Vysoká kultúra Laca Terena

Pôvodne som chcel napísať, teda už dávnejšie, že sa teším do kina. Na tom nie je nič zvláštne, iba ak ja. Nerád chodím do kina, nemám rád filmy, mačky, psov… Tešil som sa do kina na film Inside Llewyn Davis. Niekedy v zime som zbadal niekde plagát chlapíka s mačkou a hneď sa mi vybavila Greenwich Village ako ju poznám, motal som sa tam jednu zimu, hľadajúc miesta, ktoré opisuje Suze Rotolo v knihe A Freewheelin‘ Time. Ona je tá dievčinka na obale platne, idúca per pazuch s mladučkým Bobom Dylanom zasneženou ulicou, zrejme McDoughall street. Major of Mc Doughall street je biografia Dave Van Roncka, vtedajšieho Dylanovho alter ega, o ňom je film bratov Cohenovcov.
Tá časť nad Washington Square a celá West Village a East Village sú úžasné, aj v zime,
možno práve v zime. Aj keď je na suterénnych dverách Gaslightu reťaz a nikto tam desaťročia nevkročil, je stále tam. Nikto  odtiaľ ani nevyšiel, všetci sú tam, cítiť ich tam. Ak by oproti vám išiel ryšavý Dave Van Ronck s mačkou, alebo by ste na niektorých schodíkoch domu videli sedieť zasnenú Caren Dalton, alebo stretli rovno Boba so Suze, určite by vám to prišlo také bežné, že by ste si to ledva všimli.
Dnes ten film hrajú posledný deň o pol tretej. Mal by som zavolať Ižďovi, či nepôjdeme, ale je pekne, svieti slnko a bicyklovať sa v Pätsťákoch, štvrti môjho detstva, je lepší plán.
Ináč v kine som bol včera v Budapešti v Grand Hoteli, bolo to krásne, hovorí chlapík, ktorý nerád chodí do kina.
Jedna z posledných viet filmu. Narodil sa až po tom, ako sa jeho doba skončila, ale niesol to s gráciou… .
Je tu jar. Apríl prezlečený za máj.