A poľskí sympatizanti a pozorovatelia boli v Kyjeve po celý čas prítomní. Jeden z útokov elitných jednotiek Berkut sa odohral práve počas koncertu poľských rockových kapiel, ktorý zorganizovala varšavská televízia Republika.
Keď dochádzalo v Kyjeve k najväčším konfliktom medzi vládou a opozíciou, poľský episkopát vyhlásil deň modlitby a pôstu za Ukrajinu, biskupi žiadali, aby sme mysleli na našich východných susedov. Z Poľska bez prestávky odchádzali do Ukrajiny transporty s liekmi a humanitárnou pomocou, všetci ťažko ranení z kyjevského Majdanu boli hospitalizovaní v poľských nemocniciach, pre sedemnástich z nich, ktorí prišli o končatiny, zorganizovali Poliaci zbierky na nákup protéz.
Tento výbuch spontánnej solidarity Poliakov s Ukrajincami je o to cennejší, že máme ťažké a krvavé vzájomné dejiny, najmä keď ide o najnovšie dejiny 20. storočia. V roku 1943 nacionalistické oddiely Ukrajinskej povstaleckej armády masovo vraždili poľských civilov na Volyni. Vraždenie, ktoré malo vyhladzovací charakter, bolo zamerané aj proti ľuďom z Československa. Tieto dejiny dodnes rozdeľujú naše národy, a platí to o to viac, že v Poľsku ešte žijú ľudia, ktorí prežili tento masaker a Ukrajinci označujú niektorých vrahov za svojich hrdinov.
Poliaci však dali minulosť bokom a svojich susedov živelne podporovali. Rozsah tejto podpory zaskočil aj samotných Ukrajincov, jeden z nich, Andrij Bodnar, napísal text Ďakujem Ti, Poľsko! V ňom povedal aj toto: „Nikomu na svete nebolo to, čo sa u nás dialo, tak blízke, ako Poliakom. Po celý čas a na všetkých možných frontoch, viditeľných aj neviditeľných, bolo Poľsko niečím viac než len naším advokátom, ako sme sa ho naučili nazývať. Niekedy sa zdalo, že Poľsko je naším posledným útočiskom, našou nádejou. (…) Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo pre nás Poliaci spravili.”
Najprekvapujúcejší bol však postoj súčasnej vlády. Občianska platforma sa pred niekoľkými rokmi odklonila od dovtedajších priorít poľskej východnej politiky. Po páde komunizmu Varšava realizovala stratégiu, ktorá sa nad Vislou nazývala UBL, podľa iniciálok štátov Ukrajina, Bielorusko, Litva. Táto stratégia sa snažila o podporu postsovietskych štátov, ktoré sa snažili dostať mimo vplyvu Ruska. Na takejto východnej politike sa zhodovala ľavica aj pravica, správal sa podľa nej rovnako prezident Aleksander Kwaśniewski (napríklad počas Oranžovej revolúcie), aj prezident Lech Kaczynski (napríklad počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008). Kaczynski vtedy zorganizoval cestu piatich stredoeurópskych prezidentov do Tblisi, vďaka ktorej zastavili ruské vojská svoj pochod na gruzínske hlavné mesto.
Vláda Donalda Tuska odmietla takúto tradíciu východnej politiky: Ukrajinu začala ignorovať, vzťahy s Litvou sa zhoršili a hlavným cieľom sa stalo zblíženie s Moskvou. Prezident Putin bol vykresľovaný ako vypočítateľný líder spriatelenej krajiny a minister Lavrov prednášal poľským diplomatom. Smolenská katastrofa, pri ktorej zahynul prezident Kaczynski, paradoxne, ešte viac vzťahy Tuska a Putina zblížila.
Náhle však, po nedávnych udalostiach v Kyjeve, prišlo k obratu o 180 stupňov. Premiér Tusk začal o Rusku hovoriť ostrejším jazykom ako Jaroslaw Kaczynski a provládne médiá, ktoré ešte nedávno v Putinovi videli štátnika, teraz píšu, že je to šialenec, ktorému „treba dať po pysku”.
Komentátori majú problém, ako tomuto obratu rozumieť. Všetko však vysvetľujú prieskumy verejnej mienky. Popularita Donalda Tuska a jeho strany klesala už celé mesiace, víťazstvo opozície sa zdalo istou vecou. Premiér náhle otočil, prebral rétoriku Práva a spravodlivosti a jeho popularita opäť rastie. Kto si dnes spomenie, že celých šesť rokov hovorila Tuskova vláda niečo úplne iné?
Keď dochádzalo v Kyjeve k najväčším konfliktom medzi vládou a opozíciou, poľský episkopát vyhlásil deň modlitby a pôstu za Ukrajinu, biskupi žiadali, aby sme mysleli na našich východných susedov. Z Poľska bez prestávky odchádzali do Ukrajiny transporty s liekmi a humanitárnou pomocou, všetci ťažko ranení z kyjevského Majdanu boli hospitalizovaní v poľských nemocniciach, pre sedemnástich z nich, ktorí prišli o končatiny, zorganizovali Poliaci zbierky na nákup protéz.
Tento výbuch spontánnej solidarity Poliakov s Ukrajincami je o to cennejší, že máme ťažké a krvavé vzájomné dejiny, najmä keď ide o najnovšie dejiny 20. storočia. V roku 1943 nacionalistické oddiely Ukrajinskej povstaleckej armády masovo vraždili poľských civilov na Volyni. Vraždenie, ktoré malo vyhladzovací charakter, bolo zamerané aj proti ľuďom z Československa. Tieto dejiny dodnes rozdeľujú naše národy, a platí to o to viac, že v Poľsku ešte žijú ľudia, ktorí prežili tento masaker a Ukrajinci označujú niektorých vrahov za svojich hrdinov.
Poliaci však dali minulosť bokom a svojich susedov živelne podporovali. Rozsah tejto podpory zaskočil aj samotných Ukrajincov, jeden z nich, Andrij Bodnar, napísal text Ďakujem Ti, Poľsko! V ňom povedal aj toto: „Nikomu na svete nebolo to, čo sa u nás dialo, tak blízke, ako Poliakom. Po celý čas a na všetkých možných frontoch, viditeľných aj neviditeľných, bolo Poľsko niečím viac než len naším advokátom, ako sme sa ho naučili nazývať. Niekedy sa zdalo, že Poľsko je naším posledným útočiskom, našou nádejou. (…) Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo pre nás Poliaci spravili.”
Najprekvapujúcejší bol však postoj súčasnej vlády. Občianska platforma sa pred niekoľkými rokmi odklonila od dovtedajších priorít poľskej východnej politiky. Po páde komunizmu Varšava realizovala stratégiu, ktorá sa nad Vislou nazývala UBL, podľa iniciálok štátov Ukrajina, Bielorusko, Litva. Táto stratégia sa snažila o podporu postsovietskych štátov, ktoré sa snažili dostať mimo vplyvu Ruska. Na takejto východnej politike sa zhodovala ľavica aj pravica, správal sa podľa nej rovnako prezident Aleksander Kwaśniewski (napríklad počas Oranžovej revolúcie), aj prezident Lech Kaczynski (napríklad počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008). Kaczynski vtedy zorganizoval cestu piatich stredoeurópskych prezidentov do Tblisi, vďaka ktorej zastavili ruské vojská svoj pochod na gruzínske hlavné mesto.
Vláda Donalda Tuska odmietla takúto tradíciu východnej politiky: Ukrajinu začala ignorovať, vzťahy s Litvou sa zhoršili a hlavným cieľom sa stalo zblíženie s Moskvou. Prezident Putin bol vykresľovaný ako vypočítateľný líder spriatelenej krajiny a minister Lavrov prednášal poľským diplomatom. Smolenská katastrofa, pri ktorej zahynul prezident Kaczynski, paradoxne, ešte viac vzťahy Tuska a Putina zblížila.
Náhle však, po nedávnych udalostiach v Kyjeve, prišlo k obratu o 180 stupňov. Premiér Tusk začal o Rusku hovoriť ostrejším jazykom ako Jaroslaw Kaczynski a provládne médiá, ktoré ešte nedávno v Putinovi videli štátnika, teraz píšu, že je to šialenec, ktorému „treba dať po pysku”.
Komentátori majú problém, ako tomuto obratu rozumieť. Všetko však vysvetľujú prieskumy verejnej mienky. Popularita Donalda Tuska a jeho strany klesala už celé mesiace, víťazstvo opozície sa zdalo istou vecou. Premiér náhle otočil, prebral rétoriku Práva a spravodlivosti a jeho popularita opäť rastie. Kto si dnes spomenie, že celých šesť rokov hovorila Tuskova vláda niečo úplne iné?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.