Tá debata sa vedie najmä v Česku, ale čiastočne aj u nás. Asi nie je problém sa zhodnúť, že stabilná miera inflácie by mala byť cieľom, aby sme si vedeli dopredu čo najľahšie plánovať veci. Samotný inflačný cieľ by sa teda nemal veľmi meniť. Prečo sa nesnažiť o nulovú alebo zápornú infláciu? Zoberme si nasledovné tri argumenty.
Máme technický problém úplne presne zmerať skutočný nárast cien a ich vplyv na našu životnú úroveň. Ak sa pozeráme len na ceny v obchodoch, môžeme tú skutočnú „infláciu“ nadhodnocovať. Aj keď sa cena počítačov v čase nezmení, nové počítače sú určite výkonnejšie ako tie staré a ich nákupom teda získam viac. Ak mi stúpne cena jabĺk, čiastočne môžem zmierniť tento vplyv na moju životnú úroveň tým, že nakúpim viac hrušiek. Pri zmeranom dvojpercentnom raste cien v obchodoch môžu tieto faktory predstavovať jednopercentné skreslenie. Pri takom inflačnom cieli teda máme priestor len pre jednopercentný „skutočný“ nárast cien.
Ďalšou komplikáciou je tzv. rigidita miezd. Ľudia nemajú radi klesajúce mzdy a môžu byť týmto poklesom demotivovaní. Preto zamestnávatelia preferujú mzdy zmrazovať pre ich znižovaním. V ekonomike však často potrebujeme v problémových odvetviach ušetriť, aby boli opäť konkurencieschopné a nezbankrotovali. K ušetreniu dochádza, ak znižujem tzv. reálne náklady. Môžem uchrániť podnik pred zánikom, ak dokážem znížiť reálnu mzdu. A takýto priestor na zníženie mi bude pri zmrazení miezd umožnený len vtedy, ak inflácia bude kladná. Nulová inflácia by mi, paradoxne, tento proces prispôsobenia robila ťažším a bolestivejším. Prispôsobenie si môže vyžadovať aj konkurencieschopnosť celých krajín. Keďže v eurozóne nie sú rozdiely medzi krajinami zanedbateľné, pozitívna miera inflácie podobne uľahčuje aj tento proces.
Väčšina makroekonómov by nechcela zažiť tzv. deflačnú špirálu. Tá môže vznikať v prostredí, kde dlhodobo klesajú ceny. Klesajúce ceny znamenajú znižujúce sa tržby, zisky a platy, a to môže viesť k pesimizmu a začarovanému kruhu. Preto sa mierne vyššia inflácia považuje za lepšiu ako mierna deflácia. Ak totiž príde neočakávaný cenový šok, máme väčší vankúš na zabránenie možného vzniku deflačnej špirály. Nemožnosť znižovať bežné úrokové sadzby výraznejšie pod nulu totiž zabraňuje použitiu najštandardnejšieho nástroja na odvrátenie tohto stavu. Menová politika pôsobí cez nastavenie tzv. reálnych úrokov. To sú úroky, ktoré sú znížené o mieru inflácie. V ťažších časoch sa ekonomike pomáha cez znižovanie týchto reálnych úrokov. Klesajúce ceny však tieto reálne úroky zvyšujú a pokiaľ sú bežné úrokové sadzby na nule, nie je priestor na vyváženie takéhoto javu. To znamená, že práve vo chvíli, keď by sme ekonomiku mali čo najviac posunúť dopredu, túto možnosť mať nebudeme.
.autor je viceguvernér NBS.
Máme technický problém úplne presne zmerať skutočný nárast cien a ich vplyv na našu životnú úroveň. Ak sa pozeráme len na ceny v obchodoch, môžeme tú skutočnú „infláciu“ nadhodnocovať. Aj keď sa cena počítačov v čase nezmení, nové počítače sú určite výkonnejšie ako tie staré a ich nákupom teda získam viac. Ak mi stúpne cena jabĺk, čiastočne môžem zmierniť tento vplyv na moju životnú úroveň tým, že nakúpim viac hrušiek. Pri zmeranom dvojpercentnom raste cien v obchodoch môžu tieto faktory predstavovať jednopercentné skreslenie. Pri takom inflačnom cieli teda máme priestor len pre jednopercentný „skutočný“ nárast cien.
Ďalšou komplikáciou je tzv. rigidita miezd. Ľudia nemajú radi klesajúce mzdy a môžu byť týmto poklesom demotivovaní. Preto zamestnávatelia preferujú mzdy zmrazovať pre ich znižovaním. V ekonomike však často potrebujeme v problémových odvetviach ušetriť, aby boli opäť konkurencieschopné a nezbankrotovali. K ušetreniu dochádza, ak znižujem tzv. reálne náklady. Môžem uchrániť podnik pred zánikom, ak dokážem znížiť reálnu mzdu. A takýto priestor na zníženie mi bude pri zmrazení miezd umožnený len vtedy, ak inflácia bude kladná. Nulová inflácia by mi, paradoxne, tento proces prispôsobenia robila ťažším a bolestivejším. Prispôsobenie si môže vyžadovať aj konkurencieschopnosť celých krajín. Keďže v eurozóne nie sú rozdiely medzi krajinami zanedbateľné, pozitívna miera inflácie podobne uľahčuje aj tento proces.
Väčšina makroekonómov by nechcela zažiť tzv. deflačnú špirálu. Tá môže vznikať v prostredí, kde dlhodobo klesajú ceny. Klesajúce ceny znamenajú znižujúce sa tržby, zisky a platy, a to môže viesť k pesimizmu a začarovanému kruhu. Preto sa mierne vyššia inflácia považuje za lepšiu ako mierna deflácia. Ak totiž príde neočakávaný cenový šok, máme väčší vankúš na zabránenie možného vzniku deflačnej špirály. Nemožnosť znižovať bežné úrokové sadzby výraznejšie pod nulu totiž zabraňuje použitiu najštandardnejšieho nástroja na odvrátenie tohto stavu. Menová politika pôsobí cez nastavenie tzv. reálnych úrokov. To sú úroky, ktoré sú znížené o mieru inflácie. V ťažších časoch sa ekonomike pomáha cez znižovanie týchto reálnych úrokov. Klesajúce ceny však tieto reálne úroky zvyšujú a pokiaľ sú bežné úrokové sadzby na nule, nie je priestor na vyváženie takéhoto javu. To znamená, že práve vo chvíli, keď by sme ekonomiku mali čo najviac posunúť dopredu, túto možnosť mať nebudeme.
.autor je viceguvernér NBS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.