Väčšina ľudských kultúr dokáže byť súčasne kultivovaná a zároveň barbarská. Krvavé kulty aztéckej ríše kontrastujú s melancholickými básňami o kvetinách, neobyčajnou zdvorilosťou a dobrou výchovou. Podobné to bolo v starovekom Ríme – oproti farbistej poézii a právnej i správnej sofistikovanosti stálo krviprelievanie pri verejných hrách a aleje s ukrižovanými. Napriek tomu, že Mao a Stalin majú na svedomí neporovnateľne viac ľudských životov ako Hitler, ľudí čoraz viac desí nacistické Nemecko. Je to tým, že táto forma zla bola premyslená a naplánovaná do posledného technického detailu a s takou rafinovanosťou, akú svet dovtedy nepoznal. Správa o nacistických zločinoch, páchaných v koncentračných táboroch, ktorú pripravila francúzska komisia pre Norimberský proces, zaujme okrem iného aj tým, že všetko opisované zlo má spoločného menovateľa – s nenávidenými rasami či dokonca postihnutými ľudmi z vlastných radov nacisti zaobchádzali ako so zvieratami. Aby toto správanie bagatelizovali, museli v prvom rade odbúrať všetky kresťanské morálne kódexy, ktorými by ľudia mohli argumentovať a nazvali ich starými náboženskými predsudkami, čo nakoniec vyústilo do neľudského mechanizmu likvidácie neárijských rás.
.nacistickí ochranári
Z hľadiska biologickej praxe neexistuje takzvaný rozumný dôvod, prečo napríklad s postihnutými a ťažko duševne chorými ľuďmi nezaobchádzať tak, ako to bolo bežné v tretej ríši. Argument? Každý chovateľ by konal rovnako. Aby sme však boli spravodliví, historici by sa mali podrobnejšie zamerať aj na dejiny americkej eugeniky v prvej polovici 20. storočia, tá bola pomerne dlho oveľa radikálnejšia ako nemecká. V mnohých amerických štátoch sa vo veľkom sterilizovali zločinci, asociáli a duševne chorí ľudia, dnes akoby to bolo zabudnuté a mimo odborných kruhov o tom takmer nikto veľa nevie. Vráťme sa však do nacistického Nemecka. Nielen ochrana zvierat, ale aj ochrana prírody bola vo vtedajšom Nemecku takou prepracovanou a do praxe zavedenou témou, že by im ju mohla závidieť väčšina dnešných štátov. Hlavný zákon na ochranu zvierat vyšiel už na jeseň roku 1933. Pozoruhodné je, že po prvý raz sa v tom istom roku koncentračnými tábormi verejne vyhrážal Göring všetkým tým, ktorí by na území Pruska napriek zákazu robili na zvieratách vivisekčné pokusy. Oproti väčšine podobných zákonných noriem súčasnosti sa však vzťahuje aj na ryby, obojživelníky a dokonca aj na bezstavovce. Zákon zakazoval aj opúšťanie a vyháňanie domácich zvierat, huckanie psov na mačky či iné zvieratá, takisto množenie a predaj chorých zvierat. Slabé a staré jedince sa mohli usmrcovať iba bezbolestnými metódami.
Typický pre nacistov je výnos z roku 1942, ktorý zakazuje Židom chovať drobné zvieratá, údajne preto, že nie sú schopní im zaistiť patričnú starostlivosť. Veľmi prísne boli aj vtedajšie normy pre transport zvierat na jatky po železnici a v nákladných autách. V porovnaní s dobovými správami o transporte ľudí do najrôznejších táborov z toho až behá mráz po chrbte. Do podobnej kategórie patrili aj prísne obmedzenia pri pokusoch na zvieratách v medicínskych či iných laboratóriách. Výnimky udeľoval riaditeľom vedeckých inštitúcií ríšsky minister vnútra, od roku 1943 ním bol sám Heinrich Himmler. Toho, podobne ako Hitlera, charakterizovala obrovská láska k zvieratám a na druhej strane hlboký odpor k poľovačke. Práve toto bol častý zdroj sporov medzi ním a Göringom, náruživým lovcom, ale aj iniciátorom veľmi prepracovaného loveckého zákona z roku 1934, ktorý ako prvý v Európe chránil aj niektoré veľké šelmy, napríklad vlka, v mnohých smeroch erbové zviera nacistov. Himmlerove inšpirácie pochádzali z čias štúdií na vysokej škole poľnohospodárskej, kde si obľúbil najmä hydinárstvo. Odrazilo sa to na princípoch, podľa ktorých existovala a fungovala organizácia Lebensborn. Založil ju na zušľachtenie nordickej rasy a spôsob, akým to chcel docieliť, pripomínal chovné podmienky pre plemenných kohútov a sliepky.
.zoopsychológia
Takto sa volala veda, ktorá sa v tej dobe v Nemecku dynamicky rozvíjala a aj počas vojny ju štát dotoval štedrejšie, ako príbuzné biologické odbory. Zo zoopsychológie sa postupne vyvinula etológia, teda veda skúmajúca správanie sa živočíchov. V tejto súvislosti mnohých laikov, ale aj zoológov možno prekvapí, že Konrad Lorenz, onen dobrácky vyzerajúci bielovlasý a bradatý pán, známy ako otec divých husí a ikona milovníkov zvierat, nebol až také neviniatko. Lorenz, ktorý krátko pred vypuknutím vojny pôsobil ako psychológ, sa totiž aktívne podieľal na skúmaní takmer 900 ľudí, ktorí pochádzali zo zmiešaných poľsko-nemeckých rodín. Tým pádom ich označili za menejcenných až asociálnych, čiže nevhodných na ponemčenie, zato ideálnych pre koncentračné tábory. Lorenz počas vojny vypracoval pre nacistov teóriu o autodomestikácii človeka, o ktorej uvažoval už Darwin. Na rozdiel od Darwina však podporoval nacistické teórie o tom, že domestikovaní (rozumej mierumilovní, nekonfliktní) jedinci sú menejcenní, zatiaľ čo vyvolenými môžu byť len diví a nespútaní dravci. Lorenzova publikácia na túto tému, Die angeborenen Formen möglicher Erfahrung, je, bohužiaľ, najpremyslenejším zdôvodnením nacistickej ideológie, ktorá sa zakladá na biologickej báze.
.autor je zoológ.
.nacistickí ochranári
Z hľadiska biologickej praxe neexistuje takzvaný rozumný dôvod, prečo napríklad s postihnutými a ťažko duševne chorými ľuďmi nezaobchádzať tak, ako to bolo bežné v tretej ríši. Argument? Každý chovateľ by konal rovnako. Aby sme však boli spravodliví, historici by sa mali podrobnejšie zamerať aj na dejiny americkej eugeniky v prvej polovici 20. storočia, tá bola pomerne dlho oveľa radikálnejšia ako nemecká. V mnohých amerických štátoch sa vo veľkom sterilizovali zločinci, asociáli a duševne chorí ľudia, dnes akoby to bolo zabudnuté a mimo odborných kruhov o tom takmer nikto veľa nevie. Vráťme sa však do nacistického Nemecka. Nielen ochrana zvierat, ale aj ochrana prírody bola vo vtedajšom Nemecku takou prepracovanou a do praxe zavedenou témou, že by im ju mohla závidieť väčšina dnešných štátov. Hlavný zákon na ochranu zvierat vyšiel už na jeseň roku 1933. Pozoruhodné je, že po prvý raz sa v tom istom roku koncentračnými tábormi verejne vyhrážal Göring všetkým tým, ktorí by na území Pruska napriek zákazu robili na zvieratách vivisekčné pokusy. Oproti väčšine podobných zákonných noriem súčasnosti sa však vzťahuje aj na ryby, obojživelníky a dokonca aj na bezstavovce. Zákon zakazoval aj opúšťanie a vyháňanie domácich zvierat, huckanie psov na mačky či iné zvieratá, takisto množenie a predaj chorých zvierat. Slabé a staré jedince sa mohli usmrcovať iba bezbolestnými metódami.
Typický pre nacistov je výnos z roku 1942, ktorý zakazuje Židom chovať drobné zvieratá, údajne preto, že nie sú schopní im zaistiť patričnú starostlivosť. Veľmi prísne boli aj vtedajšie normy pre transport zvierat na jatky po železnici a v nákladných autách. V porovnaní s dobovými správami o transporte ľudí do najrôznejších táborov z toho až behá mráz po chrbte. Do podobnej kategórie patrili aj prísne obmedzenia pri pokusoch na zvieratách v medicínskych či iných laboratóriách. Výnimky udeľoval riaditeľom vedeckých inštitúcií ríšsky minister vnútra, od roku 1943 ním bol sám Heinrich Himmler. Toho, podobne ako Hitlera, charakterizovala obrovská láska k zvieratám a na druhej strane hlboký odpor k poľovačke. Práve toto bol častý zdroj sporov medzi ním a Göringom, náruživým lovcom, ale aj iniciátorom veľmi prepracovaného loveckého zákona z roku 1934, ktorý ako prvý v Európe chránil aj niektoré veľké šelmy, napríklad vlka, v mnohých smeroch erbové zviera nacistov. Himmlerove inšpirácie pochádzali z čias štúdií na vysokej škole poľnohospodárskej, kde si obľúbil najmä hydinárstvo. Odrazilo sa to na princípoch, podľa ktorých existovala a fungovala organizácia Lebensborn. Založil ju na zušľachtenie nordickej rasy a spôsob, akým to chcel docieliť, pripomínal chovné podmienky pre plemenných kohútov a sliepky.
.zoopsychológia
Takto sa volala veda, ktorá sa v tej dobe v Nemecku dynamicky rozvíjala a aj počas vojny ju štát dotoval štedrejšie, ako príbuzné biologické odbory. Zo zoopsychológie sa postupne vyvinula etológia, teda veda skúmajúca správanie sa živočíchov. V tejto súvislosti mnohých laikov, ale aj zoológov možno prekvapí, že Konrad Lorenz, onen dobrácky vyzerajúci bielovlasý a bradatý pán, známy ako otec divých husí a ikona milovníkov zvierat, nebol až také neviniatko. Lorenz, ktorý krátko pred vypuknutím vojny pôsobil ako psychológ, sa totiž aktívne podieľal na skúmaní takmer 900 ľudí, ktorí pochádzali zo zmiešaných poľsko-nemeckých rodín. Tým pádom ich označili za menejcenných až asociálnych, čiže nevhodných na ponemčenie, zato ideálnych pre koncentračné tábory. Lorenz počas vojny vypracoval pre nacistov teóriu o autodomestikácii človeka, o ktorej uvažoval už Darwin. Na rozdiel od Darwina však podporoval nacistické teórie o tom, že domestikovaní (rozumej mierumilovní, nekonfliktní) jedinci sú menejcenní, zatiaľ čo vyvolenými môžu byť len diví a nespútaní dravci. Lorenzova publikácia na túto tému, Die angeborenen Formen möglicher Erfahrung, je, bohužiaľ, najpremyslenejším zdôvodnením nacistickej ideológie, ktorá sa zakladá na biologickej báze.
.autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.