Najskôr k tomu, čo voľby nezmenili: Nezmenili antisystémové sklony Smeru. Áno, nielen Mezenské a Kotlebovia, ale aj Smer je v mnohom antisystémová strana. A nemyslím teraz na „maličkosti", akými boli nevšimnutie si Novembra, nadradenosť voči menšinám z tribún Matice či účelové spotvorenie kresťanskej tradície z trosiek Devína. Myslím na dnešok. Bol to Smer, kto zrodil Harabina s katastrofálnymi dôsledkami pre dnešnú spravodlivosť, Smer zrodil aj kauzu Malinová s fatálnym vplyvom na dnešnú dôveru jednotlivca v právny štát. A teraz je to znovu Smer, kto rozhodol o zvolení viacerých nehodných kandidátov na ústavných sudcov, čím na desaťročie znefunkčnil jeden z pilierov slobodnej spoločnosti. Smer sa nemení.
A teraz k tomu, čo zvolenie Andreja Kisku zmenilo. Ide o tri dlhodobé trendy.
Prvý sa týka podstaty Slovenska. Veľmi dlho sa tu sporíme, nakoľko sme kresťanská (užšie katolícka) spoločnosť a čo to znamená. Je to užitočný a potrebný spor – ak by sa viedol férovo. Lenže my ho vedieme falošne a mocensky. Predvolebný pakt KDH so Smerom, ktorým bola zneužitá rodina na prízemné politické ciele, je posledným z radu príkladov, pričom hodnotové zmätenie kardinála Korca dáva celému sporu naozaj absurdnú korunu. Ale prezidentské voľby k tomu niečo dôležité naznačili. Ak totiž dvaja katolícki kandidáti pohoreli úplne a Fico ako protežant významnej časti hierarchie vysoko prehral, nie je to len správa o samotných kandidátoch, ale aj signál, že Slovensko nie je katolícka krajina jednotného strihu a poslušnosti, ale skôr sekulárny štát s významným počtom zväčša nominálnych katolíkov. To je dôležitý rozdiel so silnými dôsledkami pre mnohé verejné politiky vrátane odluky cirkvi od štátu. Ale hlavný dôsledok môže byť, paradoxne, v prospech viery, pretože epochu väčšinového katolicizmu s prejavmi morálnej nadradenosti a inklináciou k moci strieda doba, kde bude záležať na hlbších fundamentoch. Ježiš, nie Cézar, moje milosrdenstvo a môj hriech, nie matrika.
Druhý dlhodobý trend sa týka tradičných strán. Vôbec si nemyslím, že vidíme odmietnutie politiky a triumf nepolitiky. To, čo vidíme, je krach bezobsažnosti, ktorá sa na tradičnú politiku posledné roky iba tvárila. Nielen komický výsledok ich spoločného kandidáta, ale aj plechové povolebné reči lídrov KDH, SDKÚ a Mostu ukazujú stratu kontaktu s realitou a progradujúci úpadok. Ešte chvíľu môžu tieto strany viazať percentá, ale už stratili verejnú príťažlivosť a smerujú mimo ohniska reálnych zápasov. Nanajvýš ešte zachránia Smeru jedno volebné obdobie a sebe omrvinky zo stola.
Tretím dlhodobým trendom je nástup novej politickej generácie. Tieto voľby vyniesli nahor Rada Procházku, ešte pred ním sa výrazne prihlásil Daniel Lipšic. Obaja majú talent aj šancu. Lipšicovou hlavnou prekážkou je však prekvapujúco malá drzosť a energia NOVY, a tiež jej malé stotožnenie sa s lídrom, Procházkovou hlavnou prekážkou je on sám (už dnes má osvojené dzurindovské fauly voči najbližším partnerom i spojencom a neustálu hru na seba). Ale nástup novej generácie je po týchto voľbách evidentný.
Boli to naozaj dôležité voľby.
A teraz k tomu, čo zvolenie Andreja Kisku zmenilo. Ide o tri dlhodobé trendy.
Prvý sa týka podstaty Slovenska. Veľmi dlho sa tu sporíme, nakoľko sme kresťanská (užšie katolícka) spoločnosť a čo to znamená. Je to užitočný a potrebný spor – ak by sa viedol férovo. Lenže my ho vedieme falošne a mocensky. Predvolebný pakt KDH so Smerom, ktorým bola zneužitá rodina na prízemné politické ciele, je posledným z radu príkladov, pričom hodnotové zmätenie kardinála Korca dáva celému sporu naozaj absurdnú korunu. Ale prezidentské voľby k tomu niečo dôležité naznačili. Ak totiž dvaja katolícki kandidáti pohoreli úplne a Fico ako protežant významnej časti hierarchie vysoko prehral, nie je to len správa o samotných kandidátoch, ale aj signál, že Slovensko nie je katolícka krajina jednotného strihu a poslušnosti, ale skôr sekulárny štát s významným počtom zväčša nominálnych katolíkov. To je dôležitý rozdiel so silnými dôsledkami pre mnohé verejné politiky vrátane odluky cirkvi od štátu. Ale hlavný dôsledok môže byť, paradoxne, v prospech viery, pretože epochu väčšinového katolicizmu s prejavmi morálnej nadradenosti a inklináciou k moci strieda doba, kde bude záležať na hlbších fundamentoch. Ježiš, nie Cézar, moje milosrdenstvo a môj hriech, nie matrika.
Druhý dlhodobý trend sa týka tradičných strán. Vôbec si nemyslím, že vidíme odmietnutie politiky a triumf nepolitiky. To, čo vidíme, je krach bezobsažnosti, ktorá sa na tradičnú politiku posledné roky iba tvárila. Nielen komický výsledok ich spoločného kandidáta, ale aj plechové povolebné reči lídrov KDH, SDKÚ a Mostu ukazujú stratu kontaktu s realitou a progradujúci úpadok. Ešte chvíľu môžu tieto strany viazať percentá, ale už stratili verejnú príťažlivosť a smerujú mimo ohniska reálnych zápasov. Nanajvýš ešte zachránia Smeru jedno volebné obdobie a sebe omrvinky zo stola.
Tretím dlhodobým trendom je nástup novej politickej generácie. Tieto voľby vyniesli nahor Rada Procházku, ešte pred ním sa výrazne prihlásil Daniel Lipšic. Obaja majú talent aj šancu. Lipšicovou hlavnou prekážkou je však prekvapujúco malá drzosť a energia NOVY, a tiež jej malé stotožnenie sa s lídrom, Procházkovou hlavnou prekážkou je on sám (už dnes má osvojené dzurindovské fauly voči najbližším partnerom i spojencom a neustálu hru na seba). Ale nástup novej generácie je po týchto voľbách evidentný.
Boli to naozaj dôležité voľby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.