Opera v piatich dejstvách je kostýmami a scénou zasadená do prostredia fin de siècle, teda do doby, keď ju Gounod zložil na libreto Julesa Barbiera a Michela Carrého. „Viac goetheovský ako Goethe,“ dobre poznamenáva text v bulletine. Faust týmto strohým zhodnotením svojho doterajšieho života nielen privolá Mefistofela na scénu a rozohrá s ním tragickú hru, končiacu sa v kolosálnom finále, vyvolávajúcom slzy, ale v tomto predstavení predznamenáva celé dvadsiate storočie. Teda to, čo nasledovalo po belle epoque až po prvý výstrel svetovej vojny, ktorá definitívne rozvrátila starý svet a pripravila to, čoho dôsledky, dovolím si tvrdiť, žijeme ešte dnes na začiatku ďalšieho storočia.
Mám k Zürichu veľmi špeciálny vzťah, začiatkom deväťdesiatych rokov som tam žil a pracoval a zakaždým, keď sa tam vrátim, si užívam, ako málo sa tam zmenilo.
Prechádzajúc sa po nábreží zürišského jazera pod stromami, ostrihanými na francúzsky spôsob, v decembrovom slnku smerom k opere, mám pocit, že tu cítiť niečo z čias dávno minulých, niečo, čo sa v nás nezmenilo a večne trvá. Myslím na to, ako to vyzeralo predtým. V čase, keď viedenský stavitelia Fellner a Helmer dokončili stavbu opery, medzi dlhým radom známych stavieb, ku ktorým patrí aj bratislavská opera. Historická budova Slovenského národného divadla a zürišská opera tak ako mnoho iných – napríklad opera v Temešvári alebo v Bolzane – sú si naozaj veľmi podobné. Sediac v Café Odeon mám pocit, že som práve tam, kde mám byť. Ak prižmúrim obe oči, mohol by som si myslieť, že je všetko po starom.
.munch
Prechádzkou okolo Grossmünsteru, uličkou plnou úžasných antikvariátov a obchodíkov s najvyberanejšími starožitnosťami, prídete popri Pro Helvetii zozadu k budove zürišského Kunsthausu. Na prvom poschodí prebieha výstava stopäťdesiatich grafických listov Edvarda Muncha, umelca, ktorý ovplyvnil a predznamenal celé umenie dvadsiateho storočia. Vo svojich maľbách, kresbách a grafikách vyjadril túžby a strachy umelca storočia, v ktorom sa všetko zmenilo a nenávratne zmizlo. Výstava, prezentujúca celé jeho grafické dielo a časť maliarskej tvorby, dokonale ukazuje povahu doby a jednotlivca v nej.
Prechádzajúc od jednej grafiky k druhej sa neubránite pocitu úzkosti, ktorú prežíval Munch, na fotografiách vždy vážny žil dlhý život naplnený tvorbou, ktorá inšpirovala ďalších a ďalších. Dielo Výkrik sa stalo synonymom samoty a existenciálneho strachu.
Myslím, že paralela s doktorom Faustom, túžiacim po láske a večnej mladosti s jeho elegantným spoločníkom, plniacim mu každé prianie a, samozrejme, s úbohou mladou Margueritou, ktorá si to všetko odnesie, je úplne namieste.
Kunsthaus Zürich bol postavený podla návrhu Karla Mosera a Roberta Curjela v roku 1910. Je sídlom zürišskej umeleckej spoločnosti a spravuje zbierku umenia s položkou viac ako 4 000 diel od stredoveku až po súčasnosť. Vždy, keď som v meste, idem sa tam pozrieť, je to pre mňa jedna z najkrajších a najlepšie usporiadaných zbierok umenia, ktorú poznám. Hodiny sa prechádzam v miestnostiach a znovu ma prepadá ten príjemný pocit, že by mohlo byť všetko v poriadku, že všetko má svoj čas a svoje miesto.
.giacometti
Veľká sála, v ktorej je Munchova výstava, je dostavba, podotýkam dostavba, nie prestavba, architekta Erwina Müllera z roku 1976 a mal som to šťastie vidieť tam veľa úžasných výstav. Za všetky spomeniem retrospektívu Alberta Giacomettiho, ktorej väčšia časť je teraz na prízemí v stálych zbierkach. Jedno z mojich najobľúbenejších miest vôbec, chodil by som tam kažý deň, tak ako Giacometti na egyptské zbierky do Louvru, celý život. Vždy po čase niečo pribudne a niečo, čo je práve požičané, zmizne, teraz to boli ďalšie sochy zo surrealistického obdobia a k tomu diela spolupútnikov a priateľov, krásne.
Už len vidieť Giacomettiho sedieť v parížskej kaviarni, ako dopíja kávu, berie si zápisník a prechádza cez ulicu, je zážitok. Jeho sochy a obrazy sú pre mňa čistou koncentráciou pohľadu, učebnicou dívania sa. Postavy ako vysoké stromy v horách s tvárami etruských hrdinov, tak vzdialené tomu, čo by z tej sily jeden diel, čo dobro koná, hoc zlo by páchať chcel, mohol využiť. Obrazy ľudí a vecí, akoby vyrezané z farby stovkami čiar, vytrhnuté z večného zabudnutia, dané na svetlo v čierno-bielej škále, a preto vo všetkých farbách. Portréty brata Diega v protisvetle, akoby svetlo modelovalo uberajúc hmotu, z hlavy ostáva len tenký pruh, v ktorom viac cítime ako vidíme niekoho blízkeho. Ako keď sa pozrieme do slnka, do zdroja svetla, niečoho, čo je presvetlené, kde je v tej chvíli úbohý Faust tak podobný nám samotným, žijúcim v tomto zvláštnom svete, ktorého brehy obmývajú vody ničoty.
Áno, uznávam, je to pomerne operné, ale ja mám operu rád práve preto, že môže prísť k slzám a dokonca by aj malo, v Zürichu pri poslednej árii Marguerity som plakal, ale ono je to tak napísané, neplakal som sám, myslím, že sme plakali skoro všetci, a to je na Švajčiarov naozaj výkon. Môže sa plakať aj pri obrazoch a sochách, je o tom dokonca kniha, a dobrá. Ja pri obrazoch neplačem, už som veľký chlapec. Ale za to ma často prepadne pocit akoby nezaslúženej radosti, ktorú väčšinou mávajú deti.
.jemne zachytiť
Obrazom švajčiarskeho maliara Ferdinada Hodlera, Očarený chlapec, sa začína výstava Jemne zachytiť – deti ako v sne. Na svetlozelenej lúke stojaci malý chlapec s účesom, strihaným okolo hrnca, držiaci v každej ruke poľné kvety, ktoré rastú popri ňom.
Stojí v jemnom kontraposte, akoby chcel každú chvíľu vykročiť z obrazu oproti nám, ale ešte si to nerozmyslel, oči má zľahka zavreté, na tvári jemný úsmev. Sníva, nespí, len sníva. Mohol by to byť niekto z Albertových súrodencov, alebo chlapec zo susedstva.
Ináč, Hodler bol priateľom Albertovho otca, tiež známeho švajčiarskeho maliara Giovanniho Giacomettiho. Ferdinand Hodler, asi najšvajčiarskejší maliar vôbec, jeho Drevorubač alebo Rečník, jeho symbolistické obrazy, zdobiace aj Zasadaciu sálu umeleckej spoločnosti v Kunsthause, jeho monumetálny cyklus švajčiarskych dejín, Prísaha Švajčiarov, to všetko sú vrcholné diela švajčiarskeho umenia prelomu storočí, teda toho minulého s predminulým.
Nestrácajú na sile a výpovedi ani dnes. Jeho pravda je stále nahá, bezbranná a postavy od nej sa odvracajúce sú stále rovnako prítomné, ako v dobe, keď ich maľoval. Jeho krásne ženy v tanci nič nestratili zo živosti a ladnosti kriviek a ním zachytený pohyb ostáva stále tým pohybom, vyzývajúcim na tanec. Napriek všetkému mám najradšej obraz očarovaného chlapca, vracia ma akosi do detstva, aj keď som ho netrávil zbieraním kvietkov na lúkach, ale konzumáciou tresky a kofoly na zábradlí bufetu na Súťažnej ulici pri kine Nivy. Pokojne by som mohol byť tým chlapcom, tá predstava je ľahká ako pocit, keď sa naň dívam.
K Faustovi sa už nevrátime, ale rád by som ešte pohovoril o tých druhých. Ako som už spomenul, zürišská zbierka má viac ako 4 000 položiek a ani o jednej by som nemohol povedať, že bola vybratá zle. Aby som stále nechválil, musím povedať, že ja osobne nemám rád Beuysovu inštaláciu Kamene a olej, príde mi veľmi mastná a ťažká, dlážka, na ktorej sú žulové kvádre položené, je natretá čiernou farbou a pripomína mi obdobie vojenskej služby. Ani teraz som do miestnosti s inštaláciou nevkročil, aj keď ma krásna mladá kustódka nabádala, že sa to smie. Ona zase nesúhlasila, že tak učiním, len keď ma bude držať za ruku a vyriešila to milým úsmevom.
Ale zato hneď na začiatku stálych zbierok, keď prechádzate z prístavby, opäť podotýkam, nie prestavby, zídete dva schodíky do starej budovy a v prvej miestnosti hneď napravo je malá dosková maľba z talianskeho trecentta, zobrazujúca mučenie svätého Sebastiána. V ešte byzantínskej kompozícii, ale už s mediteránnym svetlom a s toskánskou krajinou, ako z obrázka v pozadí. Klenot, ktorý súčasne otvára dvere k ďalším a ďalším, tak do toho, priatelia.
Opera sa skončila, aplauz a odchod, stavím sa ešte v Sternen grille na najlepší Bratwurst na svete, a potom hor‘ sa do Odeonu na suché martini s priateľmi.
Tak na zdravie a gruezi mitenand!
.autor je maliar a gurmán.
Mám k Zürichu veľmi špeciálny vzťah, začiatkom deväťdesiatych rokov som tam žil a pracoval a zakaždým, keď sa tam vrátim, si užívam, ako málo sa tam zmenilo.
Prechádzajúc sa po nábreží zürišského jazera pod stromami, ostrihanými na francúzsky spôsob, v decembrovom slnku smerom k opere, mám pocit, že tu cítiť niečo z čias dávno minulých, niečo, čo sa v nás nezmenilo a večne trvá. Myslím na to, ako to vyzeralo predtým. V čase, keď viedenský stavitelia Fellner a Helmer dokončili stavbu opery, medzi dlhým radom známych stavieb, ku ktorým patrí aj bratislavská opera. Historická budova Slovenského národného divadla a zürišská opera tak ako mnoho iných – napríklad opera v Temešvári alebo v Bolzane – sú si naozaj veľmi podobné. Sediac v Café Odeon mám pocit, že som práve tam, kde mám byť. Ak prižmúrim obe oči, mohol by som si myslieť, že je všetko po starom.
.munch
Prechádzkou okolo Grossmünsteru, uličkou plnou úžasných antikvariátov a obchodíkov s najvyberanejšími starožitnosťami, prídete popri Pro Helvetii zozadu k budove zürišského Kunsthausu. Na prvom poschodí prebieha výstava stopäťdesiatich grafických listov Edvarda Muncha, umelca, ktorý ovplyvnil a predznamenal celé umenie dvadsiateho storočia. Vo svojich maľbách, kresbách a grafikách vyjadril túžby a strachy umelca storočia, v ktorom sa všetko zmenilo a nenávratne zmizlo. Výstava, prezentujúca celé jeho grafické dielo a časť maliarskej tvorby, dokonale ukazuje povahu doby a jednotlivca v nej.
Prechádzajúc od jednej grafiky k druhej sa neubránite pocitu úzkosti, ktorú prežíval Munch, na fotografiách vždy vážny žil dlhý život naplnený tvorbou, ktorá inšpirovala ďalších a ďalších. Dielo Výkrik sa stalo synonymom samoty a existenciálneho strachu.
Myslím, že paralela s doktorom Faustom, túžiacim po láske a večnej mladosti s jeho elegantným spoločníkom, plniacim mu každé prianie a, samozrejme, s úbohou mladou Margueritou, ktorá si to všetko odnesie, je úplne namieste.
Kunsthaus Zürich bol postavený podla návrhu Karla Mosera a Roberta Curjela v roku 1910. Je sídlom zürišskej umeleckej spoločnosti a spravuje zbierku umenia s položkou viac ako 4 000 diel od stredoveku až po súčasnosť. Vždy, keď som v meste, idem sa tam pozrieť, je to pre mňa jedna z najkrajších a najlepšie usporiadaných zbierok umenia, ktorú poznám. Hodiny sa prechádzam v miestnostiach a znovu ma prepadá ten príjemný pocit, že by mohlo byť všetko v poriadku, že všetko má svoj čas a svoje miesto.
.giacometti
Veľká sála, v ktorej je Munchova výstava, je dostavba, podotýkam dostavba, nie prestavba, architekta Erwina Müllera z roku 1976 a mal som to šťastie vidieť tam veľa úžasných výstav. Za všetky spomeniem retrospektívu Alberta Giacomettiho, ktorej väčšia časť je teraz na prízemí v stálych zbierkach. Jedno z mojich najobľúbenejších miest vôbec, chodil by som tam kažý deň, tak ako Giacometti na egyptské zbierky do Louvru, celý život. Vždy po čase niečo pribudne a niečo, čo je práve požičané, zmizne, teraz to boli ďalšie sochy zo surrealistického obdobia a k tomu diela spolupútnikov a priateľov, krásne.
Už len vidieť Giacomettiho sedieť v parížskej kaviarni, ako dopíja kávu, berie si zápisník a prechádza cez ulicu, je zážitok. Jeho sochy a obrazy sú pre mňa čistou koncentráciou pohľadu, učebnicou dívania sa. Postavy ako vysoké stromy v horách s tvárami etruských hrdinov, tak vzdialené tomu, čo by z tej sily jeden diel, čo dobro koná, hoc zlo by páchať chcel, mohol využiť. Obrazy ľudí a vecí, akoby vyrezané z farby stovkami čiar, vytrhnuté z večného zabudnutia, dané na svetlo v čierno-bielej škále, a preto vo všetkých farbách. Portréty brata Diega v protisvetle, akoby svetlo modelovalo uberajúc hmotu, z hlavy ostáva len tenký pruh, v ktorom viac cítime ako vidíme niekoho blízkeho. Ako keď sa pozrieme do slnka, do zdroja svetla, niečoho, čo je presvetlené, kde je v tej chvíli úbohý Faust tak podobný nám samotným, žijúcim v tomto zvláštnom svete, ktorého brehy obmývajú vody ničoty.
Áno, uznávam, je to pomerne operné, ale ja mám operu rád práve preto, že môže prísť k slzám a dokonca by aj malo, v Zürichu pri poslednej árii Marguerity som plakal, ale ono je to tak napísané, neplakal som sám, myslím, že sme plakali skoro všetci, a to je na Švajčiarov naozaj výkon. Môže sa plakať aj pri obrazoch a sochách, je o tom dokonca kniha, a dobrá. Ja pri obrazoch neplačem, už som veľký chlapec. Ale za to ma často prepadne pocit akoby nezaslúženej radosti, ktorú väčšinou mávajú deti.
.jemne zachytiť
Obrazom švajčiarskeho maliara Ferdinada Hodlera, Očarený chlapec, sa začína výstava Jemne zachytiť – deti ako v sne. Na svetlozelenej lúke stojaci malý chlapec s účesom, strihaným okolo hrnca, držiaci v každej ruke poľné kvety, ktoré rastú popri ňom.
Stojí v jemnom kontraposte, akoby chcel každú chvíľu vykročiť z obrazu oproti nám, ale ešte si to nerozmyslel, oči má zľahka zavreté, na tvári jemný úsmev. Sníva, nespí, len sníva. Mohol by to byť niekto z Albertových súrodencov, alebo chlapec zo susedstva.
Ináč, Hodler bol priateľom Albertovho otca, tiež známeho švajčiarskeho maliara Giovanniho Giacomettiho. Ferdinand Hodler, asi najšvajčiarskejší maliar vôbec, jeho Drevorubač alebo Rečník, jeho symbolistické obrazy, zdobiace aj Zasadaciu sálu umeleckej spoločnosti v Kunsthause, jeho monumetálny cyklus švajčiarskych dejín, Prísaha Švajčiarov, to všetko sú vrcholné diela švajčiarskeho umenia prelomu storočí, teda toho minulého s predminulým.
Nestrácajú na sile a výpovedi ani dnes. Jeho pravda je stále nahá, bezbranná a postavy od nej sa odvracajúce sú stále rovnako prítomné, ako v dobe, keď ich maľoval. Jeho krásne ženy v tanci nič nestratili zo živosti a ladnosti kriviek a ním zachytený pohyb ostáva stále tým pohybom, vyzývajúcim na tanec. Napriek všetkému mám najradšej obraz očarovaného chlapca, vracia ma akosi do detstva, aj keď som ho netrávil zbieraním kvietkov na lúkach, ale konzumáciou tresky a kofoly na zábradlí bufetu na Súťažnej ulici pri kine Nivy. Pokojne by som mohol byť tým chlapcom, tá predstava je ľahká ako pocit, keď sa naň dívam.
K Faustovi sa už nevrátime, ale rád by som ešte pohovoril o tých druhých. Ako som už spomenul, zürišská zbierka má viac ako 4 000 položiek a ani o jednej by som nemohol povedať, že bola vybratá zle. Aby som stále nechválil, musím povedať, že ja osobne nemám rád Beuysovu inštaláciu Kamene a olej, príde mi veľmi mastná a ťažká, dlážka, na ktorej sú žulové kvádre položené, je natretá čiernou farbou a pripomína mi obdobie vojenskej služby. Ani teraz som do miestnosti s inštaláciou nevkročil, aj keď ma krásna mladá kustódka nabádala, že sa to smie. Ona zase nesúhlasila, že tak učiním, len keď ma bude držať za ruku a vyriešila to milým úsmevom.
Ale zato hneď na začiatku stálych zbierok, keď prechádzate z prístavby, opäť podotýkam, nie prestavby, zídete dva schodíky do starej budovy a v prvej miestnosti hneď napravo je malá dosková maľba z talianskeho trecentta, zobrazujúca mučenie svätého Sebastiána. V ešte byzantínskej kompozícii, ale už s mediteránnym svetlom a s toskánskou krajinou, ako z obrázka v pozadí. Klenot, ktorý súčasne otvára dvere k ďalším a ďalším, tak do toho, priatelia.
Opera sa skončila, aplauz a odchod, stavím sa ešte v Sternen grille na najlepší Bratwurst na svete, a potom hor‘ sa do Odeonu na suché martini s priateľmi.
Tak na zdravie a gruezi mitenand!
.autor je maliar a gurmán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.