Robert Fico už raz niečo podobné zakúsil: v predvolebnej kampani roku 2002 sa ako 38-ročný líder Smeru predčasne pasoval za kandidáta na premiéra, ale vo voľbách pohorel s vyše 13 percentami. Teraz si už ako dvojnásobný premiér vysníval, že sa vo veku 49 rokov stane prezidentom. A dopadol rovnako zle ako trojnásobný premiér Vladimír Mečiar, ktorý získal pred desiatimi rokmi v prezidentských voľbách tiež iba 40 percent. Lenže Mečiar bol vtedy iba vyhasínajúcou sopkou, kým Fico takto potupne prehral po volebnom triumfe spred dvoch rokov, na vrchole svojich síl aj na vrchole moci – a po nasadení všetkých dostupných prostriedkov v kampani.
.prelet krajinou
Pohľad na volebnú mapu musí byť pre premiéra depresívny: v Bratislave získal rovnaké percento hlasov, aké sa pred pár mesiacmi v regionálnych voľbách ušlo Monike Flašíkovej-Beňovej. Najväčšie bašty ho celkom nezradili, ale aj tam Smer utrpel oproti prezidentským voľbám v roku 2009 značné straty: vo volebnom obvode Čadca mal Fico „iba“ 67,5 percenta (Gašparovič tu proti Radičovej dosiahol vyše 85 percent), vo Vranove nad Topľou dosiahol premiér necelých 62 percent (Gašparovič pred piatimi rokmi 77,5), vo volebnom obvode Považská Bystrica to bolo ešte horšie, iba 54 percent (Gašparovič tu mal 76 percent).
Len čo sa však presunieme mimo najväčších bášt Smeru, sledujeme veľké obraty: v katolíckom obvode Námestovo, kde je nadpriemerne silné KDH, ale pred piatimi rokmi tu Gašparovič deklasoval Radičovú v pomere 72,5 ku 27,5, suverénne vyhral Andrej Kiska (v pomere 56,5 ku 43,5). Podobný obraz sa ponúka aj v ďalších častiach Slovenska. Kiskovi sa podarilo prekresliť tradičné rozdelenie na dva politické tábory, v ktorom pred piatimi rokmi uviazla Iveta Radičová. Vtedajšia kandidátka opozície síce bodovala vo veľkých mestách a v maďarskej komunite, ale slovenský vidiek ju odmietol. Kiska bol však Smeru rovnocenným súperom na vidieku a vo veľkých mestách sa mu darilo ešte väčšmi než Radičovej (v Bratislave aj v Košiciach získal manažér o 10 percent viac než profesorka sociológie!). Je evidentné, že Kiska čerpal hlasy z viacerých prostredí: volila ho veľká časť Procházkových a Kňažkových voličov, zmobilizovali sa teda za ním presvedčení voliči opozície. Ďalej ho volili ľudia protestu, ktorí sú politicky neukotvení, ale odhodlaní hlasovať proti establišmentu, a ten práve stelesnil niekdajší hlas protestu Robert Fico. V prospech Kisku zaiste zavážila aj neopozeranosť, chuť vyskúšať si niečo nové. A čo je dobrá správa pre budúce volebné kampane, mašinérii Smeru vôbec nevyšla karta so špinavou antikampaňou.
.životný omyl
Dnes je jasné, že rozhodnutie Roberta Fica, kandidovať v prezidentských voľbách, bolo doteraz jeho najväčšou politickou chybou. Aj keď jeho motívom sa dalo celkom dobre rozumieť. Predsedovi Smeru bolo ako skúsenému politikovi jasné, že víťaziť sa nedá večne a po rokoch víťazstiev zákonite prídu aj obdobia úpadku. Z jeho okolia už dlhšie prenikalo, že sa až priveľmi obáva bežného priebehu kariéry úspešných politikov, ktorí premeškajú čas, keď mali odísť z výkonnej politiky. Keď na to Fico myslel, mál pred očami svojich predchodcov na poste premiéra, Mikuláša Dzurindu či Vladimíra Mečiara.
Tomuto osudu sa Fico chcel vyhnúť – ale šalamúnsky, bez toho, aby politiku opustil. Preto sa ešte v plnej sile rozhodol presunúť na post prezidenta, ktorý by mu umožnil zostať hore, zachovať si na politické dianie veľký neformálny vplyv, no súčasne sa zbaviť zodpovednosti za budúce nepopulárne kroky, aké by čakali akéhokoľvek premiéra. Vďaka prezidentskej aure si tak chcel zabezpečiť dlhodobú popularitu. Bol to smelý plán, ale Robert Fico sa nakoniec prerátal. V druhom kole síce dokázal dostať k volebným urnám značnú časť voličov Smeru, ale vidina toho, že všetky kľúčové posty v štáte bude mať pod kontrolou jedna politická strana, mohutne mobilizovala aj oponentov.
.čo so Smerom?
Ale čo bude táto tvrdá prehra znamenať pre budúcnosť Roberta Fica a jeho strany? To je v tejto chvíli veľká hádanka s otvoreným koncom.
Z kuloárov Smeru preniklo, že Fico by zvažoval odchod z premiérskeho úradu len v prípade, keby ho Kiska porazil s mimoriadne vysokým náskokom. Otázne je, ako sa Fico v najbližších dňoch vnútorne vyrovná s prehrou 60 ku 40. Bolo by však senzáciou, keby sa rozhodol odísť. Ešte stále nájde v sebe veľa dôvodov, prečo pokračovať a nebude mať problém ani s tým, aby dovládnutie do roku 2016 hodnoverne obhájil pred verejnosťou.
Smer síce porážka určite oslabí, najmä psychologicky, keďže strana bola posledných desať rokov navyknutá iba vyhrávať (hoci v roku 2010 jej ani jasné víťazstvo nestačilo na vytvorenie vlády). Je však možné, že prehra lídra túto najúspešnejšiu stranu ponovembrovej histórie oslabí menej, než keby sa Robert Fico stal prezidentom. Pokiaľ ide o stranícke preferencie, Smer naďalej s prehľadom dominuje a nezdá sa, že by sa na tom malo čoskoro niečo zásadne zmeniť. A či sa Ficov debakel v prezidentskom súboji odrazí aj na poklese podpory Smeru, to môžu už o niekoľko týždňov naznačiť voľby do Európskeho parlamentu. Na postavení premiéra vnútri jeho strany sa však v najbližšej budúcnosti zrejme nič dramaticky nezmení. Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek perspektívy, za Roberta Fica tam napriek prehre neexistuje reálna náhrada. Jeho odchod z predsedníckej stoličky si neželajú členovia strany ani jej voliči. Scenár, že by sa niekto z politikov Smeru rozhodol využiť predsedovu prehru na jeho odstavenie, je v tejto chvíli vylúčený.
.výzva pre pravicu
Určite sa však zmení fungovanie Ficovej vlády. Tá sa síce môže naďalej opierať o spoľahlivú väčšinu v parlamente, lenže od júna, keď sa Andrej Kiska ujme funkcie, už musí počítať s menej komfortným vládnutím. Nový prezident jej nepôjde po ruke ako mdlý Ivan Gašparovič. Navyše, Andrejovi Kiskovi dodáva triumf nad úradujúcim premiérom autoritu, ktorá vysoko presahuje limitované kompetencie jeho budúceho úradu.Premiéra môže utešovať iba fakt, že Kiska nepôsobí ako konfliktný typ, ktorý by vyhľadával provokácie.
To, či sa v najbližších parlamentných voľbách skončí politická hegemónia Smeru, bude, samozrejme, závisieť od mnohých faktorov. Ťažko dnes predvídať, aké spoločenské nálady tu budú v roku 2016. A nedá sa príliš špekulovať ani o o chúťkach strán ako KDH a Most vojsť so Smerom do koaličnej vlády. V každom prípade, Ficova prezidentská kandidatúra a najmä jeho pokorujúca porážka uvoľnili veľa novej energie: po dvoch rokoch politickej nehybnosti dostali lídri starej aj novo sa formujúcej pravice veľkú príležitosť, aby s ňou niečo spravili. Majú necelé dva roky na to, aby vytvorili podobne mobilizujúcu alternatívu, akou bol v týchto prezidentských voľbách Andrej Kiska.
.prelet krajinou
Pohľad na volebnú mapu musí byť pre premiéra depresívny: v Bratislave získal rovnaké percento hlasov, aké sa pred pár mesiacmi v regionálnych voľbách ušlo Monike Flašíkovej-Beňovej. Najväčšie bašty ho celkom nezradili, ale aj tam Smer utrpel oproti prezidentským voľbám v roku 2009 značné straty: vo volebnom obvode Čadca mal Fico „iba“ 67,5 percenta (Gašparovič tu proti Radičovej dosiahol vyše 85 percent), vo Vranove nad Topľou dosiahol premiér necelých 62 percent (Gašparovič pred piatimi rokmi 77,5), vo volebnom obvode Považská Bystrica to bolo ešte horšie, iba 54 percent (Gašparovič tu mal 76 percent).
Len čo sa však presunieme mimo najväčších bášt Smeru, sledujeme veľké obraty: v katolíckom obvode Námestovo, kde je nadpriemerne silné KDH, ale pred piatimi rokmi tu Gašparovič deklasoval Radičovú v pomere 72,5 ku 27,5, suverénne vyhral Andrej Kiska (v pomere 56,5 ku 43,5). Podobný obraz sa ponúka aj v ďalších častiach Slovenska. Kiskovi sa podarilo prekresliť tradičné rozdelenie na dva politické tábory, v ktorom pred piatimi rokmi uviazla Iveta Radičová. Vtedajšia kandidátka opozície síce bodovala vo veľkých mestách a v maďarskej komunite, ale slovenský vidiek ju odmietol. Kiska bol však Smeru rovnocenným súperom na vidieku a vo veľkých mestách sa mu darilo ešte väčšmi než Radičovej (v Bratislave aj v Košiciach získal manažér o 10 percent viac než profesorka sociológie!). Je evidentné, že Kiska čerpal hlasy z viacerých prostredí: volila ho veľká časť Procházkových a Kňažkových voličov, zmobilizovali sa teda za ním presvedčení voliči opozície. Ďalej ho volili ľudia protestu, ktorí sú politicky neukotvení, ale odhodlaní hlasovať proti establišmentu, a ten práve stelesnil niekdajší hlas protestu Robert Fico. V prospech Kisku zaiste zavážila aj neopozeranosť, chuť vyskúšať si niečo nové. A čo je dobrá správa pre budúce volebné kampane, mašinérii Smeru vôbec nevyšla karta so špinavou antikampaňou.
.životný omyl
Dnes je jasné, že rozhodnutie Roberta Fica, kandidovať v prezidentských voľbách, bolo doteraz jeho najväčšou politickou chybou. Aj keď jeho motívom sa dalo celkom dobre rozumieť. Predsedovi Smeru bolo ako skúsenému politikovi jasné, že víťaziť sa nedá večne a po rokoch víťazstiev zákonite prídu aj obdobia úpadku. Z jeho okolia už dlhšie prenikalo, že sa až priveľmi obáva bežného priebehu kariéry úspešných politikov, ktorí premeškajú čas, keď mali odísť z výkonnej politiky. Keď na to Fico myslel, mál pred očami svojich predchodcov na poste premiéra, Mikuláša Dzurindu či Vladimíra Mečiara.
Tomuto osudu sa Fico chcel vyhnúť – ale šalamúnsky, bez toho, aby politiku opustil. Preto sa ešte v plnej sile rozhodol presunúť na post prezidenta, ktorý by mu umožnil zostať hore, zachovať si na politické dianie veľký neformálny vplyv, no súčasne sa zbaviť zodpovednosti za budúce nepopulárne kroky, aké by čakali akéhokoľvek premiéra. Vďaka prezidentskej aure si tak chcel zabezpečiť dlhodobú popularitu. Bol to smelý plán, ale Robert Fico sa nakoniec prerátal. V druhom kole síce dokázal dostať k volebným urnám značnú časť voličov Smeru, ale vidina toho, že všetky kľúčové posty v štáte bude mať pod kontrolou jedna politická strana, mohutne mobilizovala aj oponentov.
.čo so Smerom?
Ale čo bude táto tvrdá prehra znamenať pre budúcnosť Roberta Fica a jeho strany? To je v tejto chvíli veľká hádanka s otvoreným koncom.
Z kuloárov Smeru preniklo, že Fico by zvažoval odchod z premiérskeho úradu len v prípade, keby ho Kiska porazil s mimoriadne vysokým náskokom. Otázne je, ako sa Fico v najbližších dňoch vnútorne vyrovná s prehrou 60 ku 40. Bolo by však senzáciou, keby sa rozhodol odísť. Ešte stále nájde v sebe veľa dôvodov, prečo pokračovať a nebude mať problém ani s tým, aby dovládnutie do roku 2016 hodnoverne obhájil pred verejnosťou.
Smer síce porážka určite oslabí, najmä psychologicky, keďže strana bola posledných desať rokov navyknutá iba vyhrávať (hoci v roku 2010 jej ani jasné víťazstvo nestačilo na vytvorenie vlády). Je však možné, že prehra lídra túto najúspešnejšiu stranu ponovembrovej histórie oslabí menej, než keby sa Robert Fico stal prezidentom. Pokiaľ ide o stranícke preferencie, Smer naďalej s prehľadom dominuje a nezdá sa, že by sa na tom malo čoskoro niečo zásadne zmeniť. A či sa Ficov debakel v prezidentskom súboji odrazí aj na poklese podpory Smeru, to môžu už o niekoľko týždňov naznačiť voľby do Európskeho parlamentu. Na postavení premiéra vnútri jeho strany sa však v najbližšej budúcnosti zrejme nič dramaticky nezmení. Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek perspektívy, za Roberta Fica tam napriek prehre neexistuje reálna náhrada. Jeho odchod z predsedníckej stoličky si neželajú členovia strany ani jej voliči. Scenár, že by sa niekto z politikov Smeru rozhodol využiť predsedovu prehru na jeho odstavenie, je v tejto chvíli vylúčený.
.výzva pre pravicu
Určite sa však zmení fungovanie Ficovej vlády. Tá sa síce môže naďalej opierať o spoľahlivú väčšinu v parlamente, lenže od júna, keď sa Andrej Kiska ujme funkcie, už musí počítať s menej komfortným vládnutím. Nový prezident jej nepôjde po ruke ako mdlý Ivan Gašparovič. Navyše, Andrejovi Kiskovi dodáva triumf nad úradujúcim premiérom autoritu, ktorá vysoko presahuje limitované kompetencie jeho budúceho úradu.Premiéra môže utešovať iba fakt, že Kiska nepôsobí ako konfliktný typ, ktorý by vyhľadával provokácie.
To, či sa v najbližších parlamentných voľbách skončí politická hegemónia Smeru, bude, samozrejme, závisieť od mnohých faktorov. Ťažko dnes predvídať, aké spoločenské nálady tu budú v roku 2016. A nedá sa príliš špekulovať ani o o chúťkach strán ako KDH a Most vojsť so Smerom do koaličnej vlády. V každom prípade, Ficova prezidentská kandidatúra a najmä jeho pokorujúca porážka uvoľnili veľa novej energie: po dvoch rokoch politickej nehybnosti dostali lídri starej aj novo sa formujúcej pravice veľkú príležitosť, aby s ňou niečo spravili. Majú necelé dva roky na to, aby vytvorili podobne mobilizujúcu alternatívu, akou bol v týchto prezidentských voľbách Andrej Kiska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.