Číňania sú posledný národ na planéte, ktorý neprijal západnú liberálnu dogmu. Sebavedomie im to nijako neuberá, naopak, iné civilizácie videli prichádzať a odchádzať, videli svojich mladších susedov prijímať časť čínskej kultúry a potom presadzovať svoju nadradenosť.
Neexistuje väčší kompliment pre nejakú kultúru, ako je obdiv Číňanov. Možno to pochopiť, keďže Číňania nie celkom bez oprávnenia považujú svoju vlastnú civilizáciu za najstarobylejšiu a dlhodobo najúspešnejšiu. Prejav úcty, ktorý Číňania prejavujú voči Židom, môže tento malý národ právom tešiť. A to nie je všetko. Pre Žida je pobyť v Číne prekvapivo príjemný. Nenávisť voči Židom zanechala jazvy na každom jednom európskom národe, ale v najľudnatejšej krajine na svete úplne absentuje. Ba čo viac, je to presne naopak. Podľa toho, koľko toho Číňania o nás Židoch vedia, nám dávajú najavo aj svoje sympatie.
„Vždy ma prekvapia čínske prejavy náklonnosti voči Židom. Obidve kultúry, zdôrazňujú Číňania, majú spoločný rešpekt k rodine, vzdelávaniu a, nuž áno, peniazom,“ napísala novinárka Clarissa Sebag-Montefioreová. „Profesor Xu Xin, riaditeľ Inštitútu židovských štúdií na Nanjingskej univerzite (jedno zo šiestich centier, zameraných na štúdium judaizmu) mi povedal, že väčšina Číňanov považuje Židov za šikovných, bystrých ľudí, ktorí vedia, ako zarobiť peniaze. Celá táto logika, že Židia sú napriek svojmu nízkemu počtu a historickému útlaku obdivovaní za úspech, ktorý dosiahli, viedla k využívaniu židovskej kultúry a Talmudu ako príkladov v čínskej motivačnej biznis literatúre.“
.najväčší a najmenší
Rodina, vzdelávanie, rešpekt k tradícii a vzťah k obchodu: to nie sú len židovské hodnoty, tie isté veci považujú za svoje cnosti aj Číňania. A dôkazy nájdete všade, kam sa len pozriete. Asi treba na tomto mieste povedať, že Číňania nemali nikdy dôvod pozerať sa na Židov ako svojich konkurentov. Židia totiž legitimitu čínskej civilizácie v nijakom prípade nemohli spochybniť. Nemusia sa ich teda báť, ani s nimi súperiť.
Kresťanstvo vzniklo ako židovská sekta a oscilovalo medzi dvoma predstavami. Po prvé, že nové náboženstvo nahradilo judaizmus a po druhé, že kresťanstvo je dieťaťom judaizmu, ktoré si svoj pôvod cení. Islam tvrdí, že Židia a kresťania sfalšovali zjavenia a ich písma sú perverziou Božieho zámeru, ktorého pôvodnú integritu, naopak, obnovil Mohamed.
Číňania nemajú žiadny racionálny dôvod, aby sa Židov obávali, naopak, majú desiatky dôvodov, prečo ich obdivujú. Dôvod? Židia vyznávajú tie isté veci, ktoré sami na sebe obdivujú aj Číňania. Žid cestujúci po Číne cíti afinitu s Číňanmi viac, ako možno vysvetliť prienikom spoločných charakteristík. Máme rovnaký pohľad na život a obzvlášť na nepriazeň osudu.
Môj čínsky známy mi to vysvetlil takýmto pohľadom na svet: Ak zažijete neúspech a trpíte, aj keď ste si to nezavinili vy, dokonca aj keď vám zlomyseľne uškodili iní škodoradostní ľudia, nesmiete sa ľutovať ani za svoje problémy obviňovať iných. V tej chvíli ste to len vy, kto musí ukázať zodpovednosť a schopnosť vyriešiť ich. Očakáva sa, že zdvojnásobíte svoje úsilie a budete pracovať ešte viac. Židia vedia, prečo je vytrvalosť dôležitá. Židia si počas dvoch tisícročí života v exile udržali autonómnu vysokú kultúru, pričom napriek častým perzekúciám zažívali na najvyšších úrovniach západnej kultúry úspech.
Civilizácie upadajú, keď sa utápajú v pochybnostiach, keď strácajú dôveru vo vlastné dejiny a svoju budúcnosť, keď obyvatelia prestávajú cítiť hrdosť a inšpiráciu vo vlastnej kultúre. Židom a Číňanom sa už celé tisícročia darí udržiavať si vieru vo vlastnú civilizáciu a chrániť ju pred dobytím aj ovládnutím. Celkom iste to pomáha vysvetliť ich dnešný úspech. Odhodlanie zdvojnásobiť úsilie aj zoči-voči nepriazni nemožno vysvetliť iba tvrdohlavosťou. Je za tým niečo viac než len psychológia, je to aj vec kultúry. Porovnávať najväčší a jeden z najmenších národov na svete môže vyzerať zvláštne, ale Číňania a Židia majú v tomto zmysle niečo spoločné a toto niečo pomôže pochopiť starobylosť obidvoch národov.
.rodina je viac ako kmeň
Kmeňová vojna je skazou humánnej spoločnosti. Antropológovia odhadujú, že počas 40 storočí pred úsvitom civilizovanej doby až dve pätiny mužov, ktorí prežili maloletosť, zahynuli vo vojne. Veľké ríše na Blízkom východe rovnako ako na Západe upadli, pretože ľudí na dobytých územiach zotročovali namiesto toho, aby ich integrovali do svojich spoločností. Kresťanstvo v Európe ponúklo kompromis: etniká, ktoré existovali v Európe po páde Rímskej ríše, sa duchovne zjednotili s univerzálnou cirkvou, ale inak si zachovali svoju etnickú podstatu. Tá napokon opäť prevážila a prekonala spoločného ducha, keď etnocentrický nacionalizmus vyprovokoval hrozné vojny 20. storočia.
Čínska civilizácia si vyvinula iný model. Integrovala bezpočet rôznych etnických menšín do jednotnej kultúry, ktorej centrom sa stala písaná reč a literárna tradícia. Takáto kultúra ponúkla príležitosť každému, kto sa k nej prihlásil. Na rozdiel od Ríma Číňania nezotročovali obyvateľstvo na dobytých územiach, ale zdôrazňovali koncept širokej rodiny ako základu spoločnosti. A na rozdiel od kresťanskej Európy, kde bola zjednocujúca reč – latinčina – zrozumiteľná iba úzkej elite, pre čínsku kultúru bolo charakteristické propagovanie písaného jazyka. Zodpovedajú tomu aj čísla o gramotnosti. V starovekej Číne bola gramotnosť v porovnaní so Západom extrémne vysoká, dosahovala niečo medzi 20 až 30 percent spoločnosti. V Číne je aj dnes paťdesiatpäť etnických menšín a celá škála používaných jazykov. Jediný národ, ktorý mal v staroveku vyššiu mieru gramotnosti ako Číňania, boli Židia. Program povinného vzdelávania sa medzi Židmi rozšíril už v prvom storočí pred Kristom.
A čo najvýraznejšie odlišuje Izraelitov od ostatných národov starovekého sveta na západ od rieky Indus? Viera, že židovský národ nie je definovaný etnickým alebo geografickým pôvodom, ale kódexom správania, ktorý má Božský mandát.
Židovské písma opisujú zakladateľa židovského národa Abraháma ako putujúceho Babylončana, ktorého povolal sám Boh-Stvoriteľ, aby opustil svoj domov a prišiel do zeme, do dnešného Izraela, kde sa budú jeho potomkovia rozmnožovať a trvať na veky. Generácia jeho pravnukov neskôr migrovala do Egypta a ich potomkovia sa stali otrokmi. Božím zásahom boli z otroctva vyslobodení a na vrchu Sinaj dostali Tóru a inštrukcie, ako získať späť zem budúceho Izraela.
Židia nie sú národom definovaným etnicky, ale duchovne: svojou zmluvou s Bohom-Stvoriteľom. Táto zmluva ich zaväzuje rešpektovať prítomnosť Boha v detailoch každodenného života a pomáhať mu v stvoriteľskom diele. Súčasťou židovského národa sa môžu stať jednotlivci všetkých rás. V dnešnom izraelskom štáte možno vidieť stovky tisícov čiernych afrických Židov pochádzajúcich z Etiópie aj z iných etník. Židia teda preukázateľne nie sú etnickým národom, ale multirasovou rodinou.
Židia boli prvým národom, ktorý vťahoval rovnaké zákony na domáce aj cudzie obyvateľstvo. Keďže sami boli cudzincami v Egypte, vyznávajú prikázanie, podľa ktorého musia cudzincov milovať tak ako samých seba. Je to osobitý národ, ktorý so sebou nesie univerzálny prísľub pre celé ľudstvo. Ako to pred sto rokmi napísal nemecko-židovský teológ Franz Rosenzweig, Židia sú „vzorom a príkladom národa“.
Dôkaz, že židovský národ má univerzálnu misiu, možno nájsť v zakladateľských dokumentoch Spojených štátov amerických, ktoré boli založené radikálnymi protestantmi, ktorí nachádzali inšpiráciu práve v židovskej Biblii a komentároch k nej a ktorí cielene napodobňovali staroveký Izrael.
To, čo majú Židia a Číňania spoločné, je lojalita k starobylej tradícii, ktorá definuje záväzky každého člena spoločnosti a stavia rodinu do centra spoločenského života. Takáto lojalita je opakom kmeňovej alebo etnickej lojality a akýkoľvek tribalizmus prekonáva.
.dom pre všetky národy
Medzi Židmi a Číňanmi existujú, samozrejme, aj obrovské rozdiely. Židia veria, že sú vyvoleným národom, povolaným Stvoriteľom, preto cítia záväzok pripomínať si každý deň Božiu prítomnosť, modlitbou, v živote rodiny, navštevovaním chrámu a ďašími prejavmi. Náboženský život starobylého Izraela mal svoje centrum v jeruzalemskom chráme. Ako napísal Dore Gold, univerzálne poslanie judaizmu je vyjadrené práve v jeruzalemskom chráme. Kráľ Šalamún pri jeho zasvätení povedal, že bude miestom modlitby aj pre cudzincov, ktorí nepochádzajú z nášho národa a prídu z ďalekých zemí. V Izaiášovi Boh opisuje chrám ako „dom modlitby pre všetky národy“. V chráme mali svoje miesto obety na podporu mieru v celom svete, a aj Nežidia mali podľa Biblie povolené prinášať v chráme svoje obety. A aj sa to dialo. V dobe druhého chrámu (512 pred Kristom – 70 po Kristovi) bolo napríklad bežné, že nežidovskí panovníci posielali jeruzalemskému chrámu svoje dary. Urobil to perzský kráľ Dárius aj cisár Augustus. Ako napísal rímsky historik Plínius Starší, bolo to práve vďaka chrámu, prečo bol Jeruzalem najslávnejším mestom Východu.
Kresťanstvo presunulo autoritu a svätosť z chrámu na osobu Ježiša Nazaretského. Potvrdil to v svojej knihe aj predposledný pápež Benedikt XVI., keď napísal, že Ježiš vztiahol všetky vlastnosti chrámu na svoju osobu. Po tom, ako Rimania v roku 70 zničili jeruzalemský chrám, získavala kresťanská verzia pôvodne židovskej idey prevahu, až napokon získala podobu štátneho náboženstva Rímskej ríše. Nemali by sme však zabúdať, že kresťanstvo by nebolo možné bez judaizmu a jeho univerzálneho rozmeru. Dôkaz môžeme vidieť práve na Číne. Dôvod, prečo sa kresťanstvu darí o poznanie horšie v Číne než v Stredomorskom svete, spočíva v tom, že Čína nemá v pamäti jeruzalemský chrám, kresťanstvo bez neho pôsobí skôr ako abstrakcia, a nie extenzia Izraela a jeho živej prítomnosti.
.právo na sebaurčenie
Čína ponúka aj zaujímavý protiklad k dnešnej Európe. Európania dosiahli istú mieru unifikácie kontinentu bez toho, aby odstránili odpor a nesúhlas jednotlivých národov s predstavou centrálnej európskej vlády. V Číne, naopak, žije už spomínaných paťdesiatpäť rozdielnych etnických menšín a viacero jazykov v rámci jedného politického systému. Napriek tomu, že občas prepuknú separatistické tendencie niektorých z nich, Číne ako krajine nehrozí, že by sa premenila na voľnú konfederáciu rôznych etník. Tam, kde zlyhal európsky projekt, naopak, uspel projekt Spojených štátov amerických, štátu zloženého z imigrantov všetkých národov spojených jednou ústavou a príkladom starovekého Izraela.
Keď kresťanstvo nedokázalo prekonať zvyšky západného tribalizmu, myšlienku univerzality nahradil relativizmus. Na sekulárnom Západe dnes vládne dogma, ktorá hlása, že každé etnikum má svoj naratív a že všetky kultúry sú si navzájom rovné. Relativizmus odmieta uznať samozrejmý fakt, že niektoré kultúry sú úspešné, zatiaľ čo iné prepadnú. Trvá preto na absolútnom práve na sebaurčení každého kmeňa.
Je to práve táto postkresťanská ideológia, ktorá motivuje západné útoky na Čínu a ospravedlňuje západnú podporu pre secesionistické hnutia v Tibete, Sin-ťiangu a iných čínskych provinciách. Tá istá ideológia ospravedlňuje útoky na izraelský štát. Liberálni relativisti tvrdia, že palestínski Arabi majú právo na vlastný naratív, ktorý považuje Izrael za cudzí dotieravý prvok na Blízkom východe, napriek tisícročiam židovských dejín v tomto regióne. Relativisti žiadajú, aby Izrael prestal byť židovským štátom a vzdal sa takého teritória, ktoré by robilo štát neubrániteľným.
Založenie izraelského štátu po druhej svetovej vojne vychádzalo z jednej z mnohých výmen obyvateľstiev, ku ktorým vtedy vo svete dochádzalo. Z arabských krajín bolo vyhnaných okolo 700-tisíc Židov vrátane starobylých komunít v Iraku, kde žili Židia dávno pred Arabmi. A okolo 700-tisíc arabských utečencov opustilo štát Izrael. Zatiaľ čo izraelský štát integroval vyhnaných Židov, arabské krajiny odmietli urobiť to isté s vyhnanými Arabmi a dodnes udržiavajú túto populáciu ako permanentných utečencov, ako dôkaz svojho nesúhlasu akceptovať historické práva židovského národa.
Arabské krajiny vyprovokovali tri vojny proti Izraelu: v rokoch 1947, 1967 a 1973. Ale ani v jednej z nich neuspeli. V roku 1967 Izrael ovládol východnú časť Jeruzalemu, miesto, kde sa nachádzal staroveký jeruzalemský chrám. V Jeruzaleme žila židovská väčšina od polovice 19. storočia a Židia tu kontinuálne udržiavali svoju prítomnosť celých tritisíc rokov, s krátkymi výnimkami po tom, ako boli vyhnaní rímskymi alebo kresťanskými dobyvateľmi.
Tá istá logika, ktorá upiera Izraelu právo na život v svojej odvekej zemi v bezpečných hraniciach so svojím starobylým hlavným mestom, upiera aj právo Číne na suverenitu v oblasti Tibetu a Sin-ťiangu. Treba zdôrazniť, že táto diskusia nemá nič spoločné s demokraciou v Číne. Západní liberáli, ktorí podporujú tibetský separatizmus, netvrdia napríklad, že Tibeťania by mali mať právo voliť v čínskych voľbách, ale požadujú právo Tibetu na sebaurčenie, a teda obnovenie extrémne nedemokratického feudálneho modelu, ktorý v Tibete vládol predtým, než sa Tibet stal súčasťou Číny. Údajné právo na sebaurčenie ujgurskej alebo tibetskej kultúry tak stojí proti historickej suverenite Číny nad týmito územiami. Ak by bol tento argument dovedený do logického konca, znamenalo by to, že veľkosť čínskej civilizácie s jej zmyslom pre integráciu mnohých etník do jednotnej kultúry nie je ničím iným než prejavom imperiálnej krutosti.
.civilizácia proti tribalizmu
Prečo sú západní liberáli takí posadnutí právom palestínskych Arabov na ich vlastný „naratív“? Odpoveď, myslím si, spočíva v tom, že Izrael reprezentuje ideál civilizácie, ktorá presahuje hranice etnicity. Ak by boli izraelské historické práva na staroveký domov spochybnené a Izrael by bolo možné vyhlásiť za imperiálneho agresora, ktorý porušuje právo na sebaurčenie etnických menšín, potom by to znamenalo triumf relativizmu nad princípom zjednocujúcej civilizácie. Izrael má preto pre Západ mimoriadny symbolický význam.
Afinita, ktorú navzájom cítia Číňania a Židia, nie je vec náhody. Rovnako ako nie je náhodou, že čínska a židovská civilizácia trvajú dlhšie, ako iné. Napriek veľkým rozdielom majú Číňania a Židia spoločný cieľ – prekonávať tribalizmus jednotiacou civilizáciou.
Nikoho by preto nemalo prekvapiť, že majú aj spoločných nepriateľov.
Neexistuje väčší kompliment pre nejakú kultúru, ako je obdiv Číňanov. Možno to pochopiť, keďže Číňania nie celkom bez oprávnenia považujú svoju vlastnú civilizáciu za najstarobylejšiu a dlhodobo najúspešnejšiu. Prejav úcty, ktorý Číňania prejavujú voči Židom, môže tento malý národ právom tešiť. A to nie je všetko. Pre Žida je pobyť v Číne prekvapivo príjemný. Nenávisť voči Židom zanechala jazvy na každom jednom európskom národe, ale v najľudnatejšej krajine na svete úplne absentuje. Ba čo viac, je to presne naopak. Podľa toho, koľko toho Číňania o nás Židoch vedia, nám dávajú najavo aj svoje sympatie.
„Vždy ma prekvapia čínske prejavy náklonnosti voči Židom. Obidve kultúry, zdôrazňujú Číňania, majú spoločný rešpekt k rodine, vzdelávaniu a, nuž áno, peniazom,“ napísala novinárka Clarissa Sebag-Montefioreová. „Profesor Xu Xin, riaditeľ Inštitútu židovských štúdií na Nanjingskej univerzite (jedno zo šiestich centier, zameraných na štúdium judaizmu) mi povedal, že väčšina Číňanov považuje Židov za šikovných, bystrých ľudí, ktorí vedia, ako zarobiť peniaze. Celá táto logika, že Židia sú napriek svojmu nízkemu počtu a historickému útlaku obdivovaní za úspech, ktorý dosiahli, viedla k využívaniu židovskej kultúry a Talmudu ako príkladov v čínskej motivačnej biznis literatúre.“
.najväčší a najmenší
Rodina, vzdelávanie, rešpekt k tradícii a vzťah k obchodu: to nie sú len židovské hodnoty, tie isté veci považujú za svoje cnosti aj Číňania. A dôkazy nájdete všade, kam sa len pozriete. Asi treba na tomto mieste povedať, že Číňania nemali nikdy dôvod pozerať sa na Židov ako svojich konkurentov. Židia totiž legitimitu čínskej civilizácie v nijakom prípade nemohli spochybniť. Nemusia sa ich teda báť, ani s nimi súperiť.
Kresťanstvo vzniklo ako židovská sekta a oscilovalo medzi dvoma predstavami. Po prvé, že nové náboženstvo nahradilo judaizmus a po druhé, že kresťanstvo je dieťaťom judaizmu, ktoré si svoj pôvod cení. Islam tvrdí, že Židia a kresťania sfalšovali zjavenia a ich písma sú perverziou Božieho zámeru, ktorého pôvodnú integritu, naopak, obnovil Mohamed.
Číňania nemajú žiadny racionálny dôvod, aby sa Židov obávali, naopak, majú desiatky dôvodov, prečo ich obdivujú. Dôvod? Židia vyznávajú tie isté veci, ktoré sami na sebe obdivujú aj Číňania. Žid cestujúci po Číne cíti afinitu s Číňanmi viac, ako možno vysvetliť prienikom spoločných charakteristík. Máme rovnaký pohľad na život a obzvlášť na nepriazeň osudu.
Môj čínsky známy mi to vysvetlil takýmto pohľadom na svet: Ak zažijete neúspech a trpíte, aj keď ste si to nezavinili vy, dokonca aj keď vám zlomyseľne uškodili iní škodoradostní ľudia, nesmiete sa ľutovať ani za svoje problémy obviňovať iných. V tej chvíli ste to len vy, kto musí ukázať zodpovednosť a schopnosť vyriešiť ich. Očakáva sa, že zdvojnásobíte svoje úsilie a budete pracovať ešte viac. Židia vedia, prečo je vytrvalosť dôležitá. Židia si počas dvoch tisícročí života v exile udržali autonómnu vysokú kultúru, pričom napriek častým perzekúciám zažívali na najvyšších úrovniach západnej kultúry úspech.
Civilizácie upadajú, keď sa utápajú v pochybnostiach, keď strácajú dôveru vo vlastné dejiny a svoju budúcnosť, keď obyvatelia prestávajú cítiť hrdosť a inšpiráciu vo vlastnej kultúre. Židom a Číňanom sa už celé tisícročia darí udržiavať si vieru vo vlastnú civilizáciu a chrániť ju pred dobytím aj ovládnutím. Celkom iste to pomáha vysvetliť ich dnešný úspech. Odhodlanie zdvojnásobiť úsilie aj zoči-voči nepriazni nemožno vysvetliť iba tvrdohlavosťou. Je za tým niečo viac než len psychológia, je to aj vec kultúry. Porovnávať najväčší a jeden z najmenších národov na svete môže vyzerať zvláštne, ale Číňania a Židia majú v tomto zmysle niečo spoločné a toto niečo pomôže pochopiť starobylosť obidvoch národov.
.rodina je viac ako kmeň
Kmeňová vojna je skazou humánnej spoločnosti. Antropológovia odhadujú, že počas 40 storočí pred úsvitom civilizovanej doby až dve pätiny mužov, ktorí prežili maloletosť, zahynuli vo vojne. Veľké ríše na Blízkom východe rovnako ako na Západe upadli, pretože ľudí na dobytých územiach zotročovali namiesto toho, aby ich integrovali do svojich spoločností. Kresťanstvo v Európe ponúklo kompromis: etniká, ktoré existovali v Európe po páde Rímskej ríše, sa duchovne zjednotili s univerzálnou cirkvou, ale inak si zachovali svoju etnickú podstatu. Tá napokon opäť prevážila a prekonala spoločného ducha, keď etnocentrický nacionalizmus vyprovokoval hrozné vojny 20. storočia.
Čínska civilizácia si vyvinula iný model. Integrovala bezpočet rôznych etnických menšín do jednotnej kultúry, ktorej centrom sa stala písaná reč a literárna tradícia. Takáto kultúra ponúkla príležitosť každému, kto sa k nej prihlásil. Na rozdiel od Ríma Číňania nezotročovali obyvateľstvo na dobytých územiach, ale zdôrazňovali koncept širokej rodiny ako základu spoločnosti. A na rozdiel od kresťanskej Európy, kde bola zjednocujúca reč – latinčina – zrozumiteľná iba úzkej elite, pre čínsku kultúru bolo charakteristické propagovanie písaného jazyka. Zodpovedajú tomu aj čísla o gramotnosti. V starovekej Číne bola gramotnosť v porovnaní so Západom extrémne vysoká, dosahovala niečo medzi 20 až 30 percent spoločnosti. V Číne je aj dnes paťdesiatpäť etnických menšín a celá škála používaných jazykov. Jediný národ, ktorý mal v staroveku vyššiu mieru gramotnosti ako Číňania, boli Židia. Program povinného vzdelávania sa medzi Židmi rozšíril už v prvom storočí pred Kristom.
A čo najvýraznejšie odlišuje Izraelitov od ostatných národov starovekého sveta na západ od rieky Indus? Viera, že židovský národ nie je definovaný etnickým alebo geografickým pôvodom, ale kódexom správania, ktorý má Božský mandát.
Židovské písma opisujú zakladateľa židovského národa Abraháma ako putujúceho Babylončana, ktorého povolal sám Boh-Stvoriteľ, aby opustil svoj domov a prišiel do zeme, do dnešného Izraela, kde sa budú jeho potomkovia rozmnožovať a trvať na veky. Generácia jeho pravnukov neskôr migrovala do Egypta a ich potomkovia sa stali otrokmi. Božím zásahom boli z otroctva vyslobodení a na vrchu Sinaj dostali Tóru a inštrukcie, ako získať späť zem budúceho Izraela.
Židia nie sú národom definovaným etnicky, ale duchovne: svojou zmluvou s Bohom-Stvoriteľom. Táto zmluva ich zaväzuje rešpektovať prítomnosť Boha v detailoch každodenného života a pomáhať mu v stvoriteľskom diele. Súčasťou židovského národa sa môžu stať jednotlivci všetkých rás. V dnešnom izraelskom štáte možno vidieť stovky tisícov čiernych afrických Židov pochádzajúcich z Etiópie aj z iných etník. Židia teda preukázateľne nie sú etnickým národom, ale multirasovou rodinou.
Židia boli prvým národom, ktorý vťahoval rovnaké zákony na domáce aj cudzie obyvateľstvo. Keďže sami boli cudzincami v Egypte, vyznávajú prikázanie, podľa ktorého musia cudzincov milovať tak ako samých seba. Je to osobitý národ, ktorý so sebou nesie univerzálny prísľub pre celé ľudstvo. Ako to pred sto rokmi napísal nemecko-židovský teológ Franz Rosenzweig, Židia sú „vzorom a príkladom národa“.
Dôkaz, že židovský národ má univerzálnu misiu, možno nájsť v zakladateľských dokumentoch Spojených štátov amerických, ktoré boli založené radikálnymi protestantmi, ktorí nachádzali inšpiráciu práve v židovskej Biblii a komentároch k nej a ktorí cielene napodobňovali staroveký Izrael.
To, čo majú Židia a Číňania spoločné, je lojalita k starobylej tradícii, ktorá definuje záväzky každého člena spoločnosti a stavia rodinu do centra spoločenského života. Takáto lojalita je opakom kmeňovej alebo etnickej lojality a akýkoľvek tribalizmus prekonáva.
.dom pre všetky národy
Medzi Židmi a Číňanmi existujú, samozrejme, aj obrovské rozdiely. Židia veria, že sú vyvoleným národom, povolaným Stvoriteľom, preto cítia záväzok pripomínať si každý deň Božiu prítomnosť, modlitbou, v živote rodiny, navštevovaním chrámu a ďašími prejavmi. Náboženský život starobylého Izraela mal svoje centrum v jeruzalemskom chráme. Ako napísal Dore Gold, univerzálne poslanie judaizmu je vyjadrené práve v jeruzalemskom chráme. Kráľ Šalamún pri jeho zasvätení povedal, že bude miestom modlitby aj pre cudzincov, ktorí nepochádzajú z nášho národa a prídu z ďalekých zemí. V Izaiášovi Boh opisuje chrám ako „dom modlitby pre všetky národy“. V chráme mali svoje miesto obety na podporu mieru v celom svete, a aj Nežidia mali podľa Biblie povolené prinášať v chráme svoje obety. A aj sa to dialo. V dobe druhého chrámu (512 pred Kristom – 70 po Kristovi) bolo napríklad bežné, že nežidovskí panovníci posielali jeruzalemskému chrámu svoje dary. Urobil to perzský kráľ Dárius aj cisár Augustus. Ako napísal rímsky historik Plínius Starší, bolo to práve vďaka chrámu, prečo bol Jeruzalem najslávnejším mestom Východu.
Kresťanstvo presunulo autoritu a svätosť z chrámu na osobu Ježiša Nazaretského. Potvrdil to v svojej knihe aj predposledný pápež Benedikt XVI., keď napísal, že Ježiš vztiahol všetky vlastnosti chrámu na svoju osobu. Po tom, ako Rimania v roku 70 zničili jeruzalemský chrám, získavala kresťanská verzia pôvodne židovskej idey prevahu, až napokon získala podobu štátneho náboženstva Rímskej ríše. Nemali by sme však zabúdať, že kresťanstvo by nebolo možné bez judaizmu a jeho univerzálneho rozmeru. Dôkaz môžeme vidieť práve na Číne. Dôvod, prečo sa kresťanstvu darí o poznanie horšie v Číne než v Stredomorskom svete, spočíva v tom, že Čína nemá v pamäti jeruzalemský chrám, kresťanstvo bez neho pôsobí skôr ako abstrakcia, a nie extenzia Izraela a jeho živej prítomnosti.
.právo na sebaurčenie
Čína ponúka aj zaujímavý protiklad k dnešnej Európe. Európania dosiahli istú mieru unifikácie kontinentu bez toho, aby odstránili odpor a nesúhlas jednotlivých národov s predstavou centrálnej európskej vlády. V Číne, naopak, žije už spomínaných paťdesiatpäť rozdielnych etnických menšín a viacero jazykov v rámci jedného politického systému. Napriek tomu, že občas prepuknú separatistické tendencie niektorých z nich, Číne ako krajine nehrozí, že by sa premenila na voľnú konfederáciu rôznych etník. Tam, kde zlyhal európsky projekt, naopak, uspel projekt Spojených štátov amerických, štátu zloženého z imigrantov všetkých národov spojených jednou ústavou a príkladom starovekého Izraela.
Keď kresťanstvo nedokázalo prekonať zvyšky západného tribalizmu, myšlienku univerzality nahradil relativizmus. Na sekulárnom Západe dnes vládne dogma, ktorá hlása, že každé etnikum má svoj naratív a že všetky kultúry sú si navzájom rovné. Relativizmus odmieta uznať samozrejmý fakt, že niektoré kultúry sú úspešné, zatiaľ čo iné prepadnú. Trvá preto na absolútnom práve na sebaurčení každého kmeňa.
Je to práve táto postkresťanská ideológia, ktorá motivuje západné útoky na Čínu a ospravedlňuje západnú podporu pre secesionistické hnutia v Tibete, Sin-ťiangu a iných čínskych provinciách. Tá istá ideológia ospravedlňuje útoky na izraelský štát. Liberálni relativisti tvrdia, že palestínski Arabi majú právo na vlastný naratív, ktorý považuje Izrael za cudzí dotieravý prvok na Blízkom východe, napriek tisícročiam židovských dejín v tomto regióne. Relativisti žiadajú, aby Izrael prestal byť židovským štátom a vzdal sa takého teritória, ktoré by robilo štát neubrániteľným.
Založenie izraelského štátu po druhej svetovej vojne vychádzalo z jednej z mnohých výmen obyvateľstiev, ku ktorým vtedy vo svete dochádzalo. Z arabských krajín bolo vyhnaných okolo 700-tisíc Židov vrátane starobylých komunít v Iraku, kde žili Židia dávno pred Arabmi. A okolo 700-tisíc arabských utečencov opustilo štát Izrael. Zatiaľ čo izraelský štát integroval vyhnaných Židov, arabské krajiny odmietli urobiť to isté s vyhnanými Arabmi a dodnes udržiavajú túto populáciu ako permanentných utečencov, ako dôkaz svojho nesúhlasu akceptovať historické práva židovského národa.
Arabské krajiny vyprovokovali tri vojny proti Izraelu: v rokoch 1947, 1967 a 1973. Ale ani v jednej z nich neuspeli. V roku 1967 Izrael ovládol východnú časť Jeruzalemu, miesto, kde sa nachádzal staroveký jeruzalemský chrám. V Jeruzaleme žila židovská väčšina od polovice 19. storočia a Židia tu kontinuálne udržiavali svoju prítomnosť celých tritisíc rokov, s krátkymi výnimkami po tom, ako boli vyhnaní rímskymi alebo kresťanskými dobyvateľmi.
Tá istá logika, ktorá upiera Izraelu právo na život v svojej odvekej zemi v bezpečných hraniciach so svojím starobylým hlavným mestom, upiera aj právo Číne na suverenitu v oblasti Tibetu a Sin-ťiangu. Treba zdôrazniť, že táto diskusia nemá nič spoločné s demokraciou v Číne. Západní liberáli, ktorí podporujú tibetský separatizmus, netvrdia napríklad, že Tibeťania by mali mať právo voliť v čínskych voľbách, ale požadujú právo Tibetu na sebaurčenie, a teda obnovenie extrémne nedemokratického feudálneho modelu, ktorý v Tibete vládol predtým, než sa Tibet stal súčasťou Číny. Údajné právo na sebaurčenie ujgurskej alebo tibetskej kultúry tak stojí proti historickej suverenite Číny nad týmito územiami. Ak by bol tento argument dovedený do logického konca, znamenalo by to, že veľkosť čínskej civilizácie s jej zmyslom pre integráciu mnohých etník do jednotnej kultúry nie je ničím iným než prejavom imperiálnej krutosti.
.civilizácia proti tribalizmu
Prečo sú západní liberáli takí posadnutí právom palestínskych Arabov na ich vlastný „naratív“? Odpoveď, myslím si, spočíva v tom, že Izrael reprezentuje ideál civilizácie, ktorá presahuje hranice etnicity. Ak by boli izraelské historické práva na staroveký domov spochybnené a Izrael by bolo možné vyhlásiť za imperiálneho agresora, ktorý porušuje právo na sebaurčenie etnických menšín, potom by to znamenalo triumf relativizmu nad princípom zjednocujúcej civilizácie. Izrael má preto pre Západ mimoriadny symbolický význam.
Afinita, ktorú navzájom cítia Číňania a Židia, nie je vec náhody. Rovnako ako nie je náhodou, že čínska a židovská civilizácia trvajú dlhšie, ako iné. Napriek veľkým rozdielom majú Číňania a Židia spoločný cieľ – prekonávať tribalizmus jednotiacou civilizáciou.
Nikoho by preto nemalo prekvapiť, že majú aj spoločných nepriateľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.