„Jeho čudne krásne slová nás nežnejú a očarúvajú na okraji permanentnej pamäti,” povedala Mila Haugová o Dominikovi Tatarkovi pri preberaní ocenenia po ňom pomenovaného. Podobne by sme mohli povedať o jej vlastných slovách. Nielen o tých v najnovšej knihe, ale aj tých z predchádzajúcich devätnástich zbierok básní a z dvoch kníh spomienok (Cena Domonika Tatarku sa popri zbierke Cetonia aurata vzťahovala aj na druhú z nich, Tvrdé drevo detstva, ktorá vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve KK Bagala).
Najnovšia zbierka je pomenovaná po„zlatopásikavom chrobákovi” (zlatoň obyčajný z čeľade skarabeusovité): „Sme zlatopásikavé chrobáky v škatuľke / hotelovej izby: všetky domovy len dočasné / naťahujeme k sebe tykadlá a v navyknutom / rituáli sa spúšťame na kolená:” Mila Haugová vníma realitu zblízka, dotýka sa jej jemne, cítiac pritom krehkosť dotýkajúceho sa, kontrastujúcu s veľkosťou, tajomnosťou dotýkaného. Nie je botaničkou, ktorá sytematicky poznáva a triedi (hoci o rastlinách a ich živote toho vie veľmi veľa), ale záhradníčkou, ktorá cíti, rozumie a láskavo sa stará. Básne v zbierke Cetonia aurata pochádzajú z posledných dvoch rokov (mnohé sú datované, viaceré sa viažu na konkrétne miesta a ku kunkrétnym ľuďom). Zlatou stuhou, tematickou osou zbierky je jedenásť Canti amore, piesní lásky. To preto, lebo pre Milu je láska –cítená, telesná, duchovne vnímaná, vášnivá, chýbajúca, v spomienkach sa vracajúca – úplne centrálna, podstatná, všetkému ostatnému zmysel dávajúca. „Rozkoše: / chcú večnosť: chcú hlbokú... hlbokú večnosť...”
Láska – hlboké splynutie. Láska – rozkoš aj katarzia, oboje túžiace po večnosti. „Ja som len zaisťovačka času stôp. / Bytosť tvojej bytosti. Duša tvojej duše.” Alebo: „Ak ste / videli milencov ležať spolu / po milovaní // tak ste videli všetko”.
Cetonia aurata je zbierka rôznorodých básní (líšia sa dĺžkou aj dĺžkou veršov, umiestnením na škále medzi fragmentárnosťou a prozaickou plynulosťou, niektoré akoby zneli nahlas, iné sú tiché), podstatné však majú spoločné: pohľad zblízka, empatickú nežnosť slov (aj Haugovej, nielen Tatarkove slová „nás nežnejú”), pravdivosť autora súkromného denníka, pokoru, čistotu. A múdrosť, ktorá vyrastá z toho najozajstnejšieho, najskutočnejšie prežívaného (vnímaného, cíteného, reflektovaného) života. A pritom Mila Haugová ani jedným-jediným slovom nepoučuje, ani jednou metaforou, ani jedným poetickým povzdychom neuniká do pompéznej romantickosti, toho nechceného, no tak často využívaného útočiska tých, čo píšu básne.
To však nie je prípad Mily Haugovej. Ona nepíše básne, ona je totiž poetka „bytostná”. Stačí sa s ňou porozprávať, stačí od nej dostať mail, stačí ju uvidieť, byť v jej prítomnosti – a je to jasné. Teda, aby nedošlo k nedorozumeniu: Mila nie je nepraktický rojko, ktorý žije kdesi v nedohľadných oblakoch krásna a vznešenosti. Mila žije tu a teraz. Práve z toho, zo zdanlivej všednosti, vyrastá jej poézia. To preto sú jej básne zároveň vecné aj poetické, pravdivé aj snivé. „V záhrade sedí / Anjel a krája jablká. Prsty na ostrí noža. Sklonená / hlava. Krídla položené vedľa seba na bielej / drevenej lavičke. Nechaj ho. Poviem si. / A potom odzadu pristúpim k nemu / pripnem mu krídla nech odletí.”
Miline básne sa prelievajú cez hranice riadkov, zväčša úplne vynechávajú interpunkciu, namiesto body či čiarky niekedy používajú dvojbodku. Myslím si, že to je preto, lebo je to poézia slobodná, poézia, ktorá gramatiku využíva, no nenechá sa ňou odmedzovať. Je to poézia, ktorá pred človekom otvára dvere, odhŕňa záves, ktorá sa končí vždy len zdanlivo. Dvojbodkou, uvádzajúcou to, čo už ani poetickým slovom nemožno vypovedať.
„Tak prejdeme aj cez poslednú skúšku v ktorej sa jedného dňa spoľahneme / na svoju intuíciu: členky ešte s dychom trávy a dotykov: / ...moja Achillova šľacha sa prudko ptretrhne: tráva rastie ďalej: ty dýchaš / príčinou krásy je duša:”
Mila Haugová: Cetonia aurata (Slovenský spisovateľ, 2013).
Najnovšia zbierka je pomenovaná po„zlatopásikavom chrobákovi” (zlatoň obyčajný z čeľade skarabeusovité): „Sme zlatopásikavé chrobáky v škatuľke / hotelovej izby: všetky domovy len dočasné / naťahujeme k sebe tykadlá a v navyknutom / rituáli sa spúšťame na kolená:” Mila Haugová vníma realitu zblízka, dotýka sa jej jemne, cítiac pritom krehkosť dotýkajúceho sa, kontrastujúcu s veľkosťou, tajomnosťou dotýkaného. Nie je botaničkou, ktorá sytematicky poznáva a triedi (hoci o rastlinách a ich živote toho vie veľmi veľa), ale záhradníčkou, ktorá cíti, rozumie a láskavo sa stará. Básne v zbierke Cetonia aurata pochádzajú z posledných dvoch rokov (mnohé sú datované, viaceré sa viažu na konkrétne miesta a ku kunkrétnym ľuďom). Zlatou stuhou, tematickou osou zbierky je jedenásť Canti amore, piesní lásky. To preto, lebo pre Milu je láska –cítená, telesná, duchovne vnímaná, vášnivá, chýbajúca, v spomienkach sa vracajúca – úplne centrálna, podstatná, všetkému ostatnému zmysel dávajúca. „Rozkoše: / chcú večnosť: chcú hlbokú... hlbokú večnosť...”
Láska – hlboké splynutie. Láska – rozkoš aj katarzia, oboje túžiace po večnosti. „Ja som len zaisťovačka času stôp. / Bytosť tvojej bytosti. Duša tvojej duše.” Alebo: „Ak ste / videli milencov ležať spolu / po milovaní // tak ste videli všetko”.
Cetonia aurata je zbierka rôznorodých básní (líšia sa dĺžkou aj dĺžkou veršov, umiestnením na škále medzi fragmentárnosťou a prozaickou plynulosťou, niektoré akoby zneli nahlas, iné sú tiché), podstatné však majú spoločné: pohľad zblízka, empatickú nežnosť slov (aj Haugovej, nielen Tatarkove slová „nás nežnejú”), pravdivosť autora súkromného denníka, pokoru, čistotu. A múdrosť, ktorá vyrastá z toho najozajstnejšieho, najskutočnejšie prežívaného (vnímaného, cíteného, reflektovaného) života. A pritom Mila Haugová ani jedným-jediným slovom nepoučuje, ani jednou metaforou, ani jedným poetickým povzdychom neuniká do pompéznej romantickosti, toho nechceného, no tak často využívaného útočiska tých, čo píšu básne.
To však nie je prípad Mily Haugovej. Ona nepíše básne, ona je totiž poetka „bytostná”. Stačí sa s ňou porozprávať, stačí od nej dostať mail, stačí ju uvidieť, byť v jej prítomnosti – a je to jasné. Teda, aby nedošlo k nedorozumeniu: Mila nie je nepraktický rojko, ktorý žije kdesi v nedohľadných oblakoch krásna a vznešenosti. Mila žije tu a teraz. Práve z toho, zo zdanlivej všednosti, vyrastá jej poézia. To preto sú jej básne zároveň vecné aj poetické, pravdivé aj snivé. „V záhrade sedí / Anjel a krája jablká. Prsty na ostrí noža. Sklonená / hlava. Krídla položené vedľa seba na bielej / drevenej lavičke. Nechaj ho. Poviem si. / A potom odzadu pristúpim k nemu / pripnem mu krídla nech odletí.”
Miline básne sa prelievajú cez hranice riadkov, zväčša úplne vynechávajú interpunkciu, namiesto body či čiarky niekedy používajú dvojbodku. Myslím si, že to je preto, lebo je to poézia slobodná, poézia, ktorá gramatiku využíva, no nenechá sa ňou odmedzovať. Je to poézia, ktorá pred človekom otvára dvere, odhŕňa záves, ktorá sa končí vždy len zdanlivo. Dvojbodkou, uvádzajúcou to, čo už ani poetickým slovom nemožno vypovedať.
„Tak prejdeme aj cez poslednú skúšku v ktorej sa jedného dňa spoľahneme / na svoju intuíciu: členky ešte s dychom trávy a dotykov: / ...moja Achillova šľacha sa prudko ptretrhne: tráva rastie ďalej: ty dýchaš / príčinou krásy je duša:”
Mila Haugová: Cetonia aurata (Slovenský spisovateľ, 2013).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.