V slovenčine vychádzajú Okudžavove verše po dvadsiatich siedmich rokoch (ak nerátame jeho prozaické diela Chudák Avrosimov, 1976, Stretnutie s Bonapartom, 1985, a Šipovove dobrodružstvá alebo Starý vaudeville, 1989). Vtedy, pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, to bol výber z básní a piesní Bulata Okudžavu, nazvaný jeho zostavovateľom Milanom Tokárom podľa najznámejšej Okudžavovej piesne Môj Arbat, v prekladoch kolektívu autorov. Teraz je to kniha básní a piesní, ktoré vybral a preložil Ján Štrasser, nazvaná Ešte jedna romanca. Zmenili sa a zostarli tí, čo kedysi Okudžavu milovali, čítali a počúvali alebo si ho vôbec nevšímali, a narodili sa tí, čo ho možno teraz vďaka Štrasserovým prekladom budú pre seba objavovať, čítať a vo chvíľach návalu melanchólie aj počúvať (súčasťou knihy je aj CD z Okudžavovho koncertu z 29. októbra 1995 v Brne). Nájdu si v ňom príbuznú dušu, spolubesedníka, bútľavú vŕbu, ktorá tichej osamelosti dáva sladkú príchuť.
.fenomén Okudžava
Teším sa, že opäť vyšiel Bulat Okudžava. Pre mňa osobne je to návrat do študentských čias, keď som bol „vysockista“ a „okudžavista“. Mal som rád aj Vysockého, aj Okudžavu napriek tomu, že boli absolútne odlišní. Spolu s Vysockým ste mohli v dobe chátrajúceho socializmu vykričať, vyrevať zo seba všetko, čo vás trápi, znervózňuje, zneisťuje, bolí, a spolu s Okudžavom ste mohli nad tým, čo vás trápi, znervózňuje, zneisťuje, bolí, smútiť. Spoločne však títo dvaja pesničkári akoby vytvárali jeden celok dvoch foriem neuvedomeného protestu. Jeden svojou hlučnosťou, prejavom na hranici prasknutia hlasiviek umožňoval prekričať alebo potlačiť v sebe všetok vnútorný nepokoj a bolesť, druhý svojím akoby náhodným spevom nepokoj harmonizoval, bolesť utišoval, umožňoval načúvať jej, spovedať sa ňou.
Bulat Okudžava vstupoval do literárneho života koncom 50. a začiatkom 60. rokov. Bolo to obdobie chruščovovského odmäku, obdobie nádejí, že po odmäku príde skutočná jar a po jari skutočné leto... Po odmäku však prišli mrazy a Sovietsky zväz sa na vyše dvadsať rokov opäť ponoril do obdobia stagnácie. Bola to však stagnácia skôr ekonomická než kultúrna. Paradoxne práve v tomto období (60. a 70. roky) aj napriek silnejúcemu ideologickému tlaku vznikali fenomenálne diela tak v oblasti filmu, výtvarného umenia, hudby, ako aj v oblasti literatúry. Zrejme aj „vďaka“ útlaku vznikol fenomén tejto čudnej doby – Bulat Okudžava. Začiatkom 60. rokov sa Okudžava stal súčasťou „kotúčového“ samizdatu. Jeho pesničky sa nahrávali na magnetofónové pásky (kotúče) a nekontrolovateľne sa šírili po celej krajine. Popularitu mu priniesli nezabudnuteľné piesne (spievané básne) Sentimentálny pochod, Posledný trolejbus, Pesnička o Arbate, Modlitba Françoisa Villona či Modrý balónik. Spolu s Alexandrom Galičom a Vladimírom Vysockým sa stal jedným zo zakladateľov nového žánru, ktorý dostal názov autorská pieseň.
.prípitky tamadu
Okudžava dokázal vo svojich textoch harmonicky skĺbiť vplyvy ruskej romance, mestského piesňového folklóru, kriminálnických piesní a najlepších tradícií ruskej poézie. Fenomén Okudžavovej popularity práve v 60. a 70. rokoch tkvie zrejme v tom, že v období vonkajšej neslobody ponúkal svojim čitateľom a poslucháčom kľúč k vnútornej slobode, zbavoval aspoň na chvíľu pocitu otrockosti, v čase kolektívneho života, kolektívneho myslenia dával človeku pocit seba samého, v čase materializmu učil ľudí snívať, byť romantikmi, učil ich veriť v seba, v nádej – nie náhodou sú viera, láska a nádej v jeho tvorbe ústrednými témami (ako v piesni Tri sestry). Človeku môžu vziať všetko, ale nádej mu zobrať nikto nedokáže (Zámok nádeje). Jeho pesničky sú ako jeho Posledný trolejbus, ktorý letí nočným mestom, krúži po ňom, aby mohol zachrániť tých, čo potrebujú pomoc: „Polnočný trolejbus, leť nočným mestom, leť, / krúž po ňom, nech môžeš vziať / tých, ktorých túto noc zranil svet, / tých, ktorých postihol pád.
Bulat Okudžava je pôvodom Gruzínec. Väčšinu života však prežil v Rusku. Je ruským básnikom, ruským pesničkárom, rovnako váženým a uctievaným obomi národmi. Do ruskej kultúry vniesol jeden veľmi osobitý prvok kultúry gruzínskej – tamadu. Tamada je symbolom gruzínskej pohostinnosti, je akýmsi dirigentom gruzínskej hostiny, bohatej na jedlá, víno a spev. Tamada je zároveň básnik, prozaik aj filozof, ktorý riadi chod hostiny a dáva jej vyšší než iba konzumný charakter. Tamada je najváženejším účastníkom hostiny, prednáša prípitky a každý prípitok prináša nejakú múdrosť, napríklad: Pripime si na to, aby bolo vždy všetko dobré a aby nám vždy zostala nádej, že to bude lepšie. Spievané básne Bulata Okudžavu sú svojím spôsobom takými prípitkami tamadu na hostine života. Stará gruzínska múdrosť hovorí, že čas, ktorý strávime s dobrými, váženými hosťami, sa nám nezarátava do veku, do starnutia. Čas strávený s poéziou Bulata Okudžavu sa nám do procesu starnutia určite nezaráta.
„Nik nemá dva životy,“ spieva básnik Okudžava v piesni Rýchlo mladosť od nás letí. Návrat Bulata Okudžavu na Slovensko v sprievode Jána Štrassera ukazuje, že básnici ich majú.
Autor je básnik a prekladateľ.
Bulat Okudžava: Ešte jedna romanca Preklad Ján Štrasser, Petrus, 2013.
.fenomén Okudžava
Teším sa, že opäť vyšiel Bulat Okudžava. Pre mňa osobne je to návrat do študentských čias, keď som bol „vysockista“ a „okudžavista“. Mal som rád aj Vysockého, aj Okudžavu napriek tomu, že boli absolútne odlišní. Spolu s Vysockým ste mohli v dobe chátrajúceho socializmu vykričať, vyrevať zo seba všetko, čo vás trápi, znervózňuje, zneisťuje, bolí, a spolu s Okudžavom ste mohli nad tým, čo vás trápi, znervózňuje, zneisťuje, bolí, smútiť. Spoločne však títo dvaja pesničkári akoby vytvárali jeden celok dvoch foriem neuvedomeného protestu. Jeden svojou hlučnosťou, prejavom na hranici prasknutia hlasiviek umožňoval prekričať alebo potlačiť v sebe všetok vnútorný nepokoj a bolesť, druhý svojím akoby náhodným spevom nepokoj harmonizoval, bolesť utišoval, umožňoval načúvať jej, spovedať sa ňou.
Bulat Okudžava vstupoval do literárneho života koncom 50. a začiatkom 60. rokov. Bolo to obdobie chruščovovského odmäku, obdobie nádejí, že po odmäku príde skutočná jar a po jari skutočné leto... Po odmäku však prišli mrazy a Sovietsky zväz sa na vyše dvadsať rokov opäť ponoril do obdobia stagnácie. Bola to však stagnácia skôr ekonomická než kultúrna. Paradoxne práve v tomto období (60. a 70. roky) aj napriek silnejúcemu ideologickému tlaku vznikali fenomenálne diela tak v oblasti filmu, výtvarného umenia, hudby, ako aj v oblasti literatúry. Zrejme aj „vďaka“ útlaku vznikol fenomén tejto čudnej doby – Bulat Okudžava. Začiatkom 60. rokov sa Okudžava stal súčasťou „kotúčového“ samizdatu. Jeho pesničky sa nahrávali na magnetofónové pásky (kotúče) a nekontrolovateľne sa šírili po celej krajine. Popularitu mu priniesli nezabudnuteľné piesne (spievané básne) Sentimentálny pochod, Posledný trolejbus, Pesnička o Arbate, Modlitba Françoisa Villona či Modrý balónik. Spolu s Alexandrom Galičom a Vladimírom Vysockým sa stal jedným zo zakladateľov nového žánru, ktorý dostal názov autorská pieseň.
.prípitky tamadu
Okudžava dokázal vo svojich textoch harmonicky skĺbiť vplyvy ruskej romance, mestského piesňového folklóru, kriminálnických piesní a najlepších tradícií ruskej poézie. Fenomén Okudžavovej popularity práve v 60. a 70. rokoch tkvie zrejme v tom, že v období vonkajšej neslobody ponúkal svojim čitateľom a poslucháčom kľúč k vnútornej slobode, zbavoval aspoň na chvíľu pocitu otrockosti, v čase kolektívneho života, kolektívneho myslenia dával človeku pocit seba samého, v čase materializmu učil ľudí snívať, byť romantikmi, učil ich veriť v seba, v nádej – nie náhodou sú viera, láska a nádej v jeho tvorbe ústrednými témami (ako v piesni Tri sestry). Človeku môžu vziať všetko, ale nádej mu zobrať nikto nedokáže (Zámok nádeje). Jeho pesničky sú ako jeho Posledný trolejbus, ktorý letí nočným mestom, krúži po ňom, aby mohol zachrániť tých, čo potrebujú pomoc: „Polnočný trolejbus, leť nočným mestom, leť, / krúž po ňom, nech môžeš vziať / tých, ktorých túto noc zranil svet, / tých, ktorých postihol pád.
Bulat Okudžava je pôvodom Gruzínec. Väčšinu života však prežil v Rusku. Je ruským básnikom, ruským pesničkárom, rovnako váženým a uctievaným obomi národmi. Do ruskej kultúry vniesol jeden veľmi osobitý prvok kultúry gruzínskej – tamadu. Tamada je symbolom gruzínskej pohostinnosti, je akýmsi dirigentom gruzínskej hostiny, bohatej na jedlá, víno a spev. Tamada je zároveň básnik, prozaik aj filozof, ktorý riadi chod hostiny a dáva jej vyšší než iba konzumný charakter. Tamada je najváženejším účastníkom hostiny, prednáša prípitky a každý prípitok prináša nejakú múdrosť, napríklad: Pripime si na to, aby bolo vždy všetko dobré a aby nám vždy zostala nádej, že to bude lepšie. Spievané básne Bulata Okudžavu sú svojím spôsobom takými prípitkami tamadu na hostine života. Stará gruzínska múdrosť hovorí, že čas, ktorý strávime s dobrými, váženými hosťami, sa nám nezarátava do veku, do starnutia. Čas strávený s poéziou Bulata Okudžavu sa nám do procesu starnutia určite nezaráta.
„Nik nemá dva životy,“ spieva básnik Okudžava v piesni Rýchlo mladosť od nás letí. Návrat Bulata Okudžavu na Slovensko v sprievode Jána Štrassera ukazuje, že básnici ich majú.
Autor je básnik a prekladateľ.
Bulat Okudžava: Ešte jedna romanca Preklad Ján Štrasser, Petrus, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.