Rozdiel 19 percent, ktorým Kiska porazil Roberta Fica, je politicky taký ďalekonosný, že konzekvencie sa nedajú zúžiť na priamy dôsledok, teda na obsadenie funkcie prezidenta na ďalších 5 rokov. Skóre druhého kola borí niektoré mýty a stavia Smer a jeho predsedu zatiaľ pred najťažšie rébusy, nie nepodobné situácii, v akej sa ocitli Mečiar a HZDS po voľbách v roku 1998.
Predovšetkým, zásluhou Kiskovho výsledku už Fico &Smer nemôžu žiť z legendy, že zastupujú väčšinu. Zatiaľ čo pri „osemdesiattrojke“ v parlamente sa tomu doteraz dalo protirečiť iba jalovo, a to voličmi, ktorí sa „parlamentiek“ nezúčastnili, po voľbách, ktoré sám Fico označil za referendum o jeho osobe, máme čierne na bielom, že zastupuje len menšinu politicky aktívnej časti spoločnosti. To síce vládu a Smer od – jemne povedané – kontroverzných krokov a zákonov neodradí, v komunikácii k verejnosti im to však vyrazilo z rúk najsilnejšiu zbraň z celého arzenálu. Kiska jednoducho ubral z legitimity jednofarebnej moci, a nič na tom nemení, že Maďarič a spol. sa tvária akoby prehraté voľby ani neprebehli.
„Analýza“, ktorú rozširuje akási postkampaň Smeru (a naletela jej aj časť mienkotvorcov), že výsledok skreslila neúčasť tých voličov Fica, ktorí si ho želajú naďalej ako premiéra, je čistá alchýmia. Ešte raz – bol to samotný Fico, kto mobilizoval referendom o jeho osobe. A elektorát premiéra je s ním stotožnený akurát dosť na to, aby sa proti jeho vôli stať sa prezidentom staval špekuláciou, že premiér je „silnejšia“ funkcia. Ak sa takýto nevolič našiel, tak v štatisticky stopovom množstve.
Aj obvinenia smerom k opozícii, že si Kisku „privlastnili“, sú hlúpou dointerpretáciou toho, že opozičníci majú radosť z porážky Fica. Samozrejme, že postavením nezvoliteľného kandidáta sa KDH a spol. opäť znemožnili. Útechou im však zostáva, že štruktúra hlasov za Kiskom vyvracia tézy o vzbure voličov proti politike ako takej. Rozhodujúcim segmentom Kiskovej podpory boli totiž dodnes aktívni voliči opozície, alebo tí znechutení, ktorí pre slabú „ponuku“ strán strácali motiváciu voliť. Presne tých priviedol Kiska opäť k urne a reč jeho ženy Martiny, že „vždy sme volili pravicové strany“, len dokresľuje scestnosť mýtu o protestných hlasoch, ktoré údajne Kiskovi pomohli k palácu.
Kiska nestelesňuje žiadny odpor proti „systému“ ako Kotleba. Celou kampaňou prešiel s tradičnými názormi, ktorým sa neprávom vytýkala vágnosť a nevyhranenosť. Otázka pre všetkých expertov, ktorí mu vedno s touto výčitkou prisúdili „protestný elektorát“ teda je, ako sa s antisystémovými voličmi zlučujú jeho stredové názory napríklad na Rómov, menšiny všeobecne či EÚ. Ak sa hlasy, ktoré majú plné hrdlo „antisystému“, v urnách vôbec vyskytli, tak ich zbieral Fico. K nemu – a vôbec nie paradoxne – majú bližšie ako ku Kiskovi.
Predovšetkým, zásluhou Kiskovho výsledku už Fico &Smer nemôžu žiť z legendy, že zastupujú väčšinu. Zatiaľ čo pri „osemdesiattrojke“ v parlamente sa tomu doteraz dalo protirečiť iba jalovo, a to voličmi, ktorí sa „parlamentiek“ nezúčastnili, po voľbách, ktoré sám Fico označil za referendum o jeho osobe, máme čierne na bielom, že zastupuje len menšinu politicky aktívnej časti spoločnosti. To síce vládu a Smer od – jemne povedané – kontroverzných krokov a zákonov neodradí, v komunikácii k verejnosti im to však vyrazilo z rúk najsilnejšiu zbraň z celého arzenálu. Kiska jednoducho ubral z legitimity jednofarebnej moci, a nič na tom nemení, že Maďarič a spol. sa tvária akoby prehraté voľby ani neprebehli.
„Analýza“, ktorú rozširuje akási postkampaň Smeru (a naletela jej aj časť mienkotvorcov), že výsledok skreslila neúčasť tých voličov Fica, ktorí si ho želajú naďalej ako premiéra, je čistá alchýmia. Ešte raz – bol to samotný Fico, kto mobilizoval referendom o jeho osobe. A elektorát premiéra je s ním stotožnený akurát dosť na to, aby sa proti jeho vôli stať sa prezidentom staval špekuláciou, že premiér je „silnejšia“ funkcia. Ak sa takýto nevolič našiel, tak v štatisticky stopovom množstve.
Aj obvinenia smerom k opozícii, že si Kisku „privlastnili“, sú hlúpou dointerpretáciou toho, že opozičníci majú radosť z porážky Fica. Samozrejme, že postavením nezvoliteľného kandidáta sa KDH a spol. opäť znemožnili. Útechou im však zostáva, že štruktúra hlasov za Kiskom vyvracia tézy o vzbure voličov proti politike ako takej. Rozhodujúcim segmentom Kiskovej podpory boli totiž dodnes aktívni voliči opozície, alebo tí znechutení, ktorí pre slabú „ponuku“ strán strácali motiváciu voliť. Presne tých priviedol Kiska opäť k urne a reč jeho ženy Martiny, že „vždy sme volili pravicové strany“, len dokresľuje scestnosť mýtu o protestných hlasoch, ktoré údajne Kiskovi pomohli k palácu.
Kiska nestelesňuje žiadny odpor proti „systému“ ako Kotleba. Celou kampaňou prešiel s tradičnými názormi, ktorým sa neprávom vytýkala vágnosť a nevyhranenosť. Otázka pre všetkých expertov, ktorí mu vedno s touto výčitkou prisúdili „protestný elektorát“ teda je, ako sa s antisystémovými voličmi zlučujú jeho stredové názory napríklad na Rómov, menšiny všeobecne či EÚ. Ak sa hlasy, ktoré majú plné hrdlo „antisystému“, v urnách vôbec vyskytli, tak ich zbieral Fico. K nemu – a vôbec nie paradoxne – majú bližšie ako ku Kiskovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.