Na zasadaní Rady federácie, teda hornej komory ruského parlamentu, povedal, že v Divadle na Taganke sa konal dokumentárny divadelný festival Majdan, a toto divadlo že si naň odo mňa objednalo hru Šeremetevo 3, paródiu na prácu ruských spravodajských služieb. Odvolával sa pritom na nepotvrdené bonzáctvo akýchsi taganských odborov. Nuž s taganskými divadelnými odbormi nech si to vyrieši riaditeľ divadla Vladimír Fleišer, ktorý sa na nich chystá podať trestné oznámenie ( vyšetrovanie veru pre taganské odbory neprinesie nič dobré). Nijaký majdanský festival sa na Taganske totiž nekonal, ba ani len nezamýšľal. Mne však ide o moju kožu.
Pravdupovediac, dal by som čokoľvek, keby som si mohol prečítať divadelnú hru Šeremetevo 3 a pravda, ešte viac, keby som ju vôbec napísal. No ja nie som agronóm ani fotograf a ani senátor. (Priznávam, že všetky tieto tri činnosti si vážim viac než spisovateľskú). A nedokážem nájsť rebéliu v nenapísanom.
Nápad na hru Šeremetevo 3 som dostal v lete minulého roka a vtedy som ju navrhol Divadlu na Taganke, vlajkovej lodi nášho súčasného umenia. Uzavreli sme dohodu, no tá vypršala bez toho, aby sa predĺžila (hru som mal totiž dokončiť a odovzdať v decembri minulého roka). Preddavky nikdy neberiem a robím dobre, pretože človek nikdy nevie – či napíše, alebo nenapíše. Takže divadlo neminulo na toto predstavenie ani kopejku.
Hra by mala byť (ak teda vôbec vznikne) o troch životných príbehoch, ktoré sa odohrajú na moskovskom letisku Šeremetevo – svojráznom nervovom uzle štátu. Prilieta tam americký programátor, na ktorého poľujú všetky tajné služby sveta a francúzsky herec, kráľ vyše 500 filmových epizód, v ktorých toľkokrát menil výzor, že už vlastne nikto nevie, ako v skutočnosti vyzerá. Zároveň v tom istom čase krajinu navždy opúšťa disident, účastník všetkých protestov ľudí, označených bielou páskou, zúfalý od márneho úsilia čokoľvek zmeniť. Všetci traja uviaznu na letisku, pretože do ich osudov sa zamiešali všetky vlády sveta. Francúz prosí o občianstvo, Američan zasa chce útočisko pri úteku a disident pred odletom usporadúva tlačovú konferenciu, aby nakoniec dal každému, čo mu patrí. Na letisku vzniká panika. Troch našich hrdinov si nepretržite mýlia. Mal som tam vymyslené veselé epizódy, keď najprv všetci ruskí novinári pribiehajú na tlačovú konferenciu a tam jej hlavná postava začne zrazu po francúzsky nadávať na Francúzsko. Rýchlo sa presunú o poschodie vyššie – a tam akýsi Američan po anglicky nadáva na Ameriku. Ruský disident zasa obviňuje Ameriku a Francúzsko z medzinárodnej špionáže a neľudskej daňovej politiky! Zmätenému disidentovi odmietajú odlet na Západ. A tak vzápätí sa mu darí poskytnúť interview agentúre Associated Press s vyhlásením: „ Náš prezident je podvodník a zlodej medzinárodných rozmerov!“ Pretože agentúra AP ho omylom považuje za toho programátora, tak ho nepustia do USA ani len kolu predávať. Nakoniec Francúz navždy odlieta z Ruska (keďže je nepretržite naliaty, ani nevie, čo sa vlastne deje). Disident sa vyhlási za čestného občana kaukazskej republiky a vedúceho dramatického divadla v Saransku a osamotený programátor zostáva žiť na letisku Šeremetevo, pričom každých päť minút telefonuje svojmu americkému deduškovi s prosbou: „Milý deduško, dostaň ma odtiaľto, príď pre mňa“.
Mal som tam vymyslených veľa zábavných epizód, jedna z nich sa mi doteraz páči. Disident sa chystá vystúpiť po schodoch do lietadla so symbolickou fľaškou svätenej vody – takto si odnáša so sebou ducha Vlasti. Lenže s tekutinou na palubu lietadla napúšťajú. Vtedy v hneve vylieva obsah fľašky na spravodajcu Nezávislej televízie NTV, ktorý zhodou okolností stojí vedľa. Úder hromu, blýska sa, padá za hrsť popola.
No celkovo to bol nenáročný kus, vysmievajúci sa niektorým súčasným trendom vrátane samotnej myšlienky na emigráciu, aj idey „je načase vypadnúť z Ruska“. Ešte som sa tam chcel povysmievať z twitterovej kultúry, iphonovského spoločenského styku, konšpiračných teórií, niektorých mládežníckych hnutí a súčasnému dramatickému divadelnému umeniu. Prácu spravodajských služieb nielenže neparodujem – o nej sa tam vôbec nehovorí! V celej hre niet o tom jedenej repliky, jediná poznámočka a niet dokonca nijakej postavy, ktorá by v hre mala vystupovať. Chcem sledovať, ako sa to všetko bude vyvíjať, pretože život prináša skvelé zvraty, ako napríklad príbeh série hodiniek herca Depardieua Milujem Rusko (aj keď on sám žije vo Švajčiarsku). Vlastne, keď sa to tak zoberie, doteraz neviem, či túto hru vôbec chcem napísať, hoci, ako to teraz vidím, bude ju vskutku treba napísať. No na betón viem, aká postava nesmie v tejto hre chýbať. Je to jasnozrivý senátor, ktorý vidí do budúcnosti, aj tam, kde nič nie je..
No hádam by stačilo posmeškov chichichi, chachacha! Dovoľte mi povedať s plnou vážnosťou niekoľko slov takpovediac súčasnou rečou. Desaťročia, ba stáročia polievali naši predkovia krvou a potom našu rodnú zem. Zvíťazili nad fašizmom, vyslali do kozmu Gagarina a trikrát pričlenili Krym. A ja si myslím, že to nerobili preto, aby sa teraz v Rusku zmenili najdôležitejšie inštitúcie riadenia štátu a krajiny na prehliadku šašov. Nerobili to preto, aby sa horná komora ruského parlamentu znemožňovala pokusmi o divadelnú cenzúru používajúc pritom neoverené fakty. Naši predkovia nezalievali našu zem krvou a potom preto, aby sa senátori Ruskej federácie bez okolkov pohoršovali nad ruským umením a podaromnici sa uchyľovali k fantazmagóriám. Divadlo na Taganke zažilo rôzne časy. Sovietska moc mu povoľovala alebo zakazovala predstavenia. No ani jedna vrchnosť, vrátane stalinskej či cárskej, nevystúpila s politickými obvineniami proti ešte neuskutočnenému predstaveniu ešte nenapísanej hry, neobvinila zárodok budúcej hry z budúcich zločinov a nepoplietla si festival na počesť výročia divadla s festivalom na počesť nezávislosti u susedov. Jednoducho k tomu nikdy nedospela.
Dobre, že som tú hru nenapísal, veď skutočnosť ju už prekonala.
Dmitrij Ľvovič Bykov/
Vlastným menom Zilbeltrud, narodil sa v roku 1967 v Moskve. Za biografiu Boris Pasternak vydanú v roku 2005 získal rešpektované ocenenie Nacionaľnyj bestseler a tiež Boľšaja kniga. Neskôr napísal biografiu Maxima Gorkého (2008) a Bulata Okudžavu (2009). Píše pre viaceré ruské časopisy, najmä Ogoniok a Novaja gazeta. Spolupracuje tiež s rozhlasovou stanicou Echo Moskvy. V roku 2009 sa stal zástupcom šéfredaktora týždenníka Prolife a je tiež editorom mesačníka, venovaného literatúre Što čitať. Spolu s Michailom Jefremovom vytvoril satirický projekt Občan-básnik, v ktorom parodujú súčasnú ruskú politiku a kultúru. Projekt bol pôvodne vysielaný na TV Dožď, ale pre prílišnú kritiku vlády bol zrušený a dnes ho vysiela Echo Moskvy.
Pravdupovediac, dal by som čokoľvek, keby som si mohol prečítať divadelnú hru Šeremetevo 3 a pravda, ešte viac, keby som ju vôbec napísal. No ja nie som agronóm ani fotograf a ani senátor. (Priznávam, že všetky tieto tri činnosti si vážim viac než spisovateľskú). A nedokážem nájsť rebéliu v nenapísanom.
Nápad na hru Šeremetevo 3 som dostal v lete minulého roka a vtedy som ju navrhol Divadlu na Taganke, vlajkovej lodi nášho súčasného umenia. Uzavreli sme dohodu, no tá vypršala bez toho, aby sa predĺžila (hru som mal totiž dokončiť a odovzdať v decembri minulého roka). Preddavky nikdy neberiem a robím dobre, pretože človek nikdy nevie – či napíše, alebo nenapíše. Takže divadlo neminulo na toto predstavenie ani kopejku.
Hra by mala byť (ak teda vôbec vznikne) o troch životných príbehoch, ktoré sa odohrajú na moskovskom letisku Šeremetevo – svojráznom nervovom uzle štátu. Prilieta tam americký programátor, na ktorého poľujú všetky tajné služby sveta a francúzsky herec, kráľ vyše 500 filmových epizód, v ktorých toľkokrát menil výzor, že už vlastne nikto nevie, ako v skutočnosti vyzerá. Zároveň v tom istom čase krajinu navždy opúšťa disident, účastník všetkých protestov ľudí, označených bielou páskou, zúfalý od márneho úsilia čokoľvek zmeniť. Všetci traja uviaznu na letisku, pretože do ich osudov sa zamiešali všetky vlády sveta. Francúz prosí o občianstvo, Američan zasa chce útočisko pri úteku a disident pred odletom usporadúva tlačovú konferenciu, aby nakoniec dal každému, čo mu patrí. Na letisku vzniká panika. Troch našich hrdinov si nepretržite mýlia. Mal som tam vymyslené veselé epizódy, keď najprv všetci ruskí novinári pribiehajú na tlačovú konferenciu a tam jej hlavná postava začne zrazu po francúzsky nadávať na Francúzsko. Rýchlo sa presunú o poschodie vyššie – a tam akýsi Američan po anglicky nadáva na Ameriku. Ruský disident zasa obviňuje Ameriku a Francúzsko z medzinárodnej špionáže a neľudskej daňovej politiky! Zmätenému disidentovi odmietajú odlet na Západ. A tak vzápätí sa mu darí poskytnúť interview agentúre Associated Press s vyhlásením: „ Náš prezident je podvodník a zlodej medzinárodných rozmerov!“ Pretože agentúra AP ho omylom považuje za toho programátora, tak ho nepustia do USA ani len kolu predávať. Nakoniec Francúz navždy odlieta z Ruska (keďže je nepretržite naliaty, ani nevie, čo sa vlastne deje). Disident sa vyhlási za čestného občana kaukazskej republiky a vedúceho dramatického divadla v Saransku a osamotený programátor zostáva žiť na letisku Šeremetevo, pričom každých päť minút telefonuje svojmu americkému deduškovi s prosbou: „Milý deduško, dostaň ma odtiaľto, príď pre mňa“.
Mal som tam vymyslených veľa zábavných epizód, jedna z nich sa mi doteraz páči. Disident sa chystá vystúpiť po schodoch do lietadla so symbolickou fľaškou svätenej vody – takto si odnáša so sebou ducha Vlasti. Lenže s tekutinou na palubu lietadla napúšťajú. Vtedy v hneve vylieva obsah fľašky na spravodajcu Nezávislej televízie NTV, ktorý zhodou okolností stojí vedľa. Úder hromu, blýska sa, padá za hrsť popola.
No celkovo to bol nenáročný kus, vysmievajúci sa niektorým súčasným trendom vrátane samotnej myšlienky na emigráciu, aj idey „je načase vypadnúť z Ruska“. Ešte som sa tam chcel povysmievať z twitterovej kultúry, iphonovského spoločenského styku, konšpiračných teórií, niektorých mládežníckych hnutí a súčasnému dramatickému divadelnému umeniu. Prácu spravodajských služieb nielenže neparodujem – o nej sa tam vôbec nehovorí! V celej hre niet o tom jedenej repliky, jediná poznámočka a niet dokonca nijakej postavy, ktorá by v hre mala vystupovať. Chcem sledovať, ako sa to všetko bude vyvíjať, pretože život prináša skvelé zvraty, ako napríklad príbeh série hodiniek herca Depardieua Milujem Rusko (aj keď on sám žije vo Švajčiarsku). Vlastne, keď sa to tak zoberie, doteraz neviem, či túto hru vôbec chcem napísať, hoci, ako to teraz vidím, bude ju vskutku treba napísať. No na betón viem, aká postava nesmie v tejto hre chýbať. Je to jasnozrivý senátor, ktorý vidí do budúcnosti, aj tam, kde nič nie je..
No hádam by stačilo posmeškov chichichi, chachacha! Dovoľte mi povedať s plnou vážnosťou niekoľko slov takpovediac súčasnou rečou. Desaťročia, ba stáročia polievali naši predkovia krvou a potom našu rodnú zem. Zvíťazili nad fašizmom, vyslali do kozmu Gagarina a trikrát pričlenili Krym. A ja si myslím, že to nerobili preto, aby sa teraz v Rusku zmenili najdôležitejšie inštitúcie riadenia štátu a krajiny na prehliadku šašov. Nerobili to preto, aby sa horná komora ruského parlamentu znemožňovala pokusmi o divadelnú cenzúru používajúc pritom neoverené fakty. Naši predkovia nezalievali našu zem krvou a potom preto, aby sa senátori Ruskej federácie bez okolkov pohoršovali nad ruským umením a podaromnici sa uchyľovali k fantazmagóriám. Divadlo na Taganke zažilo rôzne časy. Sovietska moc mu povoľovala alebo zakazovala predstavenia. No ani jedna vrchnosť, vrátane stalinskej či cárskej, nevystúpila s politickými obvineniami proti ešte neuskutočnenému predstaveniu ešte nenapísanej hry, neobvinila zárodok budúcej hry z budúcich zločinov a nepoplietla si festival na počesť výročia divadla s festivalom na počesť nezávislosti u susedov. Jednoducho k tomu nikdy nedospela.
Dobre, že som tú hru nenapísal, veď skutočnosť ju už prekonala.
Dmitrij Ľvovič Bykov/
Vlastným menom Zilbeltrud, narodil sa v roku 1967 v Moskve. Za biografiu Boris Pasternak vydanú v roku 2005 získal rešpektované ocenenie Nacionaľnyj bestseler a tiež Boľšaja kniga. Neskôr napísal biografiu Maxima Gorkého (2008) a Bulata Okudžavu (2009). Píše pre viaceré ruské časopisy, najmä Ogoniok a Novaja gazeta. Spolupracuje tiež s rozhlasovou stanicou Echo Moskvy. V roku 2009 sa stal zástupcom šéfredaktora týždenníka Prolife a je tiež editorom mesačníka, venovaného literatúre Što čitať. Spolu s Michailom Jefremovom vytvoril satirický projekt Občan-básnik, v ktorom parodujú súčasnú ruskú politiku a kultúru. Projekt bol pôvodne vysielaný na TV Dožď, ale pre prílišnú kritiku vlády bol zrušený a dnes ho vysiela Echo Moskvy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.