Keby bola reč o klasickom politikovi, ktorý utrpel bolestivú porážku, ale je stále na vrchole moci, je populárny a relatívne mladý, budúcnosť by sa dala ľahko predvídať: politik-premiér by si v mocenskej aréne rýchlo olízal rany, rekonštruoval by vládu, zatriasol by svojou stranou, rozmýšľal by, ako sa ďalej správať (možné scenáre rozoberá vo vedľajšom texte Jaroslav Daniška) a skoncentroval by sa na najbližšie voľby. Ak by ich vyhral, vládol by ďalšie štyri roky, kolotoč by sa krútil ďalej, až do prehry, ktorá by bola definitívna.
Lenže Robert Fico nie je klasický politik.
Dôkazom je jeho prezidentská kandidatúra. Fico chcel z normálneho politického cyklu vystúpiť vo fáze samotného vrcholu, na čo v Európe ťažko nájsť paralely – v roku 2012 predsa vyhral voľby ako nikto pred ním, ako premiér má najväčšiu moc v štáte, pod sebou stranu, ktorá visí na jeho gatiach a pred sebou skvelú perspektívu, že premiérom ostane aj po roku 2016. Čo by dal za podobný pocit taký Mikuláš Dzurinda, ktorý vládol najmä vďaka šťastnej súhre náhod a odvtedy verí na svoje zmŕtvychvstanie.
Napriek tomu sa chcel stať premiér Fico kompetenčne oveľa slabším prezidentom. Viacerí si jeho nepochopiteľnú túžbu vysvetľovali tým, že si bude v novej pozícii uzurpovať moc. Prosto Medvedev, ktorý sa švihnutím čarovného prútika premení na Putina.
Ale to je nepochopenie premiérových pohnútok: Robertovi Ficovi nešlo o moc. Ako prezident by o veľkú časť z nej prišiel. Mal by síce neformálne silnú pozíciu a magické vyžarovanie na svoj Smer, ale aj to by mohlo rýchlo pominúť, spolu s tým, ako by upadal Smer, zmietaný vnútornými rozbrojmi. Tohto všetkého si bol Fico dobre vedomý – veď práve preto ho v strane viacerí prehovárali, aby nekandidoval – ale jeho to príliš netrápilo.
Ficovi nešlo o moc ani o Smer, ale o individuálne oslobodenie. Túžil prežiť desať rokov v bezrizikovej štátnickej funkcii, v závetrí zničujúcej politickej prevádzky. Vo výkonnej politike nevidí žiadnu výzvu, veď už ako tridsiatnik si vysníval premiérsky sen, ten si vyplnil ako štyridsiatnik. A predstava, že by mal takto – so svojím nepodareným ministerským tímom a uprostred všetkých tých záväzkov – vládnuť ďalej, sa mu javí ako nočná mora.
Istý človek, ktorý má k Ficovi blízko a pozná jeho myslenie, mi po jeho prezidentskom debakli povedal: „Jeho už ani trochu nebaví byť premiérom a stále riešiť problémy s podnikateľským zázemím Smeru. Strana je mu ľahostajná, berie to tak, že si už všetko dokázal, preto videl východisko v zutekaní na prezidentský post. A čo bude teraz? Neviem. Viem len toľko, že jeho motivácia byť premiérom je nulová, preto by som nevylučoval ani to, že z vrcholovej politiky aspoň načas odíde.“
Čo sa teraz deje v mysli tohto veľkého politického talentu? Žeby rozmýšľal nad stoličkou európskeho komisára a o päť rokov skúsi opäť kandidovať na prezidenta – proti úradujúcemu Andrejovi Kiskovi? Alebo prijme politický kolobeh a v roku 2016 nám opäť ukáže, ako sa vyhrávajú voľby?
V priebehu najbližších týždňov bude všetko jasnejšie. Texty tohto typu však napovedajú, že Robert Fico je asi najčudnejší premiér v EÚ. Asi ťažko by sme inde hľadali niekoho, kto je premiérom proti svojej vôli. Čo je však horšie, tento premiér ani nemá so svojou krajinou plán. Mal len vlastný kariérny plán, ktorý mu akosi nevyšiel.
Lenže Robert Fico nie je klasický politik.
Dôkazom je jeho prezidentská kandidatúra. Fico chcel z normálneho politického cyklu vystúpiť vo fáze samotného vrcholu, na čo v Európe ťažko nájsť paralely – v roku 2012 predsa vyhral voľby ako nikto pred ním, ako premiér má najväčšiu moc v štáte, pod sebou stranu, ktorá visí na jeho gatiach a pred sebou skvelú perspektívu, že premiérom ostane aj po roku 2016. Čo by dal za podobný pocit taký Mikuláš Dzurinda, ktorý vládol najmä vďaka šťastnej súhre náhod a odvtedy verí na svoje zmŕtvychvstanie.
Napriek tomu sa chcel stať premiér Fico kompetenčne oveľa slabším prezidentom. Viacerí si jeho nepochopiteľnú túžbu vysvetľovali tým, že si bude v novej pozícii uzurpovať moc. Prosto Medvedev, ktorý sa švihnutím čarovného prútika premení na Putina.
Ale to je nepochopenie premiérových pohnútok: Robertovi Ficovi nešlo o moc. Ako prezident by o veľkú časť z nej prišiel. Mal by síce neformálne silnú pozíciu a magické vyžarovanie na svoj Smer, ale aj to by mohlo rýchlo pominúť, spolu s tým, ako by upadal Smer, zmietaný vnútornými rozbrojmi. Tohto všetkého si bol Fico dobre vedomý – veď práve preto ho v strane viacerí prehovárali, aby nekandidoval – ale jeho to príliš netrápilo.
Ficovi nešlo o moc ani o Smer, ale o individuálne oslobodenie. Túžil prežiť desať rokov v bezrizikovej štátnickej funkcii, v závetrí zničujúcej politickej prevádzky. Vo výkonnej politike nevidí žiadnu výzvu, veď už ako tridsiatnik si vysníval premiérsky sen, ten si vyplnil ako štyridsiatnik. A predstava, že by mal takto – so svojím nepodareným ministerským tímom a uprostred všetkých tých záväzkov – vládnuť ďalej, sa mu javí ako nočná mora.
Istý človek, ktorý má k Ficovi blízko a pozná jeho myslenie, mi po jeho prezidentskom debakli povedal: „Jeho už ani trochu nebaví byť premiérom a stále riešiť problémy s podnikateľským zázemím Smeru. Strana je mu ľahostajná, berie to tak, že si už všetko dokázal, preto videl východisko v zutekaní na prezidentský post. A čo bude teraz? Neviem. Viem len toľko, že jeho motivácia byť premiérom je nulová, preto by som nevylučoval ani to, že z vrcholovej politiky aspoň načas odíde.“
Čo sa teraz deje v mysli tohto veľkého politického talentu? Žeby rozmýšľal nad stoličkou európskeho komisára a o päť rokov skúsi opäť kandidovať na prezidenta – proti úradujúcemu Andrejovi Kiskovi? Alebo prijme politický kolobeh a v roku 2016 nám opäť ukáže, ako sa vyhrávajú voľby?
V priebehu najbližších týždňov bude všetko jasnejšie. Texty tohto typu však napovedajú, že Robert Fico je asi najčudnejší premiér v EÚ. Asi ťažko by sme inde hľadali niekoho, kto je premiérom proti svojej vôli. Čo je však horšie, tento premiér ani nemá so svojou krajinou plán. Mal len vlastný kariérny plán, ktorý mu akosi nevyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.