie najlepšie pesničky na album Tekuté písky. Je to výborný album, ale nie je ani zďaleka taký známy ako Bratříček a Rakovina.

.zmierili ste sa pred jeho smrťou?
Koncom roku 1993 mi odkázal, že so mnou už nechce hovoriť. Už ani neviem kvôli čomu. Asi to musela byť nejaká kravina, keď si na to nespomínam. V tom čase som končil v časopise Rock&Pop ako šéfredaktor, pretože som tú prácu nerobil dobre a okrem toho som mal aj súd so svojou bývalou ženou, ktorý som prehral a dodnes to cítim ako neskutočnú krivdu. A rozpadalo sa Československo. Modlil som sa vtedy, nech vydrží Rock & Pop, nech vyhrám súd a nech zostane republika. Vydržal len Rock&Pop, Pán Boh ma teda vypočul len čiastočne. (Smiech.) Karel sa prestal ozývať, neposlal mi ani vianočnú gratuláciu, čo robil každý rok. Ešte si spomínam, že keď mi náš spoločný priateľ Martin Stumpf odovzdal Krylov odkaz, že so mnou nechce hovoriť, tak som prchko dodal, že aspoň bude od „skrčka” pokoj, čo mu, samozrejme, povedal. (Smiech.) Vtedy by som si dal zopár faciek. No vo februári mi Kryl poslal kartu, že sa za všetko ospravedlňuje a že ma rád zase uvidí. To sa nestalo, pretože krátko na to zomrel.

.počúvate stále veľa hudby?
Áno, veľa.

.ako rozlišujete dobrú a zlú hudbu?
Spolieham sa na to, že mám veľa napočúvaného. Keď počujem, že niekto ukradne nejakú melódiu, ako to robil napríklad Karel Svoboda, tak to hneď spoznám. Mám zúfalý hendikep v tom, že som nikdy na nič nehral a moje teoretické hudobné vzdelanie je minimálne, ale mám veľa napočúvaného zo všetkých rôznych štýlov. O hudbe stále premýšľam. Najprv ju počúvam, najlepšie niekoľkrát za sebou a potom rozmýšľam, prečo sa mi to páči alebo nepáči. Možno to znie trúfalo, ale verím si. Veľakrát sa mi stalo, že sa mi páčilo niečo, čo ľudia prehliadli, ale prišli na to neskôr. Napríklad Yesterday od Beatles. Keď vyšla, dal som ju do hitparády a hneď vypadla. O mesiac bol z toho najväčší svetový hit. Taký Kryl vypadol štyrikrát. Alebo Prúdy: nasadzoval som jednu ich nahrávku za druhou a stále nič. Už to niektorým ľuďom liezlo na nervy, ale ja som oponoval, že chcem, aby tam znela krásna muzika.

.mnohí hudobní kritici a muzikanti starnú spolu so svojimi generačnými idolmi, no vy stále objavujete novú hudbu.
Staré veci sa mi stále páčia, ale tie nové sa mi do toho stále zmestia. Nemyslím si, že vrchol hudby nastal v 60. rokoch, vtedy som už nebol mladý, mal som už tridsať. Mladý som bol vtedy, keď fičal swing a keď som chodil na tanečnú s Václavom Havlom, ktorý mi vždy prebral tie nakrajšie baby. (Smiech.)

.teraz idete autom do Rožnova. Čo budete počúvať?
Nové albumy Suzanne Vega a Brucea Springsteena. Teraz budem robiť program o Johnnym Cashovi. Jeho staré pesničky poznám, ale musím si zopakovať Cashove posledné albumy, keď už vlastne skoro nežil, ale v štúdiu bol stále schopný nahrávať. To je podľa mňa víťazstvo ducha nad hmotou.  

Jiří Černý/
Legendárny český hudobný kritik a novinár. Začínal ako dopisovateľ Československého športu, odkiaľ v roku 1961 prešiel do Mladého světa. V roku 1965 ho odtiaľ vyhodili, ako dôvod uviedli, že až príliš fandí bigbítu. Medzitým spolu so svojou ženou začal pripravovať prvú československú hitparádu Dvanásť na houpačce. Vyberal piesne pre album Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka, ku ktorému napísal aj slávny sleevnote. Po vyhodení z rozhlasu púšťal hudbu ľuďom na slávnych Antidiskotékach. Počas revolúcie spouzakladal Občianske fórum a moderoval zhromaždenia na Václavskom námestí. Bol šéfredaktorom časopisu Rock & Pop, dodnes spolupracuje s Českým rozhlasom, píše články a robí Antidiskotéky. Je autorom viacerých publikácií ako Poplach kolem Beatles, Hvězdy světových mikrofónů, Hvězdy tehdejších hitparád (vo všetkých troch je spoluautorkou Miroslava Černá), Načerno a Určitá míra facky. Žije v Prahe.