Bolo piatkové ráno, začiatok apríla 1944, nacistický tábor Auschwitz. O rok neskôr v ten istý mesiac spácha Hitler samovraždu, ale to ešte nikto nemôže tušiť. Piatkové ráno bolo zvlášť jasné: „Dnes napodiv neleží nad koncentračným táborom hmla, obloha je bez chmáry, jasná, studená a plná hviezd. Do zvyčajného budíčka, srdnatého klepania kovom na kus železnej hrdzavej koľajnice pred kuchyňou, chýba presne desať minút,“ spomína na ten deň v svojej autobiografickej próze z roku 1964 Alfréd Wetzler (známy tiež pod pseudonymom Jozef Lánik). Jeho knihu Čo Dante nevidel nazval Alexander Matuška „najlepším románom vo svojom žánri“. Ale to, čo sa v ten deň stalo, bolo viac než románovou zápletkou. „Zhodou okolností bol deň sederu, obradnej večere veľkého židovského sviatku Pesach, ktorým sa každý rok pripomína odchod Židov z Egypta. Ale to som si uvedomil až štyridsať rokov po vojne,“ píše vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu Rudolf Vrba (narodený ako Walter Rosenberg, nacistami označený číslom 44070). Útek dvoch slovenských Židov z tábora Auschwitz nebol žiadnym exodom, nebol masový, ale inému nútenému exodu aspoň čiastočne zabránil.
Vrba a Wetzler, ktorí mali v koncentračnom tábore prístup k nemeckým dokumentom a jeden z nich mal priam fotografickú pamäť, dokázali viac než len utiecť. Útek z koncentračného tábora nebola žiadna maličkosť. Vrba a Wetzler sa skryli hneď za táborovým plotom, v dreve, v skrýši, ktorú si pripravili. Natierali sa benzínom a štrbiny plnili tabakom, aby ich nenašli psy. A potom celé hodiny čakali. Vrba vo svojej knihe sugestívne opisuje, ako musel zamestnávať svoju myseľ. Nie, útek nebol maličkosť.
Vrbovo a Wetzlerovo hrdinstvo však vynikne, aj keď ho porovnáme s inými útekmi. Krátko pred nimi ušli z Auschwitzu aj dvaja českí Židia, Lederer a Pestek, boli prezlečení za nacistov a vojnu prežili. A nielen to. Ich útek vynikne aj v porovnaní s hrdinstvom poľského vlastenca Witolda Pileckého, ktorý sa nechal nacistami úmyselne zatknúť, aby zistil, čo sa v koncentračnom tábore deje, načo odtiaľ v roku 1943 utiekol a tiež napísal o tábore smrti správu.
Vrba s Wetzlerom však dokázali viac. Dali si vyšší cieľ, než bola záchrana ich životov či správa o tom, čo sa v tábore deje. Chceli zachrániť životy desiatok tisícov maďarských Židov, na ktorých príchod („prídu maďarské klobásy“) sa nacisti pripravovali. Siedmeho apríla ušli a už 25. apríla nadiktovali v Žiline slávnu Správu o nemeckých vyhladzovacích táboroch Osvienčim a Brzezinka (po slovensky vyšla ako príloha Wetzlerovho románu, vydanie z roku 2009).
Osud tej Správy je neuveriteľným príbehom. Slovenskí Židia v Žiline im neverili. Predstavte si tú scénu: dvaja vychudnutí muži dychtivo hovoria niečo také strašné, že tomu samotní Židia nedokážu uveriť. Až keď hovoria mená zavraždených a spálených Židov, meno po mene, až potom sa žilinským Židom začínajú otvárať oči. Ale čo bolo ešte horšie, Správa putovala svetom a dlhé týždne sa nič nemenilo. Maďarskí Židia urobili pakt s nacistami a odsun maďarských Židov sa začal, akoby nikto nevedel, o čo ide, čo im hrozí. Až vtedy je Vrba na pokraji nádeje. Nie v koncentráku ani počas úteku. Ale dejiny sa predsa len začínajú meniť: úryvky z nej uverejňuje New York Times aj BBC, diskutuje sa o nej na najvyšších postoch západných mocností, od Vatikánu po Washington. Vrba a Wetzler sú dnes právom hrdinami, ktorých pamiatku si pripomína celý svet.
Veľkosť Vrbu a Wetzlera, rodákov z Topoľčian a Trnavy, by sme si však mali pripomínať najmä doma. Nielen preto, že boli Židia a takmer obete, ktoré tunajší režim pozbavil prirodzených práv a odsunul za hranice. Ale najmä preto, že im to dlhujeme.
Upozornil na to už prvorepublikový židovský spisovateľ Gejza Vámoš, keď viackrát hovoril, s akým podozrením sa na neho verejnosť pozerá len preto, že je Žid. Že je človekom, ktorý má dve identity, a teda aj dve vlasti. Akoby to vylučovalo jeho lojalitu k Československu. Ten istý pocit neskôr, koľká to irónia, spoznali aj slovenskí katolíci. Vámoš však tvrdil, že jeho domovom je Československo, je tu integrovaný a správa sa ako lojálny občan. Po nástupe Tisovho režimu sa náš štát na Židov začal pozerať ešte horšie, vystavil ich ešte väčšej potupe a bezpráviu. A predsa, keď Vrba s Wetzlerom v apríli 1944 ušli, utekali na Slovensko, chceli zachrániť tunajšiu komunitu, zmeniť tunajšiu verejnú mienku, a zo Slovenska aj názor sveta. Vrba do smrti používal slovenské meno a Wetzler na Slovensku dožil.
Dnes nesú mená týchto dvoch velikánov uplynulého storočia iba dve ulice v Trnave. Nič viac.
Vrba a Wetzler, ktorí mali v koncentračnom tábore prístup k nemeckým dokumentom a jeden z nich mal priam fotografickú pamäť, dokázali viac než len utiecť. Útek z koncentračného tábora nebola žiadna maličkosť. Vrba a Wetzler sa skryli hneď za táborovým plotom, v dreve, v skrýši, ktorú si pripravili. Natierali sa benzínom a štrbiny plnili tabakom, aby ich nenašli psy. A potom celé hodiny čakali. Vrba vo svojej knihe sugestívne opisuje, ako musel zamestnávať svoju myseľ. Nie, útek nebol maličkosť.
Vrbovo a Wetzlerovo hrdinstvo však vynikne, aj keď ho porovnáme s inými útekmi. Krátko pred nimi ušli z Auschwitzu aj dvaja českí Židia, Lederer a Pestek, boli prezlečení za nacistov a vojnu prežili. A nielen to. Ich útek vynikne aj v porovnaní s hrdinstvom poľského vlastenca Witolda Pileckého, ktorý sa nechal nacistami úmyselne zatknúť, aby zistil, čo sa v koncentračnom tábore deje, načo odtiaľ v roku 1943 utiekol a tiež napísal o tábore smrti správu.
Vrba s Wetzlerom však dokázali viac. Dali si vyšší cieľ, než bola záchrana ich životov či správa o tom, čo sa v tábore deje. Chceli zachrániť životy desiatok tisícov maďarských Židov, na ktorých príchod („prídu maďarské klobásy“) sa nacisti pripravovali. Siedmeho apríla ušli a už 25. apríla nadiktovali v Žiline slávnu Správu o nemeckých vyhladzovacích táboroch Osvienčim a Brzezinka (po slovensky vyšla ako príloha Wetzlerovho románu, vydanie z roku 2009).
Osud tej Správy je neuveriteľným príbehom. Slovenskí Židia v Žiline im neverili. Predstavte si tú scénu: dvaja vychudnutí muži dychtivo hovoria niečo také strašné, že tomu samotní Židia nedokážu uveriť. Až keď hovoria mená zavraždených a spálených Židov, meno po mene, až potom sa žilinským Židom začínajú otvárať oči. Ale čo bolo ešte horšie, Správa putovala svetom a dlhé týždne sa nič nemenilo. Maďarskí Židia urobili pakt s nacistami a odsun maďarských Židov sa začal, akoby nikto nevedel, o čo ide, čo im hrozí. Až vtedy je Vrba na pokraji nádeje. Nie v koncentráku ani počas úteku. Ale dejiny sa predsa len začínajú meniť: úryvky z nej uverejňuje New York Times aj BBC, diskutuje sa o nej na najvyšších postoch západných mocností, od Vatikánu po Washington. Vrba a Wetzler sú dnes právom hrdinami, ktorých pamiatku si pripomína celý svet.
Veľkosť Vrbu a Wetzlera, rodákov z Topoľčian a Trnavy, by sme si však mali pripomínať najmä doma. Nielen preto, že boli Židia a takmer obete, ktoré tunajší režim pozbavil prirodzených práv a odsunul za hranice. Ale najmä preto, že im to dlhujeme.
Upozornil na to už prvorepublikový židovský spisovateľ Gejza Vámoš, keď viackrát hovoril, s akým podozrením sa na neho verejnosť pozerá len preto, že je Žid. Že je človekom, ktorý má dve identity, a teda aj dve vlasti. Akoby to vylučovalo jeho lojalitu k Československu. Ten istý pocit neskôr, koľká to irónia, spoznali aj slovenskí katolíci. Vámoš však tvrdil, že jeho domovom je Československo, je tu integrovaný a správa sa ako lojálny občan. Po nástupe Tisovho režimu sa náš štát na Židov začal pozerať ešte horšie, vystavil ich ešte väčšej potupe a bezpráviu. A predsa, keď Vrba s Wetzlerom v apríli 1944 ušli, utekali na Slovensko, chceli zachrániť tunajšiu komunitu, zmeniť tunajšiu verejnú mienku, a zo Slovenska aj názor sveta. Vrba do smrti používal slovenské meno a Wetzler na Slovensku dožil.
Dnes nesú mená týchto dvoch velikánov uplynulého storočia iba dve ulice v Trnave. Nič viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.