Očami Doroty Nvotovej

Písať tieto stĺpčeky s voľnou tematikou, respektíve, nazvime to sebakriticky, že je to môj verejný denník, písať ho je nesmierne ťažké a krásne zároveň. Niekedy si trieskam hlavu a netuším, čo za bludy z môjho života, ktorý niekomu môže pripadať strašne dobrodružný, ale ja už som si naň prosto zvykla, čo za bludy zasa idem ponúkať múdrym čitateľom týždňa. A prečo by ich mali zaujímať? Tak s týmto zápasím takmer stále. Potom prídu pozitívne reakcie, ktoré na chvíľu moju sebakritické ego učičíkajú a potom sa to začne znova. A vždy keď mám pocit, že s tým praštím, uvedomím si jednu vec. Že by som to neuniesla. Že písanie do .týždňa je takou veľkou súčasťou mojej identity, že by som jednoducho nevedela, kto som, keď sa v utorok ráno zobudím (kedysi to bývali piatky, potom štvrtky, potom stredy a nakoniec mi bolo nakázané odovzdávať text v utorok preto, že som chronicky nezodpovedná). Asi by som sa nevedela pozrieť do zrkadla s vedomím, že táto sebareflexia v mojom živote už nebude len pre moju kreatívnu lenivosť. A tak idem ďalej. .týždeň so mnou prežil takmer všetko. Život na Slovensku, v Nepále, v Indii, v Moskve, prežili sme spolu nočné pátrania po fungujúcom internete a zapnutej elektrike v Káthmandu, chodili sme spolu autobusom cez celý ostrov na Andamanských ostrovoch k jedinému občas fungujúcemu počítaču, mrzli sme spolu v spacáku s iPadom na himalájskych trekoch, bol so mnou v pôrodnici, prežil moje dve manželstvá a rozvody, prežil moje choroby a operácie, 10 sťahovačiek, skrátka, nemôžem ho zo svojho života úplne vyhodiť len preto, že som na materskej a môj život je zrazu neobyčajne pokojný a nemenný. Nechcem vás zaťažovať tým, koľkokrát Filipko dnes kakal a či zjedol celú mrkvičku. Baví ma materstvo a je veľmi inšpirujúce. Ale je to tá vnútorná, duchovná, až bytostná inšpirácia. Nie je zdieľateľná. Nie sú to žiadne dobrodružstvá z ciest, pobyty v rómskych osadách ani vyjadrenie nespokojnosti s politikou či systémom. A ja nechcem dopadnúť ako umelci, ktorí nevedia, kedy prestať. Ale je tu to poznanie. Poznanie, že týždeň je mojou súčasťou až tretinu môjho života. Nemôžem ho spláchnuť do hajzľa, ani sa tváriť že nie je. Preto vás prosím o strpenie s mojou materskou a s občasným vynechávaním textov. Som stále tu, a aby som to bola stále ja, musím patriť do .týždňa a .týžden do mňa.