Odvtedy vyšlo minimálne osem českých a slovenských prekladov diela Lao C´ s názvom Tao te ťing (O ceste a cnosti). Každý je trochu iný. Napríklad Marína Čarnogurská a Egon Bondy (2005) nehovoria o vyprázdňovaní sŕdc, ale o čírych srdciach. Václav Cílek (2005) v komentári píše, že stará čínština nerozlišuje medzi mysľou a srdcom – vytvárajú jeden celok. Berta Krebsová (1971) hovorí, že: „Podle čínského pojetí je sídlem tužeb a žádostí srdce, kdežto sídlem mentálních schopností je břicho.“ Preto v jej preklade sa píše: „Vyprázdňuje srdce lidí a naplňuje jejich mysl.“ Uvádza do zrozumiteľnej podoby i ono „zpevňuje jejich kosti“ – ide o pevnosť a nezlomnosť charakterov. Aj výstraha pred vedomosťami je dobová parafráza na mudrlanstvo. Cílek rovno hovorí, že „Moudrý... nenechává vládnout intelektuály...“. A všetci záverečné vety prekladajú tak, aby bolo jasné, že „Protože sám od sebe nic nečiní, tak se věci řídí samy!“ (Cílek), „Působí, aniž činí – a vše je v pořádku“ (Navrátil), „...kde sa koná nezasahovaním, tam nemôžu nevládnuť správne pomery!“ (Čarnogurská, Bondy), „Uskutečňuje-li (mudrc) nečinnost, přináší to vždy pokoj“ (Bayerleová), „Jednáme-li, aniž zasahujeme, nic není bez vlády“ (Krebsová‘).
Lao C´ spísal svoje dielo, ak ho spísal, pred dvadsiatimi piatimi storočiami (žil vraj medzi rokmi 570 – 490 p. n. l.). Bola to doba chaosu, vojen, rozvratu. Jeho súčasníkom a názorovým oponentom bol Konfucius – vyznávač úcty k hierarchiám a k tradícii. Z názorového konfliktu taoizmu a konfuciánstva sa v zakladajúcich spisoch čínskej historiografie, starých dve tisícročia, zachoval tento názor: „Nemají li lidé stejné zásady, neshodnou se na stejných plánech.“ (S´- ma Čchien: Kniha vrchních písařů. Česky 2013).
Tao te ťing siaha do hlbín ľudskej mýtopoézie a mieri ďaleko za horizont žitej skutočnosti. Vo veci dobrého vládnutia ponúka víziu autority – múdreho, ktorý nelipne na moci a má ju, nevystrkuje sa na oči ľudí a predsa ho vidieť, je mocný bez toho, aby musel udrieť... a ľudia majú pocit, že si vládnu sami. Aj my, ľudia demokratického sveta, máme dnes pocit, že chaos a rozvrat dokráčal až k prahu našich domov. Mnohí to cítia tak, že nám chýba autorita, ktorá by nám umožnila zjednotiť sa okolo rovnakých zásad. Akurát rovnaké zásady nebudeme mať – pánboh zaplať – nikdy. Večná túžba, večný zápas, cesta bez konca.
Lao C´ spísal svoje dielo, ak ho spísal, pred dvadsiatimi piatimi storočiami (žil vraj medzi rokmi 570 – 490 p. n. l.). Bola to doba chaosu, vojen, rozvratu. Jeho súčasníkom a názorovým oponentom bol Konfucius – vyznávač úcty k hierarchiám a k tradícii. Z názorového konfliktu taoizmu a konfuciánstva sa v zakladajúcich spisoch čínskej historiografie, starých dve tisícročia, zachoval tento názor: „Nemají li lidé stejné zásady, neshodnou se na stejných plánech.“ (S´- ma Čchien: Kniha vrchních písařů. Česky 2013).
Tao te ťing siaha do hlbín ľudskej mýtopoézie a mieri ďaleko za horizont žitej skutočnosti. Vo veci dobrého vládnutia ponúka víziu autority – múdreho, ktorý nelipne na moci a má ju, nevystrkuje sa na oči ľudí a predsa ho vidieť, je mocný bez toho, aby musel udrieť... a ľudia majú pocit, že si vládnu sami. Aj my, ľudia demokratického sveta, máme dnes pocit, že chaos a rozvrat dokráčal až k prahu našich domov. Mnohí to cítia tak, že nám chýba autorita, ktorá by nám umožnila zjednotiť sa okolo rovnakých zásad. Akurát rovnaké zásady nebudeme mať – pánboh zaplať – nikdy. Večná túžba, večný zápas, cesta bez konca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.